Fast & Furious: Showdown

Activision vracia úder! Schopnosť tejto veľkej firmy produkovať ultra lacné béčkové hry podľa známych licencovaných sérií či už z filmu alebo televízie, nemá v dnešnom svete obdoby. Po nedávnom fiasku s The Walking Dead prichádza aj Fast & Furious: Showdown, sprevádzajúci šiesty film série, ktorý si to momentálne razí „rýchlo a zbesilo“ plátnami kinosál. Ak premýšľate nad tým, že F&F hra znie ako dobrý nápad, radšej na to rýchlo zabudnite.

Rýchlo a Zbesilo je filmová značka, ktorú dokáže stráviť ktokoľvek, teda minimálne posledné dva diely. Predtým to bola dosť nezáživná séria bez nadhľadu. Zarobila však pekné peniaze, tak prečo by ďalšie diely nemali byť, najmä keď je kvalita oproti minulosti na oveľa lepšej úrovni? A keď už tomu tak je, určite by bolo fajn nabaliť sa aj na nejakej hre zo série, však Activision je na to expert. Zaplatilo vývoj štúdiu Firebrand Games a na svete máme expresne rýchlo videohru podľa úspešnej série. Škoda, že Showdown, ako prvá herná inkarnácia F&F, ľudí jedine tak odradí od filmov aj (ak budú ďalšie) hier.

Zobraziť galériu

Showdown slúži ako príbehový prequel pred najnovším, šiestym dielom série. Zároveň však funguje, vďaka množstvu spomienkových misií, ako vyplnenie rôznych medzier skrz celú sériu. Hrá sa za množstvo známych postáv, zväčša nadabovaných ich originálmi z filmov, vrátane Briana, Letty či Teja. Ústredný plot je však fádny a nezaujímavý pri svojom sledovaní kriminálnej histórie Domovej rodiny z hľadiska polície. Prítomnosť známych postáv však nič nemení na tom, že príbeh je prázdnota s nudným scenárom, ktorá končí úplne nezmyselne a bez akéhokoľvek vysvetlenia prejdením poslednej misie.

Pri bližšom pohľade však hra mysteriózne evokuje pocit, že je predchodcom celej filmovej ságe. Prečo? Nuž, vyzerá akoby ju dizajnovali ešte na prelome tretieho tisícročia a naprogramovali až teraz. So staticky odpornými animáciami, prostredím a textúrami z roku 5 sa Showdown stáva zakonzervovanou exkurziou do času, kedy boli pretekárske hry v plienkach. Doslova. Vývojárov z Firebrand Games ako aj Activision očividne netrápi, že hre chýba akýkoľvek pocit aspoň trochu reálneho jazdného modelu. V Showdown je inými slovami úplne jedno, či si to šiniete po piesku, asfalte, za dažďa či po snehu, auto sa vždy správa rovnako, po celom svete chodia tie isté NPC autá a level dizajn pripomína časy starých dobrých FPS-iek, v ktorých sa donekonečna trmácate na tej istej mape. Tam to aspoň bola zábava.

Je to tak, Showdown, dohromady zostavený z desiatich misií, je rozkúskovaný na menšie misie v každej z nich, primárne stavané na co-op hranie. Áno, v co-ope sa dá prejsť prakticky celá hra a aj keď hráte sami, takmer vždy si môžete prepínať hranie za druhú postavu v leveli. Absentuje to len pri pretekoch. A náplň? Ustavične obmieňa tie isté repetitívne scenáre. Raz idete pretekať, občas skáčete po dodávkach, niekedy si to nacvičujete (s tým, že vaše auto bez vodiča vás nasleduje aj v zákrutách), druhý raz utekáte pred políciou alebo hráte tímové preteky. Tiež sú tu na dennom poriadku pasáže, kedy jedna postava riadi auto a druhá strieľa, raz z guľometu, inokedy s hákom, druhýkrát s „pulznou“ zbraňou na zneškodnenie vozidla a podobne. Je jedno koľkokrát nabúrate, postava, sediaca v okne, nevypadne ba ani sa nepohne (aj keď s ňou buchnete o kamión).

Z posledného odseku máte možno pocit, že niektoré nápady sú v hre predsa zábavné. Opravíme vás, niektoré nápady iba znejú zábavne. V hre, ktorá nepozná ani základy fyziky či reálneho fungovania auta aspoň v arkádovej rovine, nie je nič zábavné. Na prejdenie celej hry stačí doslova používať tri tlačidlá – ľavú páčku na točenie, pravú spúšť na plyn a tlačidlo na driftovanie. Ak strieľate, celý systém sa stáča dokonca len na dve tlačidlá. Z ktovieakého dôvodu vývojári ešte aj pri takomto systéme však mali pocit, že misie treba robiť frustrujúco. Aj preto, napriek rôznym „vylepšeniam“, ktoré si môžete aktivovať za nazbierané xp body, sú niektoré misie skôr žrútom nervov než aspoň minimálnou zábavou. Vylepšenia pritom málokedy fakt využijete, keďže v prvých misiách ich otvorené nemáte a práve tam ich potrebujete viac, aby ste ustavične neskončili neroztrieskaní, čo znamená začať odznova. Ach, skoro sme zabudli. Existuje tu zábava… ak si zahráte co-op s priateľom, budete sa smutne smiať na tom, ako odporne môže vyzerať a ako úboho sa môže hrať hra vydaná v roku 2013. Lepšie spravíte, ak siahnete po prvom Need for Speed, vážne.

Zobraziť galériu

Showdown mimo porcie zlyhávajúcej a frustrujúcej hrateľnosti, ktorá vám zaberie v príbehu maximálne štyri hodiny, prináša aj sériu rôznych minihier, challengov. V zásade ide o rôzne variácie toho, čo bolo videné v kampani. Môžete tak spolu s priateľom v co-ope bojovať o to, kto dosiahne na určenom úseku väčšiu rýchlosť či si viac a kreatívnejšie zdemoluje auto (čo vzhľadom k dosť slabej deštrukcii pôsobí ako paródia). Nechýbajú tiež driftovacie súťaže či boj o prežitie pred návalom nepriateľov, strieľajúcich na vaše auto. Tiež je tu žalostná minihra s vrtuľníkom, ktorý ochraňuje auto dole a ničí nepriateľské džípy. Prečo žalostná? Vrtuľník samotný neovládate, len jeho guľomet, čo má za následok niekedy veľmi sťažené manévrovanie s ním.

Po technickej stránke, ktorú sme jemne načrtli ešte na začiatku recenzie, je nový Fast & Furious, hotovým zázrakom. Zázrakom preto, lebo sa dá ťažko v dnešnej dobe nájsť hra, ktorá je graficky na úrovni PS1. A to nemáme na mysli len tie hrozné textúry, archaickú deštrukciu, prázdne, neživé levely s minimom objektov, ale najmä „nasvietenie“, ktoré pôsobí ako zlý sen, najmä v noci, kedy je niekedy umením vidieť na cestu. Riešenie? Neexistuje. Autorom očividne robilo problém priniesť do hry možnosť zvýšiť mieru svetla, ktorá je v dnešných hrách, takpovediac, samozrejmosťou. To platí aj pre rôzne iné nastavenia hrateľnosti, technicky je hra chudobná po každej stránke. Zvuk a OST tiež nie sú žiadnou slávou. Dabing, hoci od oficiálnych predstaviteľov postáv, je monotónny a nezaujímavý.

Fast & Furious: Showdown je zapáchajúcou hernou konzervou, ktorá sa mohla vo vodách priemeru pohybovať možno len vtedy, ak by vyšla koncom 90. rokov. Ako píšeme, aj vtedy by išlo len o priemer. Teraz? Teraz je to ešte horšie. Activision si Showdownom potvrdzuje povesť deformátora akejkoľvek hernej adaptácie známych filmov či televíznych seriálov (ako potvrdil pri nedávnom TWD: Survival Instinct). Hra, hoci aj má nejaké zaujímavé nápady, nemá potenciál úspechu kvôli jeho potopeniu vo frustrujúcej, nezaujímavej hrateľnosti, nudnému deju a koniec koncov aj kvôli svojej úbohej prezentácii.