Pôvodne som chcel pojať recenziu na Hatred ako filozofické dielo plné obskúrnych odkazov na literatúru, ako psychologický portrét človeka na hrane, ktorý už nevládal zniesť svoj osud a rozhodol sa rozohrať svoj smrteľný koncert skazy. Netešil som sa len na to, ako vykreslím portrét toho šialenca s dredmi ja, ale hlavne na to, ako jeho charakteristiku a definitívny zlom v jeho povahe vysvetlia tvorcovia. No opona padla, bublina spľasla, herci ostali stáť ako drevení. Tak si v duchu šomrem, že som sa teda nechal trailermi riadne napáliť!
Situáciu by som opísal asi takto. Určite aj vy poznáte tie chvíle, keď vidíte nadupané video na nejaký film, ktoré vás naláka na kúpu lístka do kina, no počas celého snímku sa nestretnete s ničím iným než s tým, čo ste videli vo videu, a tak z toho kina vychádzate riadne sklamaní a znechutení? Tak presne takýto je Hatred. Veľké sklamanie. Aspoň pre mňa osobne.
Počas prezentačnej kampani som mal pocit, že v Hatred pôjde o niečo viac než len o to, koľko ľudí máte za úroveň vystrieľať. Nehovoril som to síce nahlas, no v kútiku duše som si prial, aby hra poukazovala na akúsi možnosť degradácie ľudskej osobnosti až na úplné dno, kde by sa vyformovala ako bezcitná neľútostná beštia. Nič z toho som v hre nakoniec nenašiel. Tvorcovia hry, zdá sa, pojali námet prostoduchšie a priamočiarejšie, čo je veľká škoda. Je to predsa strieľačka, hovoríte si, v nich nikdy nešlo o hlbokú filozofiu. Nie, skutočne nešlo, no autori, bohužiaľ, zlyhávajú aj v ostatných prvkoch, oni vlastne zlyhávajú prakticky vo všetkom. Hatred je zlá hra.
Najväčšiu kontroverziu vzbudilo strieľanie do nevinných civilistov. Pohľad na prosiace, po chrbtoch sa plaziace obete, ktoré sa z posledných síl snažia uniknúť smrti, aj keď vedia, že sa im to nikdy nepodarí, bol skutočne odpudzujúci, pretože v traileroch tie postavy vyzerali a pôsobili ako skutoční ľudia, skutočné obete šialenca, ktorý si ich triumfálne pristúpil ťažkou čiernou kanadou a vystrelil dávku olova do ich vystrašenej tváre. Aká je však realita? Vec sa má totiž tak, že postavy v hre pôsobia vďaka svojej neexistujúcej AI ako retardovaní panáci, ktorí si už len kvôli svojej nesvojprávnosti zaslúžia nožom do oka. Ľúto vám ich rozhodne nebude.
Efekt, na ktorom stála celá marketingová kampaň, vlastne pri samotnom hraní vyšumí do prázdna. Postavy – obete sa vôbec nechovajú tak, ako by sa v takej situácii chovať mali. Nabiehajú vám do mušky, niekedy si vás ani nevšímajú, bežia vám oproti aj napriek tomu, že vidia váš nemilosrdný džihád. Celá reálnosť momentu, keď sa chystáte popraviť napríklad otca troch detí či matku starajúcich sa o svojich nevládnych rodičov, tak dostáva poriadne na frak a hre preto neuveríte ani piaď.
Hrôzostrašne vyzerajúce kill camy, ktoré strašili z videí všetkých ľudomilov a humanistov, sa vám rýchlo opozerajú, pretože na nich budete nútení pozerať každú sekundu. Takéto detailné zábery na vraždy sa aktivujú v momente popravy a na to, aby sa vám životy doplňovali, musíte ľudí popraviť. Vzhľadom na to, že sa vám ukazovateľ života dosť rýchlo míňa, budete popravovať veľmi často, a to bude mať za následok stále ďalší a ďalší killcam, a tak to celé vyústi až do vašej neželanej frustrácie. Niečo mi vraví, že tie zábery popráv nemali pôsobiť na hráča takto.
To isté by som mohol povedať o hlavnej postave, ktorá bola pomenovaná jednoducho, Crusader. Vysoký, do čierneho kabáta odetý muž neurčitej rasy, ktorého neoholenú tvár prekrývajú dlhé, husté dredy, je proste jedným slovom hlupák, rozmaznaný, vyšinutý hlupák. Veľmi som si prial, aby bolo jeho vyčíňanie vysvetlené či už flashbackmi alebo nejakými vnútornými rozbrojmi v podobe monológov. Nie, nie a ešte raz nie. Neviem si pomôcť, ale na vytvorenie osobnosti Crusadera si tvorcovia asi dali za úlohu naštudovať nejaké to nemecké péčko, pretože inak si jeho plochosť vysvetliť neviem. K tomu všetkému pôsobí so svojimi patetickými, dookola sa opakujúcimi hláškami ako decko, ktorému vzali lízanku.
Keby aspoň samotná akcia za niečo stála, no tá je až zúfalo priemerná. Niežeby bola až taká zlá, dokáže totiž za nejakú tú minútku zabaviť, no keďže v drvivej väčšine strieľate len po postavách s takmer neexistujúcou AI, tak to zábave veľmi nepridá. Problém je, že hra sa snaží byť realistická, a tak tu nenájdete žiadne power-upy, žiadne špeciálne zbrane, žiadnych zaujímavých nepriateľov. Máte k dispozícii len nejakú tú pištoľ, samopal, brokovnicu či granáty. Občas sa pritrafí plameňomet či na konci hry obrnený transportér, no to hru zachrániť nedokáže.
Hra ponúka niekoľko levelov, ktoré sú všetky pekne otvorené a pomerne rozsiahle, čo je určite pozitívum. Za klad ale určite nemôžem považovať hernú náplň, ktorá tkvie len v zabití určitého počtu ľudí v oblasti, respektíve vyzabíjaní určitých oblastí ako diskotéka, obchodný dom či policajná stanica. Veľmi fádna hrateľnosť. To všetko zabíja úplne otrasný jazdný model, ktorý by prehral aj v porovnaní s jazdením v takom GTA 2. Hatred ponúka možnosť nasadnúť do policajného auta, no po prvom vyskúšaní sa k nemu len ťažko niekedy vrátite.
Najzábavnejším prvkom hry je jej fyzika. Nie je síce najreálnejšia, ale deštrukcia všetkého možného je spravená veľmi dobre. Veľmi veľa vecí sa dá zničiť, autá vybuchujú, steny sa rúcajú, no proste radosť pozerať. Rovnako musím pochváliť pochmúrny čiernobiely štýl prerušovaný občasnou červenou, ktorým sa hre zdarne darí vykresliť hutnú atmosféru. Prekvapivo slabý a nevýrazný je soundtrack, ktorý mal na starosti Adam Skorupa, skladateľ prvých dvoch Zaklínačov. Neponúka nič zaujímavé, nič, čo by sa vám vrylo pod kožu, nič, čo by definitívne charakterizovalo hru.
Informácie o hre
Hatred 2015
V titule Hatred sa ujmete role sociopatického masového vraha, ktorý ma jedinú úlohu. Zabiť čo najviac ľudí. Hra je vskutku kontroverzná, pričom už raz bola zo služby Steam odstránená.
- Platforma: PC
- Žáner: izometrický bitúnok
- Výrobca: Destructive Creations
- Distribútor v GB: Destructive Creations
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Destructive Creations
