Už od dôb, keď sa po obrazovke preháňalo pár pixelovaných kociek, ktoré sa na pretekárske autá či motorky ani len neponášali, cez herné pecky ako Need for Speed II SE či Colin McRae Rally, priťahovali pretekárske hry pozornosť nejedného hráča. S tempom, akým postupujú technológie v posledných rokoch, prichádza stále viac titulov, ktoré sa približujú k vizuálnej dokonalosti. Autá už nevyzerajú iba ako zhluky blokov pripomínajúce svoje reálne predlohy len z diaľky, trate bývajú prenesené do virtuálneho sveta s milimetrovou presnosťou a diváci na tribúnach už nie sú iba 2D tapetou.
Správna pretekárska hra nie je čisto o vizuáloch. Je o tom správnom pomere všetkých faktorov, vďaka ktorým je hráč naozaj prenesený do kokpitu tých najšialenejších strojov. A na najkrajšie či najnáročnejšie okruhy sveta. O to sa pokúša nejeden titul, no máloktorému sa to podarí, nakoľko sú hráči pretekárskych hier v mnohom špecifickejší a náročnejší oproti svojím akčným, MMO či strategickým herným bratom.
Tak ako sa môžu od seba líšiť rôzne hry napríklad v akčnom FPS žánri, sú odlišné očakávania aj pri pretekárskych hrách. Jeden hráč môže byť skalopevným zástancom arkádových titulov ako Need for Speed Undergroung, Dirt 3 či The Crew, ďalší nedá dopustiť na tituly snažiace sa sprostredkovať simuláciu ako Gran Turismo, Grid Autosport alebo Need for Speed Shift 2. Nehovoriac o naozaj silných simuláciách ako iRacing, Asetto Corsa alebo séria F1. Do silných simulácií patrí aj titul s názvom Project Cars, ktorého pokračovanie má plánovaný dátum vydania už v druhej polovici septembra.
Nakoľko osobne preferujem pri pretekaní možnosť trochu si zašantiť a nie som najväčším zástancom hardcore simulácií, som sa titulu Project Cars úspešne vyhýbal. Zmena nastala, keď som mal minulý rok možnosť vyskúšať si tento titul v spojení s virtuálnou realitou a mohol som sa poriadne vynadívať na takmer grafickú dokonalosť a naozaj úžasné spracovanie. Project Cars mal pre mňa stále príliš veľa „chybičiek krásy” na to, aby sa stal mojou hlavnou pretekárskou hrou, pri ktorej by som po práci či cez víkend vypúšťal paru. Už onedlho však prichádza pokračovanie a ja som nemohol odmietnuť možnosť vyskúšať si, akým smerom sa rozhodli v Slightly Mad Studios s Project Cars 2 uberať.
Prvým veľkým plusom a asi najväčšou zmenou oproti prvému dielu je radikálna zmena používateľského rozhrania. Ako raz používateľské rozhranie v Project Cars popísal jeden zahraničný portál, išlo o kríženca tabuľkových hier ako Footbal Manager s prímesou nočných môr. Project Cars 2 víta hráčov oveľa priateľskejším prostredím, kde sa dokáže zorientovať aj príležitostný pretekár, no na svoje si príde aj skalný milovník realizmu.
Väčšími zmenami prešla aj umelá inteligencia ovládajúca autá protihráčov. V hre protihráči ovládaní umelou inteligenciou už nemajú také samovražedné sklony ako v prvom diele. Hlavným cieľom preto už nie je iba dostať sa do cieľa, ale po troche tréningu a so štipkou šťastia si užívať pôžitok z jazdenia a vylepšovania svojho času.
Osobne som si naozaj obľúbil kariéru v Project Cars 2, kde si hráč môže hneď na začiatku vybrať, či chce začínať v tých najväčších začiatkoch, čo znamená na motokárach či slabších autách, alebo si verí a chce skočiť do výkonných strojov. Poteší aj možnosť presného nastavenia časov či kôl, ktoré má hráč na tréning trate, kvalifikáciu a následné preteky. Ak som vedel, že mám voľných niekoľko hodín, tak som si najskôr 10 minút skúšal trať, ďalších 10 minút som venoval kvalifikácii a následne som 20 minút bojoval proti krutým protivníkom, ktorí mi neodpustili žiadnu chybu alebo zaváhanie. V prípade, že som mal času málo, ale stále som si chcel chvíľu zahrať, som tréning či kvalifikáciu úplne vypustil, trochu znížil schopnosti umelej inteligencie a v priebehu pár kôl sa prebojoval na prvé priečky.
Tento fakt sa mi na Project Cars 2 páči stále viac a viac. Pretože hoci ide o naozaj náročnú hru a pri presadaní z jedného typu, či dokonca modelu auta do iného sa treba odznova učiť a zvykať si na jeho špecifické schopnosti, je tento titul zábavný a dokáže udržať v hre aj menej skúseného hráča. Túto teóriu som si overil aj za pomoci klávesnice, a dokonca gamepadu. Pretože áno, najlepší pocit je pri tomto titule s volantom uchopeným pevne v rukách a s nohami na pedáloch. No div sa svete, jazdiť s gamepadom, alebo dokonca na klávesnici z herného pôžitku až tak veľa neubralo.
Množstvo pretekárskych hier sa tvrdohlavo stavia na jednu či druhú stranu arkádovo-simulačnej barikády. Niektoré tituly sa zase snažia osloviť ako príležitostných či arkádových pretekárov, tak aj milovníkov realizmu a simulácií a skončia ako nemastné-neslané tituly. Pre arkádových hráčov príliš náročné a nudné, pre zástancov simulácií zase príliš málo realistické. Z toho, čo som mal zatiaľ možnosť vidieť, je Project Cars 2 titulom, ktorému sa darí kráčať na ostrí noža, nesnaží sa ponúknuť všetko každému hráčovi, ale takmer každý hráč si v tomto titule dokáže nájsť niečo svoje.
Hlbší pohľad na hru a na možnosti multiplayeru prinesieme v plnohodnotnej recenzii už na budúci mesiac.
Galéria
