Poznáte to. Vidíte trailer nejakej hry, ten vás úplne rozohní, a na konci sa objaví dátum vydania 2 roky ďaleko. Mne sa to stáva často a to čakanie je také neznesiteľné, že na hru v konečnom dôsledku zabudnem, pri najlepšom ma ten hype úplne opustí. Potom hra konečne vyjde a vy sa za obrazovkou po pár hodinách nudíte, lebo ste ju prešli.
No a potom sú tu tie hry, o ktorých nemáte absolútne páru, až kým nevyjdú. Vyrazia vám dych a spomínate na ňu ešte niekoľko rokov. Nehovorím, že Kingdoms of Amalur: Reckoning je skutočne dobrou hrou, no jej hranie vo mne prebudilo tú veľkú radosť seba samého, keď som bol malý a hral som niečo nové. Tento titul je vo svojom jadre úplne nová hra, ktorá spája viacero zabehnutých mechaník a tvorí unikátny herný zážitok.
Ale aby som nekrúžil okolo horúcej kaše, napíšem vám, o čom teda táto hra vlastne je. Zmixujte titul ako God of War či Dante´s Inferno s otvoreným svetom a RPG systémom, pridajte kombinovanie tried, crafting, stavanie vlastného hradu a naozaj veľké množstvo dungeonov, no a máte tu Kingdoms of Amalur.
Ak si teraz hovoríte, že som na hru kydal v podcaste, máte v podstate pravdu a ospravedlňujem sa za predbežné závery. Prvé levely sú celkom nudné, no sú neoddeliteľnou súčasťou konceptu hry. Až na šiestom levele to začne byť ako tak zaujímavé. Prečo? Uhm, musím sa zamerať na príbeh.
Hru začínate ako mŕtvola vo svete, kde má každá bytosť svoj osud, s ktorým nič nenarobí (to vážne na***e). Vaše, trochu prehnité, telo sa ale stáva pokusným králikom nejakého zvrhlého gnómskeho pokusu a vy zázrakom ožijete. A teraz nastáva problém, pretože príbeh sčasti nedáva logiku. Nemáte žiadny osud (máte krásnu príležitosť filozoficky rozviesť a vysvetliť mi to v komentároch, keďže podľa mňa ten gnom, čo ma oživil, mal osud oživiť ma a vzápätí sa so mnou osudovo porozprávať). A keď nemáte osud, môžete svetu riadne pomiešať karty. Doslova.
V hre funguje kartový systém, ktorý sa dá prirovnať k perkom v iných hrách a odmeňovaní budete buď za splnenie questov, alebo za dosiahnutie určitého levelu v jednom z troch skill stromov. Klasicky to sú: bojovník, mág a zlodej/lukostrelec, no vylepšovať môžete hocičo hocikedy. Tým pádom sa z vás môže stať napríklad „polozlodej-polomág“. „Zlodejmág“. Ako ja. A aj na takúto kombináciu existuje množstvo kariet, ktoré vám napríklad sprístupnia schopnosť premiestniť sa cez nepriateľa a otráviť ho. Wheeey! Každá postava okrem toho disponuje troma zbraňami, celkom veľkým množstvom kúziel/skillov a „pasivitiek“. Ale tu „kostumalizácia“ nekončí. V hre je aj naozaj jednoduchý a veľmi užitočný crafting systém, ktorý vám umožňuje vytvárať zbrane podľa vášho gusta. A tie sa ešte „stackujú“ (teda synergizujú) s vašimi pasívnymi skillami.
Takže si zoberme také čakramy (to sú tie disky, čo hádzala Xena a máte ich hneď 2!!! AWESOME!), napustíte ich elektrickými runami, čo občas znehybnia nepriateľa, pridáte pasivitku, čo prenáša elektrinu na blízke jednotky, a máte tu unikátnu kolaterálnu zbraň deštrukcie. Nehovoriac o shardkach, ktoré zvyšujú stun duration o 20%. Áno, moja postava „ownuje“, a to som ešte nezačal hovoriť o svojich dýkach.
Ale darmo sa tu roztápam, keď som ani nezačal písať o jadre celej hry, a tým je systém súbojov. Ono v postate nejde o nič prevratné, no je to furt veľmi zábavné. Postupom času odomykáte nové kombá, ktoré sú v podstate veľmi primitívne. Dodge + attack, block + attack, podržať, 3x stlačiť, či pomaly stláčať, vždy je to o niečom inom, ale furt je to jednoduché. Zábava nastáva vtedy, keď tieto dvoj-klikové kombá kombinujete. Nie len že to vyzerá skvostne (o grafike neskôr), ale robí to aj pekelnú pohromu. Niekedy vyvrhnete nepriateľa do vzduchu, inokedy ho tresknete o zem, raz pri útoku odskočíte, inokedy sa prevŕtate cez nepriateľa a dostanete sa zaňho.
Svoj štýl hrania si vyberiete už po pár leveloch a verte mi, že každý z vás bude mať úplne inú postavu s iným štýlom boja.
Niekde som započul, že KoA:R vraj pripomína Skyrim. Nie, nepripomína. Je to diametrálne odlišná hra. Konceptom questov a sveta viac pripomína MMO hry, kde máte roztrúsených panáčikov s výkričníkom po celom svete, ktorý je rozdelený do zón s veľkými zemskými skalnatými múrmi. Ono by to bol problém, keby sa v hre nevyskytovalo toľko dungeonov. Skoro každý quest má svoj vlastný a na konci vás čaká boss, ktorý vás obdaruje nejakou peknou zbraňou (ktorú potom môžete roztopiť na crafting). Existujú aj questy frakcií, ktoré vám odomknú armor sety, či nové karty a pravdaže hlavná príbehová línia. Tá vás zavedie až k stavaniu vlastného hradu, no, bohužiaľ, som sa k tomu po vyše 30 hodinách nestihol dostať. Ale som fakt blízko. Každopádne, v recenzii sa dostaneme aj k tomu.
No a prichádza na rad nepríjemná skutočnosť a tou je grafika na konzolách. Keď som hral demo na PC a videl tú krásnu grafiku, plakal som od žiaľu, že nemám preview na PC. Schválne si pustite PC verziu na najnižších detailoch s rozlíšením 1280/720. Ak nemáte 15-ku monitor, budete plakať so mnou. Neviem, či grafiku do vydania hry na konzoly vylepšia, no ak nie, odporúčam každému PC verziu s game-padom.
Takže si to zhrňme. Nápad super, hrateľnosť super, dĺžka hry je super a až na grafiku je všetko fakt… super. Niečo mi v hlave hovorí, že hrať sa bude dať aj cez internet, no akým spôsobom neviem (dúfam, že co-op), pretože zakaždým sa v hre objavujú dva loadingy (červený a modrý) a čosi som započul aj na internete. Takže, ak som vás namotal, tešiť sa môžete už vo februári, hneď potom, čo dáte poslednú skúšku.
PS: Kvôli tejto hre som nedal 3 predmety! (Vysoká škola)
