Ak ste ako ja, zrejme ste minulý víkend boli na film James Cameron’s Avatar. Ak ste naozaj, naozaj ako ja, ničím zvláštnym vás nezaujal. Možno sa vám tento multimiliónový opus Jamesa Camerona videl nudný až otravný nie pre jeho otrepanú zápletku či nepotrebného rozprávača, alebo nezaujímavé postavy.. alebo CGI (pekné, ale nie hovorili tí idioti s odznakmi Comic Con), ale pretože.. pre jeden púhy fakt: Avatar chcel robiť to, v čom sú už videohry lepšie. Na výstave E3 jeden z filmových producentov skupine novinárov stručne objasnil príbeh filmu.
Používal frázy ako „prenesie divákov do mimozemského sveta“, a „divákom umožní nazrieť do miest, o ktorých sa im ani nesnívalo“, vo „svete, ktorý sa zdá byť skutočnejší ako čokoľvek, čo ste kedy predtým videli vo filmoch“. Fajn, skvelé. Tomu sa hovorí skvelý cieľ. No takýto cieľ je absolútna zbytočnosť pre niekoho, kto posledné desaťročie trávil hraním videohier. Keď budete mať možnosť zhliadnuť aspoň ukážky z filmu, uvidíte, prečo Avatar hráčom neukázal nič čo už predtým nezažili, a to dokonca v oveľa väčšej miere.
Hry sú vo svojej úplnej podstate o skúmaní. Aj v tej najlineárnejšej z najlineárnejších hier má hráč stále trocha priestoru, aby si sám vytýčil svoju cestu, aby zistil, čoho je hra schopná. Call of Duty možno ponúka cez každú úroveň len jednu možnú cestu, no hráč má stále možnosť (dokonca je k tomu povzbudzovaný) tráviť toľko času, koľko chce, hltaním vizuálnych detailov sveta očami, zisťovaním ideálnej bojovej taktiky.. proste sa ponevierať ako sa mu páči. Zásadná podstata média umožňuje a nepriamo povzbudzuje tento druh správania; za to, že bude postava hráča len tak niekde postávať a na niekoľko minút ignorovať hlavnú zápletku Modern Warfare, lebo si chce pozrieť, ako dobre je vymurovaná nepriateľská základňa, len málokedy ho za to postihne trest. Všetky malé prístroje výskumného zariadenia Black Mesa tu sú len na to, aby sa s nimi hráč pohral: aha, ten stroj s malinovkami naozaj vydáva plechovky s malinovkou! Hej, práve som zničil kastról Dr. Magnussona! .. Niekto by ale mohol zmysluplne argumentovať, že takáto sloboda na ponevieranie sa podkopáva dramatické napätie. Ostáva tu ale jasný fakt, že koncept typu skúmanie a vlastné udávanie tempa hry a prosté prihlúple pobehovanie sem a tam sa do hier dobre hodia. Do filmov už ale menej..
James Cameron, chcel, aby sme sa cítili ako v Pandore. Či už sme si dali na zrak okuliare 3D IMAX alebo nie, boli sme rovnako ponorení do sveta smiešne vyzerajúcich rastlín a modrých obrov, kde Jake Sully a ďalšie postavy, ktoré ma nezaujali natoľko, aby som si ich zapamätal. Ako niekto, kto hrá veľa hier, som zistil, že nie som schopný zažiť tak hlboké vtiahnutie do deja, aké u mňa chcel vyvolať Cameron. Toto vtiahnutie nie je len o spočinutí zraku na kopec skvelých vecí a pocite, že ten svet je uveriteľný; je to o pocite, že ste zmysluplnou súčasťou sveta, a to aj keď nie ste schopný tento svet zásadným spôsobom zmeniť.
Môj zážitok zo sledovania filmu Avatar bol ako skrytý rozhovor medzi Jamesom Cameronom a mnou. Dostal som sa do polovice filmu, keď Cameron vykríkol, „Sem! Pozri sa na tie vznášajúce sa vrchy! Neprinesie to ku*va prachy?“ "Jasné," odpovedal som. "Môžem tu stráviť trocha času a porozhliadnuť sa?? Poprechádzať sa a pozrieť si ich viac zblízka?"
"Nie!"
"Ale ja som si chcel prezrieť –"
"ZAVRI HUBU A SLEDUJ JAKEHO, AKO MÁ PG-13 SEX S TOU MODROU KOČKOU "
A rohovor sa končí,pretože v mojej mysli sa tento človek hrá s air guitar a začal ma ignorovať. Samozrejme to nie je chyba Jamesa Camerona – požiadavky filmu s rozprávaním vo všeobecnosti znemožňujú divákom, aby vôbec mohli vskutku skúmať alebo prezerať si čokoľvek svojím vlastným tempom. Vo filme je divák podriadený režisérovi; ten nám ukazuje, čo chce, aby sme videli a určuje, ako dlho sa na to môžeme dívať, dokiaľ nebudeme vrhnutí do ďalšej scény. Táto úplne prirodzená podstata ponorenia sa do predostretého sveta a jeho skúmania stojí proti týmto požiadavkám.
Ešte aj v hre Avatar (tú som ešte nehral, ale predpokladám, že by vyzerala tak ako tu píšem), ktorú netvorí nič len kopec krásnych pekne vedľa seba umiestnených miest, cez ktoré môžem prechádzať svojím vlastným tempom, bude všetko lákavejšie ako vo filme od Camerona. V hrách je hráč dôležitejší ako tvorca (aj keď si to tvorca nechce pripustiť). Za dvadsať minút, čo si vyskúšam hru Saboteur, môžem svoj zrak uprieť na siluetu Paríža, vidieť pamiatku, na ktorú sa chcem pozrieť, zašprintovať tam a vyliezť nahor/vystreliť naň/vyhodiť ho do vzduchu, to všetko len tak vo chvíľach voľna. Tá možnosť, ktorú mám.. určiť si vlastné tempo pre zážitok z hry – určiť či i niečo také, že sa na Eiffelovku nepozriem, nechám to na omnoho neskôr, pretože sa chcem teraz poprechádzať po Champs-Elysee a niekoľko hodín prebodávať nacistov – to je jedna z tých vecí, ktoré robia z hier také jedinečné, nádherné médium.
Aj keď je The Sabouteur hra s toľkými chybami, Jamer Cameron nebude nikdy v živote schopný vytvoriť film, ktorý bude predčiť jej vlastnú schopnosť vtiahnuť človeka do deja. Nikdy. Všetky Na’vi and Marines and bujné kraje sveta za pomoci CGI nemôžu súťažiť s hrou, ktorá dáva divákom tú púhu schopnosť pohybovať sa v ich svete svojou vlastnou rýchlosťou, pričom ich nevyrušujú nároky deja, ktorý sa automaticky vinie ďalej a ďalej, svojim tempom. Tento argument samozrejme neodvratne vedie k akejsi žalobe smeru, ktorým dnešné hry idú – že, povedzme, viac a viac hier sa snaží kopírovať lineárne napätie filmov namiesto toho, aby využili jedinečné klady herného média. Ak by hry nemali skúšať napodobňovať postupy, v ktorých sú hry omnoho lepšie, hry by sa mali zrejme prestať opičiť po filmoch, aspoň na chvíľu, ak nie viac, aby sme videli, čoho je naše médium vskutku schopné. Veľkej sily, veľkej zodpovednosti atď. Toto budem vyhlasovať, dokiaľ sa neobjaví hra, ktoré presvedčí všetkých ostatných o tom, čo už hry ako Spelunky a Far Cry 2 ukázali mne a zhruba šiestim ďalším ľuďom.
Ale keď už tu sú tie časy sviatkov – inak známe ako čas, kedy sa od človeka očakáva, že nebude až tak neznesiteľný kretén, ako obvykle je – už k tomu viac nepoviem. Namiesto toho to zakončím týmto: som nesmierne šťastný (a zdesený, naštvaný a náročný, no prevažuje šťastie, lebo sú Vianoce), že hry dokážu veci, na ktoré nemajú nárok ani najväčší režiséri sveta s takmer bezodnými rozpočtami. Avatar sa môže ísť po…
zdroj:destructoid.com
(pozn.ADMIN: tento článok je komplet prevzaný zo spomínanej stránky, a uvádzame ho len ako živý príklad toho, že nie každý máme na všetko rovnaký názor. A aj keď spomínaný film som videl, a dal by som tomu hodnotenie 12/10 ak by sa dalo, a nesúhlasím s tým ako poňal tento film, tak naopak si vážim niekoho, kto vystúpil proti 96% ľudí, ktorých tento film nadchol)
