Klasický test auta má v našich vodách svoje zaužívané pravidlá. Preberiete vozidlo, pár dní jazdíte, sledujete spotrebu, hodnotíte komfort, nafotíte/natočíte exteriér, interiér, kufor, to všetko možno niekde pri peknej stene alebo v prírode a následne sa pokúsite zhrnúť, či daný model dáva alebo nedáva zmysel. Lenže dovolenka je predsa len úplne iná disciplína. Tam auto prestáva byť predmetom akéhosi redakčného skúmania a veľmi rýchlo sa mení na pojazdnú skriňu, útočisko pred únavou, nabíjací uzol, dočasnú detskú izbu, nosič batožiny, fotomodel a v prípade elektromobilu aj menší plánovací projekt.
Presne v tomto duchu sme sa so Škodou Enyaq Coupé 85 vo verzii Sportline vybrali na desaťdňový rodinný výlet po Českej republike. Štyri ubytovania, množstvo presunov, hrady, zámky, zoologické záhrady, historické centrá, úzke podzemné parkoviská, rýchlonabíjačky, rýchle občerstvenie, občasné blúdenie a popri tom všetkom jeden veľký český elektromobil. Na konci z toho bolo približne 1 100 najazdených kilometrov a dlhodobá spotreba okolo 14 kWh/100 km. Tentoraz to nepíšem ako nejaký odhad, ale ako výsledok reálnej dovolenkovej prevádzky s rodinou, batožinou, neustále bežiacou klimatizáciou, mestami, okreskami aj diaľnicami.
A áno, bolo na tom niečo symbolické. Česká značka, české cesty, české pamiatky a rodinná dovolenka, kde sa papierové parametre veľmi rýchlo menia na obyčajné otázky. Zmestíme sa? Dôjdeme? Nebude to otravné? Nebude dieťa po dvoch hodinách žiadať pauzu? A hlavne, dokáže predmetný elektromobil fungovať ako dovolenkové auto bez toho, aby ste mali pocit, že ste neustále niečím obmedzovaní?
Prvé dni nás zaviali na Moravu, kde sa ukázalo, že Enyaq je v dovolenkovom režime predovšetkým pohodlný spoločník. Viem, znie to ako veta z katalógu, ale rozdiel medzi pohodlným a nepohodlným autom pochopíte presne vo chvíli, keď máte za sebou niekoľko hodín jazdy, vzadu dieťa, v kufri batožinu a pred sebou neustále sa kľukatiace a hlavne neznáme okresky. Okolie prvého ubytovania nám naservírovalo zvláštnu kombináciu úzkych ciest, zákrut, kopcov a zvlneného asfaltu. Niečo medzi romantickou českou krajinou a testom žalúdočnej odolnosti. Ubytovanie bolo doslova uprostred lesov, síce v modernom penzióne ale penzióne odrezanom od civilizácie.
Práve tam som si opäť uvedomil, že posledný Enyaq ako taký je naladený citeľne komfortne. Nie je to tvrdý elektrický projektil vhodný tak maximálne na Nürburgring. Skôr veľký, ťažký a príjemne plávajúci kus auta, ktorý po nerovnostiach neudiera, ale sa cez ne elegantne prevaľuje. Na druhej strane, presne táto vlastnosť má aj svoju odvrátenú tvár. Práve na veľkých húpavých cestách sa vie karoséria rozkolísať viac, než by niekomu muselo byť príjemné. Nie je to zásadná výčitka, skôr poznámka z reality. Enyaq vás neunaví tvrdosťou, ale na niektorých cestách môže pôsobiť trochu ako luxusná loďka na mierne rozbúrenej hladine.
Ešte skôr, než sa náš výlet naplno preklopil do režimu presunov, nabíjania a ďalších zastávok, sme si dali aj jednu príjemne historickú vsuvku v podobe zámku Milotice. Komentovaná prehliadka mala presne ten typ pomalého tempa, ktorý sa k podobným miestam hodí a ja som si ju skutočne užil. Zaspomínal som na svojho nebohého otca, ktorý staré hrady a zámky miloval a často nás preto na tieto miesta brával. Žiadne naháňanie sa medzi vitrínami, ale pokojné nasávanie atmosféry priestoru, kde sa čas na chvíľu otáča opačným smerom. Najväčší úspech tejto časti výletu však prišiel až potom, keď sa ukázalo, že priamo na zámku je možné obliecť sa do dobových historických kostýmov a spraviť si v nich fotografie.
Naša dcéra sa tak na pár minút presunula strojom času do éry, v ktorej sa o dojazde neuvažovalo cez percentá batérie, ale cez kondíciu koní. V tej chvíli vznikol pekný kontrast celej dovolenky. Pred zámkom moderný Enyaq s 3D head-up displejom, batériou a tichým elektrickým pohonom, vo vnútri malé dobové divadlo z čias, keď jedinou skutočnou formou presunu na veľké vzdialenosti bola poctivá konská sila.
Z domu sme vyrazili pochopiteľne s plnou batériou. Prvá nabíjacia epizóda tak prišla celkom nenápadne. Odskočil som navečer nakúpiť pár drobností do Kauflandu a keďže pri ňom stála rýchlonabíjačka E.ON, bolo by hriechom ju nevyužiť. Papierovo išlo o výkon, ktorý samotný Enyaq samozrejme nedokáže celý prijať, ale o tom je elektromobilita v praxi. Na stojane môže svietiť veľké číslo, no výsledok vždy závisí od auta, batérie, teploty, percent nabitia a ďalších premenných. V mojom prípade sa nabíjanie dostalo približne na 85 kW, čo nebola žiadna extáza, ale zároveň to úplne stačilo na krátke doplnenie energie počas nákupu.
Silnou stránkou Enyaqu sa však počas celej cesty nestalo len pohodlie, ale hlavne spôsob, akým pracuje s navigáciou a práve 3D head-up displejom. Ten som chválil už pri bežnom teste, ale až na neznámych cestách som naplno ocenil, aký veľký rozdiel vie spraviť. Navigačné šípky premietané priamo pred vodiča nie sú iba efektná vec na pár fotiek. Sú to malé vizuálne barličky, ktoré pomáhajú v situáciách, keď človek nevie, či sa má držať vľavo, vpravo, zísť z kruhového objazdu druhým alebo tretím výjazdom, prípadne sa na diaľnici zaradiť o pruh skôr, než začne klasické dovolenkové panikárenie.
Určite poznáte ten moment, keď navigácia oznámi odbočenie príliš neskoro a vy to buď v duchu bezpečnosti vzdáte, alebo to risknete a strhnete volant. Tu sa to dialo podstatne menej. Enyaq vie smer jazdy zobrazovať s predstihom, jasne a hlavne prirodzene. Zároveň upozorňuje na autá v blízkosti, držanie jazdného pruhu a ďalšie drobnosti, ktoré v bežnom teste pôsobia ako položky vo výbave, ale na dovolenke sa menia na reálnu úľavu. O to viac v krajine, kde človek nie je doma a každé zlé odbočenie znamená ďalších desať minút navyše, ďalší kruhový objazd a ďalšiu otázku zo zadného sedadla, kedy tam už budeme.
Jedným z mojich osobných cieľov na tejto ceste bol rozhodne hrad Trosky. Nie preto, že by som mal chorobnú potrebu šplhať sa po schodoch k dvom vežiam s názvami Baba a Panna, ale preto, že Trosky mi v posledných rokoch ožili aj cez Kingdom Come: Deliverance II. Herný svet vie s reálnou krajinou spraviť zvláštnu vec. Miesto, ktoré by ste možno inak prešli prstom po mape a nechali tak, sa zrazu zmení na bod, kam jednoducho chcete ísť. A tak sme šli.
Trosky sú krásne, ale zároveň treba povedať, že sú to stále zrúcaniny. Kto čaká herný zážitok, nech si radšej pustí trailer. Hore vás čaká pekný výhľad, kus histórie, strmé schody a terén, ktorý nemusí byť pre každého. Pre mňa to však malo svoje čaro. S dcérou sme sa vyštverali hore, nafotili si okolie a ja som si odškrtol jeden osobný rest – manželku to natoľko uchvátilo, že od vzrušenia ostala sedieť na nádvorí v reštaurácii. Možno som sám čakal o trochu silnejšiu atmosféru, možno som si ju v hlave pod vplyvom videohry až príliš romantizoval, ale neľutujem. Aj takéto momenty patria k dovolenke. Nie všetko musí byť dokonalé. Stačí, že to má príbeh.
Potom prišiel Dvůr Králové a jedna z najzaujímavejších častí celej cesty. Safari. Nie klasická prechádzka medzi výbehmi, ale jazda autom priamo medzi zvieratami, a dokonca s komentárom. Do Enyaqu si k nám sadla mladá zoologička a viac než hodinu nás sprevádzala priestorom, kde sa človek na chvíľu cíti ako vo svojej vlastnej verzii Jurského parku. Akurát namiesto Velociraptorov tam boli zebry, levy, levice, pštrosy a hlavne byvoly s rohmi, ktoré sa v určitom momente pohybovali až nepríjemne blízko nášho pravého spätného zrkadla.
Priznám sa, že keď okolo nás prechádzalo stádo byvolov a ich rohy sa blížili k laku auta, nebol som úplne pokojný. Novinárske auto je skvelá vec, kým vám ho nezačne obchádzať zviera s vlastným otváračom na konzervy. Našťastie byvoly evidentne poznali miestny dopravný poriadok lepšie než niektorí vodiči v mestách a Enyaq tak prežil bez ujmy. V levom výbehu už museli byť okná zatvorené, brány sa otvárali a zatvárali po sektoroch a človek mal na chvíľu pocit ohrozenia. Samotná prehliadka bola výborná, poučná a pre dieťa obrovský zážitok. A Enyaq? Ten sa na chvíľu zmenil z elektromobilu na safari kapsulu.
Jednou z ďalších zastávok bola Litomyšl. Tam sa dovolenka razom preklopila do úplne inej nálady. Z miest, kde riešite nabíjanie, zvieratá a hrady, sa zrazu presuniete pár krokov od zámku a hlavne rodného domu Bedřicha Smetanu. Zaparkovať Enyaq v takomto prostredí bolo pre fotografa vo mne malé sviatočné okienko. Auto pred historickou budovou, prázdne nádvorie, fontána, večerná atmosféra a ticho, ktoré elektromobilom jednoducho pristane. V takých chvíľach si uvedomíte, že veľké elektrické SUV kupé nemusí pôsobiť len ako kus modernej techniky. V správnom prostredí vie byť doslova elegantným objektom a protipólom voči histórii.
Samotný hotel v historickej budove mal atmosféru, ktorú bežný nocľah nikdy nevyčaruje. Izba nebola veľká, ale bola útulná a celé miesto pôsobilo príjemne zrekonštruovane. Zatiaľ čo zvyšok rodiny už pomaly prepínal do večerného režimu, ja som sedel v aute a nahrával si ďalšie poznámky, aby mi čerstvé dojmy neutiekli. Aj toto je zvláštna súčasť podobnej práce. Niekto si z dovolenky nosí magnetky, ja si z nej nosím audiozáznamy spotreby, fotky kufra a poznámky o tom, ako veľmi chytá prach čierna lišta pred vodičom.
Praha bola naopak úplne inou živnou pôdou na zbieranie dojmov. Nie poetika histórie, ale realita úzkych podzemných parkovísk, premávky a manévrovania s autom, ktoré síce nepôsobí obrovsky, ale malé rozhodne nie je. Pri Národnom divadle kam sme šli som Enyaq zaparkoval do podzemného parkoviska a tam sa naplno ukázalo, že akokoľvek Škodovka historicky nemá najostrejšie kamery a ja ich za to opakovane kritizujem, tentokrát som bol aj za ne maximálne vďačný. V úzkych rampách a medzi betónovými stenami človek rýchlo začne riešiť, či sa z toho celého vymotá bez škrabanca. Vymotal som sa. Bez škrabanca. Auto tu zabodovalo.
Najväčšia praktická pochvala však patrí kufru. Enyaq Coupé síce nosí v názve slovo, ktoré pri rodinnom aute môže vyvolávať podozrenie, ale batožinový priestor je na dovolenku viac než použiteľný aj keď vpredu chýba frunk. Piate dvere sa otvárajú vysoko, výrez je obrovský a nakladanie batožiny nevyžaduje vysokú Tetris školu. Rodinná batožina, tašky, drobnosti, nákupy, veci z presunov medzi ubytovaniami – všetko si tu našlo svoje miesto. Praktický aspekt teda na jednotku.
Aj panoramatická strecha mala počas nášho výletu svoje svetlé momenty. Najmä v okolí hlavného mesta, keď nad nami prelietavali lietadlá a dcéra mala vďaka presklenej streche dokonalý výhľad na oblohu. Ja viem, panoramatická strecha nie je vec, bez ktorej by človek neprežil a počas horúcich dní vie byť skôr na škodu než na úžitok. V kufri som však našiel skladaciu clonu, ktorú bolo možné počas parkovania na priamom slnku vložiť pod strechu a kabínu tak aspoň čiastočne ušetriť prenikaniu slnka. Rovnako príjemne pôsobili predné sedadlá so športovo-elegantným čalúnením, ktoré boli jednak elektricky nastaviteľné a dokonca ponúkali aj základnú formu vzduchovej masáže.
A teraz aj k veciam, ktoré mi vadili. Prvou je odhad dojazdu. Enyaq vie byť v mnohom veľmi príjemný elektromobil, ale jeho predikcia zostávajúceho dojazdu a energie v cieli na mňa nepôsobila tak presvedčivo ako v niektorých konkurenčných autách. Hlavne pri vyšších rýchlostiach mal systém tendenciu pôsobiť optimistickejšie, než by bolo príjemné.
Druhou výčitkou je práca s nabíjacou infraštruktúrou. Nie priamo schopnosť auta nabíjať, tá bola v poriadku, ale skôr to, že navigácia nás raz poslala k nabíjačkám, ktoré síce fyzicky existovali, svietili a vyzerali nádejne, lenže boli ešte oplotené a zjavne nedokončené. Výsledok? Museli sme pokračovať ďalej a nabíjať až o desiatky kilometrov neskôr. Nestala sa žiadna veľká dráma, dojazd sme ešte mali, všetko dopadlo dobre, ale presne toto sú momenty, ktoré spaľovací vodič nepozná a elektromobilista ich musí mať neustále vzadu v hlave. Nie každá nabíjačka, ktorú ukáže systém, je automaticky použiteľná v reálnom svete a s tým treba rátať.
Naopak, automatická príprava batérie na nabíjanie ma potešila. Auto vie pracovať s optimalizáciou batérie a vodič si vie na displeji jednoducho overiť, či je batéria pripravená alebo nie. V lete to nie je taká veľká téma ako v zime, ale je dobré vedieť, že systém na to myslí. Pri jednom z posledných nabíjaní už doma na Slovensku mi auto ukazovalo možnosť rýchleho nabíjania na úrovni okolo 119 kW, čo je v bežnej dovolenkovej praxi úplne slušné číslo. Späť však ešte krátko za hranice. Z Litomyšle sme vyrážali s približne 75 percentami batérie a smerom domov sme už nemuseli ani raz zastavovať pri stojane.
Výsledná spotreba okolo 14 kWh/100 km ma úprimne potešila. Pri aute tejto veľkosti s váhou cez dve tony, pri rodinnej dovolenkovej záťaži, zapnutej klimatizácii, diaľničných presunoch, okreskách aj mestskej premávke ide podľa mňa o veľmi slušný výsledok.
Na úplný okraj si neodpustím ešte jednu drobnosť z interiéru, ktorú som už vyššie spomínal. Čierna lesklá lišta pred vodičom, v oblasti head-up displeja, stále nepríjemne chytá prach. Nie je to zásadný problém a určite to nikoho neodradí od kúpy auta, ale pri aute za takéto peniaze si podobné detaily človek všimne. Zvlášť vtedy, keď v ňom trávi viac dní v kuse.
Po návrate domov som mal z Enyaqu Coupé 85 vo výbave Sportline veľmi dobrý pocit. Ako dovolenkové auto funguje výborne. Nie dokonale, nie bez výhrad a určite nie tak, že by úplne vymazal všetky špecifiká elektromobility. Stále treba plánovať, stále treba počítať s tým, že nabíjačka môže byť obsadená, nefunkčná alebo v našom prípade dokonca oplotená. Stále treba brať odhad dojazdu s rezervou a rovnako tak stále platí, že dlhé diaľničné presuny sú pre elektromobil náročnejšie než pokojné cesty takzvane okolo komína.
Lenže popri tom všetkom Enyaq ponúkol presne to, čo rodinné dovolenkové auto ponúknuť má. Pohodlie, ticho, veľký kufor, dobré sedadlá, výborný head-up displej, použiteľnú navigáciu, príjemný podvozok, dostatok výkonu a schopnosť zapadnúť do rôznych prostredí. Raz stál pri rýchlonabíjačke, raz pred zámkom, raz pod hradom, raz medzi byvolmi, raz v podzemnom parkovisku pri Národnom divadle a raz pred historickou budovou v Litomyšli. A ani v jednom z týchto momentov nepôsobil, že tam nemá čo robiť.
Možno práve preto je podobná dovolenková reportáž pre auto cennejšia než klasický test. Tam sa pýtate, aký má výkon, akú má spotrebu a či sa dobre ovláda. Na dovolenke sa pýtate niečo úplne iné: či vám spraví život jednoduchší, alebo zložitejší. Enyaq nám ho väčšinou zjednodušoval. Občas ma prinútil zdvihnúť obočie, raz hľadať ďalšiu nabíjačku a viackrát utrieť prach z lesklého plastu. Ale domov sme prišli pohodlne, bez stresu, s kopou fotiek, zážitkov a jedným veľkým zistením. Veľké poďakovanie tak ide z našej strany do Mladej Boleslavi a tešíme sa na prípadné nové zážitky s ich vozidlom zase o rok.
