Luigi vyhrá v súťaži krásnu rezidenciu a zistí, že v nej straší. Navyše zistí, že sa v nej jeho brat Mario, s ktorým sa mal stretnúť, záhadne stratil. Luigi vezme vysávač od profesora E. Gadda a rozhodne sa všetkých duchov z domu povysávať a zachrániť Maria. Už na prvý pohľad je teda jasné, Luigi’s Mansion nie je po príbehovej stránke žiadnym veľkolepým dielom. Na rovnakej nenáročnej vlne sa nesie celá hra. Hrateľnosť a jej mechaniky sú totižto ako príbeh tiež veľmi jednoduché.
Luigi’s Mansion nie je nová hra. Pôvodná verzia pre Nintendo GameCube vyšla ešte v roku 2001, keď sa dočkala vrelého prijatia hlavne vďaka svojmu pomerne originálnemu nápadu v rámci série Mario, resp. Luigi. Slovo pomerne som použil preto, lebo inšpirácia filmovou sériou Krotitelia duchov je neodškriepiteľná. Dnes máme rok 2018 a remaster hry na Nintendo 3DS, ktorý síce obohacuje pôvodný zážitok o pekný 3D efekt, no zároveň špatí, nie veľmi vychytaným ovládaním.
Musím povedať jedno. Po vynikajúcom Super Mario Odyssey pôsobí Luigi’s Mansion ako chudobný, veľmi chudobný príbuzný. Iste, ide o rozdielne žánre, nakoľko v hre s Luigim nejde vôbec o skákanie, no z hľadiska prepracovania hrateľnosti je Luigiho hra až priveľmi primitívna. Máte vysávač nazvaný Poltergust 3000, ktorým chytáte duchov, máte svoj Game Boy Horror (vtipná narážka na Game Boy Color), ktorým zisťujete informácie o rôznych objektoch a to je všetko, čo v hre budete (a môžete) robiť.
Po rezidencii sa môžete pohybovať relatívne voľne, no ihneď zistíte, že takmer všetky dvere sú pred vami zamknuté. Luigi’s Mansion sa snaží pôsobiť ako hra s otvoreným prostredím, no faktom je, že ostáva striktne lineárnou hrou. Na odomknutie zamknutých dverí potrebujete kľúče, ktoré získavate predovšetkým po bojoch s bossmi. Na mape sa vám navyše hneď ukáže, aké dvere môžete odomknúť, a tak akékoľvek blúdenie úplne odpadá zo zoznamu vašich starostí. Získate kľúč, odomknete dvere, chytíte ducha, získate kľúč, idete cez ďalšie dvere na inom mieste v dome, odomknete dvere, chytíte ducha, získate kľúč…
Samotné chytanie duchov je zábavné. Vďaka baterke, ktorou dospinujete, duchov omráčite, následne naštartujete svoj prístroj a v závislosti od druhu ducha a počtu životov, ktorými oplýva, sa rozohrá zábavná hra na mačku a myš. Duchovia sa, samozrejme, len tak nevzdajú a lietajú hore-dole, kým Luigi sa zo všetkých síl snaží udržať ducha svojím vysávačom v dostupnej vzdialenosti, čo ústi do veľmi zábavného pohľadu na Luigiho pripomínajúceho raka klepetom chyteného o chvost zvieraťa, zmietajúceho sa v panike hore a dole.
Chytanie bežných duchov je záležitosť sekundy, no bossovia, to je už iná šálka kávy. Tých musíte najprv vyrušiť pri činnosti, ktorú dookola vykonávajú. Starká napríklad pletie sveter, miesič si pripravuje svoju činku, pár sa oddáva tancu a podobne. Vtedy od vás hra vyžaduje um a vtip a darí sa jej to. Kúpajúceho sa obézneho ducha vyrušíte tým, že mu do kúpeľa nastriekate trocha ľadu, ducha dievčaťa češúceho si pred zrkadlom vlasy zasa tým, že odtiahnete závesy a začne naň fúkať prievan. Nie je to príliš náročné, no je to nápadité a milé.
Chytených duchov si môžete prezrieť v galérii, kde sa o nich taktiež môžete dozvedieť niekoľko informácií, no tie nie sú nejako zvlášť zaujímavé a po pár chvíľach do galérie vlastne aj prestanete chodiť. Škoda, že týmto neodhaľujete skutočné pozadie duchov, teda to, prečo sa správajú tak, ako sa správajú, kto naozaj sú a podobne. Bolo by zaujímavejšie, keby ste sa s každým chyteným duchom dozvedeli aj stále nové a nové škriepky príbehu, vytvárajúc si celistvý obraz o rodine, ktorá v tej rezidencii žila predtým, ako i o osude, ktorý ju postihol. Nič také v hre, bohužiaľ, nenájdete. Aspoň si však môžete v galérii zopakovať súboje s nimi, ktoré budú tentokrát o niečo náročnejšie.
Vďaka tomu, že v hre nemáte žiadne bočné aktivity a chodíte iba z izby do izby, kde robíte dookola to isté, časom sa dostaví určitý stereotyp. A to aj napriek tomu, že hra dohromady trvá len pár hodín (šesť až sedem podľa šikovnosti hráča). Občas musíte síce použiť špeciálne elementy ako voda, ľad alebo oheň na určité objekty (horiace dvere či zhasnuté sviečky), aby ste sa dostali ďalej, no takých prípadov nie je veľa a hra sa tieto prvky ani nesnaží veľmi rozvíjať. 3DS verzia síce prináša kooperáciu pre dvoch hráčov, no tú som, bohužiaľ, nebol schopný vyskúšať, nakoľko multiplayer funguje len lokálne.
Na hre sa mi veľmi páčila hudba. Aj keď je to len niečo, čo ste už určite niekde počuli, jednoducho typické „duchovské“ motívy, tak predsa len sú chytľavé. Obzvlášť sa mi páčil samotný Luigi, ktorý sa zo strachu pred duchmi upokojuje spievaním si tých istých motívov, ktoré práve počujete, a to zábavným ustráchaným hlasom. Veselé je počúvať aj volanie po Mariovi, či ho náhodou nezačuje. Jeho hlas sa v tomto prípade pohybuje od jemných nuáns až po nervydrásajúci vreskot. Vskutku krásne detaily.
Grafka hry je na tom síce horšie, no stále lepšie ako sedemnásť rokov stará GameCube verzia. 3DS verzia stráca na antialliasingu okrajov, čiže pôsobí oveľa zubatejšie, no na druhej strane ponúka lepšie nasvietenie, lepšie textúry, kontrast farieb a celkovú atmosféru, ktorá je tu temnejšia. 3DS navyše obsahuje aj skvelý 3D efekt, vďaka ktorému môžete precítiť hĺbku prostredia veľmi pekne navrhnutej rezidencie.
Čo mi ale počas celej hernej seansy nešlo do ruky, bolo ovládanie. Ak máte zapnutý 3D efekt, je doslova nemožné používať stereotypné ovládanie, pretože sa vám obraz hneď rozmaže, no bez zapnutého 3D efektu zasa hra stráca jeden z tých najdôležitejších prvkov, kvôli ktorému sa na tomto zariadení vôbec objavila. Rovnako tak je taktiež utrpenie ovládať smer vysávača po osi y, teda zhora dole a naopak. Nakoľko sa tento pohyb ovláda klasickými smerovými šípkami, ktoré sú na Nintendo 3DS pomerne dosť vzdialené od kruhového D-padu, a vzhľadom na to, že duchovia sú veľmi rýchli, stáva sa zo samotného chytania často len frustrujúca záležitosť namiesto toho, aby bola zábavná.
