Path of Exile

Všetci vyhnanci majú rovnakú voľbu: buď sa potopiť, alebo plávať. Tí, ktorí sa neutopia, sa dostanú na opustené pobrežie Wraeclastu, kde ich čaká len príťažlivé objatie smrti. Malej skupine preživších sa však podarilo udržať v zničenom majáku a zúfalo odrážať chápavých nemŕtvych aj maniakálnych mrchožrútov, ktorí sa tvrdohlavo držia posledných kúskov ľudskosti. Pod veliteľským pohľadom väznice Axiom sa po skalnatých útesoch potulujú chrapľaví kozliari, ktorí sa vždy držia ďaleko od bažín zamorených rhoou v nížinách. Pozdĺž celého pobrežia sú na brehu hnijúce vraky lodí, duchovia uviaznutých námorníkov stále strašia vo vrakoch svojich nešťastných lodí a čakajú, aby si mohli vybiť svoj smútok a hnev na tých, ktorí ešte žijú. Samotná Siréna stále spieva svoju sladkú, smutnú pieseň a láka ďalšie lode do vodného hrobu. Ďalej vo vnútrozemí, v kľukatých jaskyniach a tmavých lesoch, sa objavujú ruiny civilizácie. Čas zničil mnohé budovy na trosky a zbavil ich rozkladajúceho sa mäsa, takže zostali len groteskne sa škľabiace kosti. Temné, smradľavé jaskyne a podzemné chodby sú pre tieto kostlivcov útočiskom, zatiaľ čo otvorené lesy a riečne toky sa hemžia obludnými zvermi s chuťou po krvi. Nedávno si v lese vybudovali opevnené tábory skupiny krvilačných banditov, ktoré sa navzájom otvorene napádajú a zároveň vydierajú potravinami a zásobami malú, bojujúcu dedinu, ktorá leží medzi nimi na vrchole kamennej hrádze. Hádajúci sa banditi si nevšímajú podivných príchodzích v čiernej zbroji, ktorí sa potulujú okolo rôznych veľkých ruín a ich účel je záhadný, no zároveň znepokojujúci. Na vrchole strmého útesu z pretrhnutého plášťa, ktorý sa tiahne popri rieke napájajúcej mohutný vodopád, leží padlé hlavné mesto Večnej ríše. Jeho niekdajšia sláva hnije uprostred trosiek zničenej mestskej krajiny, budovy chátrajú a plesnivejú. Sarn však zďaleka nie je neobývaný. Mnohí z pôvodných obyvateľov stále číhajú v temných zákutiach, ich ľudskosť zmyla kataklizma minulých storočí. Tieto nemŕtve príšery sa v noci potulujú mestom a cez deň sa skrývajú v tieňoch, pretože holé slnečné svetlo je pre ich scvrknutú kožovitú pokožku nepriateľské. Slnkom zjazvené dni však zďaleka nie sú pokojné. Oriatská légia obsadila oblasť na západ od rieky a vedie totálnu vojnu proti rôznorodým obyvateľom mesta. Ich čierno odetí vojaci každý deň bojujú s pokrúteným hmyzom, ktorý sa plazí a množí a hoduje na všetkom, čo sa pohne. Každý deň vrhajú prápory proti armáde plávajúcich červených stužiek, ktoré vypitvávajú všetkých, čo vstúpia na ich územie. Každý deň sa stretávajú s malou skupinou vyhnancov, ktorí sa zabarikádovali na malom ostrove uprostred rieky a ocitli sa medzi istou smrťou na oboch stranách.