Je fascinujúce, ako niektoré žánre aj napriek tomu, že sú najskôr záležitosťou iba úzkej skupiny ľudí, masívne prerazia do mainstreamu. Nemá zmysel vás tu nudiť výletom do histórie, koniec-koncov, v školách sa historické a prehistorické veci učia na dennom poriadku, preto prejdem rovno k veci. Reč je totiž o subžánri souls-like, ktorý na nás dnes vyskakuje prakticky z každej druhej hry. Máme tu metroidvánie rezané souls-likeom, plošinovky s brutálnou souls-like obťažnosťou, a aj rogue-like tituly môžu svojim konceptom vďačiť len a len onomu subžánru. Témou dnešnej besedy je preto – bez prekvapenia – ďalší podobný žánrový kokteil, ktorý mixuje onen soul-like s prvkami videnými u Legendy ZeldaTM . Ako tento nesporne zaujímavý guláš dopadol, o tom sa dočítate na nasledujúcich riadkoch.
V duchu tradičných souls-like titulov, príbeh tu hrá.. no, povedzme si na rovinu, príbeh tu viac-menej nehrá. Inými slovami, celé to dianie som nemal najmenší záujem sledovať, keďže bolo zjavne robené ako doplnok, nie ako nosný prvok hry. Jasné, máte tu záhadne kráľovstvo dlho po zániku, záhadné humanoidné postavy, záhadnú korupciu (nie tú tradičnú slovenskú, ale fantazijnú) a záhadného hlavného hrdinu… ale nejak vážnejšie tu príbeh skrátka rozoberaný nie je, pričom s výnimkou pár dialógov a nejakých tých správ ponechaných v hernom svete ho nemá čo ťahať vpred. Veľký podiel na tom akiste má absencia kvalitného world a lore buildingu, či už prostredníctvom dizajnu prostredí, alebo cez opisy predmetov, zbraní a zbroje. Niečo podobné tu je, ale len v stopovom množstve a bez poriadnej nosnej tematiky.
Práve s dizajnom herného sveta mám tak trošku problém. Škaredý rozhodne nie je a počas vašej výpravy zavítate do vizuálne vcelku variabilných miest (niektoré sa dokonca nebojím nazvať aj peknými), avšak dizajnu lokalít tu celkovo chýba akýkoľvek osobitý štýl. Viete, čo tým myslím, však? Niečo ako temný gotický feel Bloodborne, fantasy stredovek série Dark Souls, futuristicky kvázicyberpunk ságy Surge a podobone. Blue Fire je len – ako už titulok naznačil – taký viac-menej generický mix temnoty Dark Soulsov a vizuálnej jednoduchosti (čo sa geometrie a detailov týka) Zelda hier. V rovnakom duchu je na tom aj štylizácia postáv, nepriateľov a podobne. Zjavná inšpirácia Zeldou, ale bez nejakej zaujímavejšej dizajnérskej prímesi. Je to veľké negatívum? Nie. Ak ste však dúfali v trošku osobitnejšieho a vizuálne nápaditejšieho zástupcu žánru souls-like, tu ho, žiaľ, nenájdete.
Pocit z vizuálu je, samozrejme, vecou subjektívnych preferencií, avšak hrateľnosť a herné mechanizmy sú záležitosťou, ktorá v prípade, že hapruje, priamo zasiahne každého jedného hráča. Z tohto pohľadu však musím konštatovať, že vývojári sa s mixovaním žánrov popasovali naozaj dobre a hra ma až prekvapivo silný návykový faktor. Kľúčovou náplňou pritom nie je nič, čo by ste inde nevideli. S vašim hrdinom preskúmavate kvázi open world zámok, v duchu metroidvánií sa postupne učíte nove schopnosti, ktoré vám sprístupnia ďalšie lokality, objavujete tajné Zelda-like dungeony (ktoré dokonale preveria vaše skákacie schopnosti), bojujete s plejádou hard-hitting nepriateľov a bossov, hľadáte truhlice s výbavou… skrátka a dobre, je to tradičná žánrová náplň, ktorú originálnou nazvať nemožno ani len v podnapitom stave.
Avšak.
Aj napriek tomu, že titul neprináša z hľadiska hrateľnosti nič nové, to, čo ponúka, funguje na 100 percent. Početné sekvencie plné náročného „plošinovkovania“ striedajú segmenty súbojové, do toho sa pridá hľadanie poschovávaných pokladov, časové výzvy (zvyčajne vedúce k užitočnému itemu), nejaký ten questing, pokec s NPC… a ani na sekundu sa nebudete nudiť. A to ani v prípade, že zomriete a hra vás pošle späť k poslednému bonfiru, ktorý môže byť aj niekoľko minút ďaleko. Pamätáte tú zmienku ohľadom návykovosti? Ja ako herný kajšmentke v prvom rade držím v spomienkach tituly, ktoré ma chytili a nepustili. Nie kúsky, ktoré žmýkajú terraflopsy k ich limitom, nie tituly vyhypované do nebies, ale hry, ktoré ma bavia. Blue Fire je jednou z takýchto hier. A to aj napriek tomu, že ani zďaleka nejde o vycizelované a bezchybné dielo.
Zrejme najväčším nedostatkom hry je trestuhodná absencia mapy. Dokonca sa nedočkáte ani len kompasu! Prečo je to taký problém? Hneď jedno z prvých NPC vám povie, že ho máte nájsť severozápadne od miesta, kde ste ho prvýkrát stretli. Kde je však sever? Západ? To si maximálne tak vycucáte z prsta – práve neprítomnosť akejkoľvek navigačnej pomôcky občas vyústi do blúdenia, a to minimálne do doby, než sa s dotyčnou lokalitou poriadne oboznámite. Nestalo sa mi to veľakrát, ale tie 2-3 razy boli dostatočne signifikantné na to, aby som si takýto nedostatok všimol a dal ho na tento virtuálny papier. Druhým, a popravde neprekvapivým nedostatkom, sú občasné bugy a nekonzistentná optimalizácia hry, kde obzvlášť jedna neskoršia lokalita v istých okamihoch beží ako svojho času darksoulsácky Blighttown na Xbox X360. Našťastie, nič z toho nie je až tak katastrofálneho kalibru ako taký Cyberpunk, takže sa nemusíte obávať, že by ste hru museli kvôli game-breaking bugom stále reštartovať či tragikomicky sa rehotať nad vypadávajúcimi textúrami, prepadávajúcimi sa objektami a podobne.
Pätnásť hodín. Približne toľko mi zabralo dohratie Blue Fire a ani na moment som sa nenudil. Tento titul je skrátka krásnym príkladom toho, ako odhodlanie a snaha priniesť v prvom rade kvalitnú zábavu (a nie ZISKY) dokážu priniesť ovocie. V skutočnosti som ani ja sám nečakal, ako ma tento podarený mix všetkého možného bude baviť! Je to Mário 3D, je to Dark Souls, je to Zelda, je to Metroid… je to síce echtovný guláš, ale parádne osolený, štipľavý, s hromadou mäsitého obsahu. V skratke sakra lahodný. Ak sa teda radíte k fanúšikom aspoň jednej z hore uvedených hier, myslím si, že aj vy budete z Blue Fire pozitívne prekvapení.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
Blue Fire 2021
- Platforma: Nintendo Switch
- Žáner: Souls-Like
- Vývojár: ROBI Studios
- Vydavateľ: Graffiti Games
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Conquest
