Filmy a hry. Dve najpopulárnejšie obrazové médiá dnešnej doby, snažiac sa sprostredkovať pokiaľ možno čo najsilnejší zážitok v snahe vyvolať v nás emócie. Možno práve z tohto dôvodu sa v posledných rokoch stávame svedkami obojstrannej snahy o ich spojenie s rôznymi stupňami úspešnosti. Štúdio Quantic Dream patrí k jedným z priekopníkov v tejto oblasti, a tak sa do jeho najnovšieho počinu vkladali pomerne veľké nádeje. Dokázal Beyond: Two Souls naplniť očakávania, alebo sa nevie rozhodnúť, do ktorého sveta vlastne patrí.
Keďže som obrovským herným aj filmovým maniakom, vždy som sníval o spojení oboch formátov, pretože každý z nich ponúka diametrálne odlišný zážitok. Devízou filmu je, že dokáže ponúknuť kvalitný príbeh s obrovským rozsahom emócií. To, čo sledujeme, prežívame s postavami. Hra na druhej strane neponúka len pasívny zážitok zo sledovania diania. Jej základ je postavený na aktívnej interakcii hráča s ňou, čo ponúka možnosť vytvoriť si svoj jedinečný zážitok na základe vlastného počínania.
Spojenie dvoch formátov je logickou evolúciou príbehov ako takých. Pramení z našej túžby prežiť si svoj silný príbeh, v ktorom budeme hrať hlavnú rolu. Chceme si vytvoriť spomienky. Nevznikajú len zhodou okolností ako v reálnom svete, ale sú vopred niekým pred pripravené, zaujímavé a veľmi silné. Dnešné technológie majú svoje obmedzenia, takže na plnohodnotný zážitok, ktorý by sme si prežili na vlastnej koži, si budeme musieť ešte nejakú tú dekádu počkať. Beyond: Two Souls rovnako ako jeho predchodca Heavy Rain stojí vďaka tomuto na veľmi ťažkej pozícii, pretože musí riešiť množstvo kompromisov, ktoré sa nemusia páčiť každému.
Film, ktorý trvá 12 hodín
Scenár Beyond: Two Souls vás stavia do role Jodie Holmes (Ellen Page), disponujúcej od malička zvláštnym darom, ktorým je jej prepojenie na neviditeľnú entitu zvanú Aiden, s ktorou dokáže komunikovať. Takáto schopnosť nezostane armádou nepovšimnutá, a tak je Jodie už od malička študovaná vedcom Nathanom Dawkinsom (Willem Dafoe). Príbeh hry, ktorý vás časovými skokmi postupne prevedie 15 rokmi vývoja malej Jodie na dospelú ženu, sa točí prevažne okolo pôvodu Aidena, jeho vzťahu s Jodie a rozvíjajúceho sa puta otec/dcéra medzi osamelou Jodie a Nathanom. Kým posledné dve vymenované podporné zložky príbehu fungujú na jednotku, samotná hlavá dejová linka pôsobí na prvý pohľad zaujímavým nápadom rozčleniť hru na jednotlivé scény a potom ich rôznorodo prehádzať, takže stále skáčete v čase v pred a vzad. Výsledkom nie je ani tak dejová dezorientácia (na to je príbeh príliš jednoduchý), ale fakt, že hra nikdy nedokáže nabrať potrebné tempo a čo je dôležitejšie, oproti titulu Heavy Rain vám dovoľuje robiť len čiastkové rozhodnutia, pretože jednotlivé scény musia na seba logicky nadväzovať.
Ďalším veľkým problémom Beyond: Two Souls je paradoxne jeho dĺžka, ktorá je opäť na prvý pohľad sympatická, ale po jej bližšom preskúmaní začnete mať pocit, že obsahuje množstvo príbehového balastu, ktorý nerozvíja primárnu dejovú zápletku, vyvoláva nudu. Nie je to nič prekvapivé. Je to vlastne aj dôvodom, prečo filmy držia svoju dĺžku maximálne na hrane 3 hodín. Svojou stavbou tak Two Souls pripomína skôr seriál, čo si však pravdepodobne neuvedomili pri písaní scenára, a tak je príbeh neustále jednoliaty. Vzhľadom na svoje „schizofrenické presúvanie“ v čase si nemôže dovoliť žiadne cliffhangery, ktoré by držali diváka v napätí medzi jednotlivými scénami. Toto nezachraňuje ani záver, ktorý (v snahe dať hráčovi pocit, že má možnosť voľby) ponúkne niekoľko umelých rozhodnutí. Tie zanechajú skôr zvláštnu pachuť v ústach než zakončenie, pri ktorom by ste mali pocit, že ste svojím hraním niečo ovplyvnili.
Film, v ktorom hráte hlavnú rolu
Jednou z hlavných výčitiek hráčov voči Heavy Rain bol samotný gameplay, ktorý pozostával prakticky z hromady quicktime eventov. Pri Two Souls sa tvorcovia rozhodli o ich väčšiu integráciu s dianím na obrazovke, a tak namiesto stláčania rôznych kombinácií tlačidiel sa budete väčšinu času snažiť kopírovať pohyby Jodie analógovými páčkami. Treba uznať, že je to príjemný krok vpred a dovoľuje tak stavať hráča do oveľa akčnejších scén, pri ktorých je navodený pocit, že ovláda dianie na obrazovke. Či sa vám to páči alebo nie, hra vás nestavia do role hlavnej hrdinky, ale vás núti byť hercom, ktorý sa musí držať choreografie, pretože vám nikdy neponúkne slobodu voľby ako sa s daným problémom, ktorému čelíte, vyrovnať. Tento fakt sa snaží aspoň kozmeticky maskovať prítomnosť Aidena, s ktorým si môžete, vďaka jeho schopnostiam (prechádzanie cez steny, telekinéza, možnosť posadnúť iného človeka alebo ho uškrtiť), s okolitým svetom užiť viac interakcie. Celý tento mechanizmus je oklieštený, či už vopred danými scénami, v ktorých ho môžete ovládať, ako aj samotným rozsahom len na vybrané predmety a osoby.
Gameplay sa tak zužuje na plnenie toho, čo si vymyslel scenárista, respektíve režisér, čím sa zmazáva v úvode uvedená primárna devíza hier. Pri hraní akčnejších scén to až tak nevadí, pretože vďaka ich kinetike i kamere všetko funguje tak, ako má. Fatálny problém však nastáva rovnako ako pri Heavy Rain v scénach, v ktorých sa nič nedeje a režisér vás núti vykonávať nudné činnosti, ktoré pôsobia ako neuveriteľná vata. Proste „to čo nikdy neuvidíte v žiadnom filme alebo seriály“ (neustále sa niekam pomaly presúvajúci hrdina, jeho varenie večere, hranie sa s bábikami, sprchovanie sa a pod.). Ideou je podľa všetkého pokus o stotožnenie sa hráča s postavou, čo však absolútne nefunguje a porušuje tak základné pravidlo príbehov, ktorým je, že svojho konzumenta má zabávať , nie nudiť.
Film so skvelými hercami a obmedzeným rozpočtom
Jedným zo základných pravidiel filmov je, že pri ich tvorbe stojí režisér pred ťažkou voľbou. Buď do filmu obsadí herecké hviezdy, čím sa pripraví automaticky o veľkú časť rozpočtu, alebo skúsi peniaze investovať do scén a efektov, ktoré si v nich bude môcť dovoliť. Two Souls naráža na obdobný problém, ktorý však nesúvisí ani tak s peňažným limitom, ako s limitom toho, čo dokáže technicky hardvér sedemročnej Playstation 3 spracovať. To, že sa režisér v tomto prípade rozhodol pre prvú možnosť, je zjavné už pri prvom pohľade na postavy. Ich prepracované tváre so skvelou mimikou, ako aj celková animácia ich tiel predstavuje jednoznačne špičku toho, s čím sa dá v dnešnej dobe v realtime grafike stretnúť, aj keď k svojim reálnym hereckým predstavovateľom majú ešte stále ďaleko. Daňou za toto je nízka rozloha a detailnosť prostredí, ktorá práve v kombinácií so vzhľadom postáv spôsobuje obrovský kontrast a pôsobí miestami rušivo, zvlášť po pričítaní faktu, že vás hra núti presúvať sa po oblastiach veľmi pomalým tempom, kedy si kvalitu okolia ešte viac všimnete. K absolútnej špičke sa radí zvukové spracovanie hry, ktoré okrem skvelých hereckých výkonov podtrhuje nádherný filmový soundtrack, ktorý vznikol spoluprácou Lorna Balfa a Hansa Zimmera.
Za zaujímavý nápad sa dá označiť možnosť hrať hru v móde dvoch hráčov. Jeden hráč ovláda Jodie a druhý Aidena. Ten však stroskotáva na fakte, že medzi Jodie a Aidenom sa dá prepínať len vo vybraných scénach, takže sa hráči pri hraní skôr nepravidelne a nie práve dvakrát intuitívne striedajú, než hrajú spoločne. Pre majiteľov smartphonov a tabletov je prichystaná aplikácia, vďaka ktorej je možné hru ovládať aj pohybom prstov po dotykovej obrazovke.
Nie je to film, nie je to hra
Beyond: Two Souls je podobne ako predošlé tituly štúdia Quantic Dream v prvom rade skôr pokusom o splnenie sna o vytvorení silného príbehu, ktorého hlavnou postavou bude hráč. V niektorých veciach sa mu oproti svojmu predchodcovi darí robiť kroky správnym smerom (akčné scény a technické spracovanie), ale v iných aspektoch vyslovene stagnuje, ba sa vracia späť (jednoduchosť scenára, spracovanie príbehu a s ním spojená možnosť robiť len kozmetické rozhodnutia, naťahovanie hernej doby, nútenie hráča vykonávať činnosti, ktoré k ničomu nevedú). Two Souls v konečnom dôsledku pôsobí ako krok späť než ako ukážka, ktorým smerom by sa mal, rodiaci sa žáner interaktívnej drámy, uberať. Toto smutné konštatovanie zamrzí pri tom o to viac, keď si uvedomíte, že na odstránenie väčšiny problémov by podobne ako pri filmoch stačilo stráviť viac času v strižni, doladiť scenár. My by sme tak mohli mať podstatne kratšiu, ale o to ucelenejšiu autorskú víziu.
Informácie o hre
Žáner: interaktívna dráma
Výrobca: Quantic Dream
Distribútor v SR: Sony
Zaujala vás táto hra? Objednajte si ju na GameExpres.sk
