Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.
Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.
Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek…“
Dragon Age: Inquisition
Nemôžem uveriť tomu, že je to už 5 rokov odvtedy, čo som si dala pod stromček darček v podobe Dragon Age: Inquistion a nechala sa opäť vtiahnuť do sveta Thedas. Aby som však mohla úplne presne vyjadriť svoju lásku k Inquisition, musím sa pozrieť aj za toto desaťročie a povedať zopár slov o prvej hre série Dragon Age – Origins.
DA:O drží v mojom srdci veľmi špeciálne miesto a to vďaka tomu, že tento titul znamenal pre mňa začiatok mojej hernej renesancie. Nechápte ma zle, hry som milovala od malička. Ale príde obdobie v živote, počas teenagerských rokov, keď sa priority zmenia. Dragon Age: Origins bola tá hra, ktorá má doslova vcucla späť do úžasného sveta hier a v konečnom dôsledku priviedla aj do Gamesite, kde si teraz vylievam svoje hráčske srdiečko pri mojich obľúbených hrách. Dragon Age: Origins mi ukázal nový rozmer hier a vďaka nemu som sa zaľúbila do RPG žánru, ktorý doteraz preferujem v hrách.
Keď už som objasnila aspoň trochu môj vzťah k DA sérií, tak sa teda vrátim späť k Inquisition. Pochopiteľne, na hru som sa nesmierne tešila a očakávania boli teda naozaj veľké. Vzhľadom na genialitu Origins, ktorý som prešla niekoľko krát, obľúbenosť dvojky (i keď to nerada priznávam, ale áno milujem aj druhý diel), som dúfala v rovnaký pocit aj pri treťom diele.
A musím povedať, že som teda bola veľmi príjemne prekvapená a zaľúbila som sa do tohto skvostu na prvý pohľad (a prvý character creation). Ono stále som žena (dievča, whatever), takže ak mi hra ponúkne možnosť si vytvoriť elfku a upraviť jej výzor ako len chcem, I’m in. Takže po hodine upravovania linky, vlasov, sklonu nosu som sa konečne pustila do hry.
Kebyže píšem recenziu a mám vymenovať plusy hry, napísala by som nasledovné: prostredie, grafika, soundtrack, príbeh, skvelý gameplay, konverzačný systém, skvelé DLC… Ale keďže ide o osobnejší článok, rozpíšem sa len o pár skvelých vlastnostiach hry, ktoré ma chytili za srdce.
Postavy: Ak v niečom BioWare naozaj exceluje, tak je to tvorba postáv vašich spoločníkov a NPC, o čom sme sa mohli presvedčiť aj napríklad pri Mass Effect sérií (dosvedčí Dominik vo svojom článku o Mass Effect 2). Skoro som spadla zo stoličky, keď som sa dozvedela, že sa v Inquistion vracajú moje obľúbené postavy – Morrigan, Leliana, Alistair, Cassandra, Varic alebo Cullen (<3).
Určite poznáte ten pocit, keď si doslova sadnete s hernou postavou a obľúbite si ju až do takej miery, že by ste boli radi, ak by aj reálne existovala. Tak presne tento pocit som mala pri každom Dragon Age. V Origins to bol Alistair a Zevran, v dvojke Fenris a Varric a v Inquisition Cullen a Dorian. No aj ostatné postavy som mala rada (možno s výnimkou Sery, ktorá mi fakt liezla na nervy) pretože každá z nich mala prepracovaný príbeh, vlastnosti a určitý charakter. Nesúhlasia s každým rozhodnutím čo spravíte a nikdy nemôžete urobiť všetkých šťastnými, rovnako ako v reálnom svete.
Príbeh: Čo na Inquistion zbožňujem, je akým smerom rozvíja príbeh celého Dragon Age sveta. V Origins sa naučíte niečo o mytológií, dvojka pokračuje na rovnakej vlne a potom príde trojka, ktorá naučené veci začne spochybňovať a vy vlastne zistíte, že nič nie je tak, ako sa to zdalo. Elfskí bohovia sú reálni, Dread Wolf žije, Andraste možno nebola prorokom a existuje vôbec ten Maker? Inquistion ukazuje, ako ľahko sa tvoria mýty, ako je jednoduché prekrútiť pravdu, spraviť zo smrteľníka boha a z pravdivej histórie rohožku pred dverami. Jediné, čo ma mrzí, že ten reálny, šokujúci koniec Inquisition zažijete až vtedy, keď si zakúpite dodatočné DLC Tresspasser.
Hudba a misie: Bez skvelého soundtracku nemá hra u mňa zvyčajne žiadnu šancu. Pri Inquistion mám napočúvaný soundtrack spredu dozadu. Nikdy nezabudnem, ako som po prvý krát bojovala pri útoku na Haven, ktorý je doprevádzaný skvelou dramatickou hudbou a patrí medzi moje najobľúbenejšie misie v hrách celkovo. Čerešničkou na torte bol však výlet do budúcnosti v misií In Hushed Whispers, ktorú zažijete iba vtedy, ak sa pridáte na stranu mágov. Temná hudba a ešte temnejšia predstava sveta, ktorý nastane vtedy, ak vy vo svojej misií zlyháte.
Gameplay: Nechápte ma zle, Origins bol skvost medzi hrami, ale čo sa týka gameplay-u, Inquisition ho prekonáva. Hrať za mága v DA:I je radosť sama o sebe, je to zábavné, skvelé efekty a plynulé pohyby. Inquisition spája v sebe dve dokonalé veci od svojich predchodcov – zábavnejšie boje a taktickú kameru. Hrať Origins na Nightmare obtiažnosti si vyžadovalo neustále využívanie taktickej pauzy a kamery, no pohyby postáv a spelly boli trochu ťažkopádne. Dvojka naopak mala oveľa zábavnejší bojový systém, avšak bolo to až príliš ľahké. Inquisition skvelo kombinuje obe a prináša konečne výzvu v súbojoch, hlavne pri drakoch k čomu sa dostanem už o chvíľu. Hranie za mága, so špecializáciou Knight Enchanter by som už pomaly mohla zábavnosťou prirovnať k Vanguard v Mass Effect 3 (ale iba pomaly).
Draci: Prejdem k poslednej veci, ktorá je na DA:I skvelá a to sú draci, ktorých nie je prekvapivo v sérií s názvom Dragon Age veľa. Najobávanejšie tvory boli skutočnou čerešničkou na torte počas Inquisition. Som síce skôr casual hráč a nerada sa trýznim zbytočne vysokou obtiažnosťou, ale niektoré súboje by mali byť naozaj ťažké, inak človek nezažije ten skvelý pocit, keď po polhodine taktizovania konečne zdolám posledného 10. draka v Inquisition a pripíšem si na konto vytúženú trofej. Na drakov v DA:I treba ísť opatrne, prichystať si výzbroj, vybrať si dobrú partiu, správne elixíry a runy a tiež uvažovať. Nepustiť sa do súboja bezhlavo a vychutnať si tú zdravú dávku obtiažnosti.
Dragon Age: Inquisition rozhodne patrí medzi mojich top 10 hier tohto desaťročia. Prečo? Lebo BioWare vzal všetko to, čo som milovala z predchádzajúcich častí a vytvoril open world hru hodnú stoviek hodín môjho života. Lebo ma doslova vie pohltiť do sveta Thedasu a primäť k tomu, aby mi záležalo na osudoch fiktívnych postáv. Pretože reflektuje aj problémy tohto sveta a občas otvára oči i myseľ pri závažných témach, ktoré určitým spôsobom presahujú hranice hry. Dragon Age: Origins môže byť mojou prvou láskou, ale Inquistion si ukradol veľkú časť môjho herného srdca. A teraz ma ospravedlňte, idem si nainštalovať DA:I a pustiť sa opäť do tohto dračieho dobrodružstva.
Prečítajte si tiež
