Pixelart milujem, ale nechajte ho už prosím minulosti

Pixelart milujem, ale nechajte ho už prosím minulosti

 

Videohry tu boli a budú. No to, ako vyzerajú a, ako sa na ich vizuál budeme časom pozerať to sa neustále mení. Na svet prišlo kopec titulov, ktoré boli niečím revolučné. Nemuseli byť ani príliš výnimočné, stačil jednoduchý nápad a „voilá“ – boli tu. Veď si zoberte len taký Tetris. Geniálny nápad za tak jednoduchou hrou. Ten tu s nami bude asi už naveky, no jediné, čo sa na ňom bude meniť je vizuál.

Tento text je subjektívnym názorom autora a nereprezentuje názor redakcie alebo webu Gamesite.sk.

Nápad na takýto môj výlev som dostal vo chvíľke, keď som z nostalgie zapol svoj starý osembitový počítač Didaktik a pustil si hru Dan Dare III: The Escape. Ešte doposiaľ mám v živej pamäti, ako som túto hru nahrával pred 24 rokmi z MC kazety a dúfal, že to tentokrát vyjde. A vyšlo. Čo ma prvé ohúrilo bola jednoducho tá krásna grafika. Pixel na pixeloch, tvorili spolu zaujímavé obrazce, ktoré sa chceli podobať niečomu ako zbraň, hlavná postava, či obrovský nepriateľský mimozemšťan, ktorý ako, keby sedel na toalete. A mne to celé prišlo až príliš reálne. Rovnako ako vektorová grafika v F15: Strike Eagle II (1989) vo VGA grafike, keď som so zatajeným dychom tvrdil, že tá hra vyzerá ako realita. Skúste sa na ňu pozrieť teraz a dáte mi za pravdu, že to bolo pomerne smiešne.

Totálne unesený som bol z „3D prevedenia“, keď Dan Dare prelietaval medzi svetmi. To bolo, teda dačo! V podstate šlo len o zväčšujúce sa štvorce, no v 90. rokoch keď som sa k hre dostal to bolo čosi neskutočné! Skúste niečo také spraviť teraz. Teda áno, budete za „indie developera“, ktorý miluje hry a nerobí ich pre peniaze. A teraz ma nechápte zle, nemám nič proti indie videohrám (hoc idú v drvivej väčšine mimo mňa). Ide čisto iba o môj názor a blbý pocit, ktorý zažívam, keď vidím ďalšiu „revolučnú indie videohru“ vyzerajúc ako, keby ju vyvíjali v roku 1993. No, vďaka technológiám 21. storočia, ktoré tu máme môžeme robiť také zázraky, o akých sa nám možno ešte pred desiatimi rokmi ani nesnívalo. Máme tu úplne zadarmo také Unity, na internete sú tisícky tutoriálov od tých najlepších tvorcov a všetko sa vieme naučiť z pohodlia obývačky. Dokonca to celé nemusíme mať ani „vyštudované“ a kto je šikovný tomu to jednoducho ide. Na druhej strane mince chápem tvorcov hier, ktorí jednoducho nemajú kapacity na to, aby spravili 3D model hocičoho. Je to nie len psychicky náročné, ale potrebujete na to aj dávku talentu a obrovské kvantum času. A pixelart je jednoducho skvelou skratkou, ktorú už za pár hodín dokáže zvládnuť každý. Stačí si otvoriť Photoshop, nastaviť si plátno na 64×64, otvoriť si na druhom monitore Super Maria a začať „pajcovať“. Na naučenie sa tvorby procesu „vývoja grafiky“ a videohier je to naozaj skvelé.

Keď však vidím, koľko úsilia dnešní indie vývojári investujú do pixelartových hier, je mi tak trochu smutno. Detailne prevedené tiene, pohyby postáv sú ladné a prostredie sa hmýri jednoducho všade. Verte či nie, to by ani tá najlepšia „486-ka“ v 90. rokoch nedala. No všetko je poskladané z obrovských pixelov. A ja sa pýtam prečo? Jeden môže argumentovať skvelou hrateľnosťou, no ruku na srdce, nevyzerala by tá hra trochu lepšie bez tých obrovských pixlov? Veď hrateľnosť by tam predsalen ostala. Vývojár nemá tisíce na zaplatenie vývoja 3D videohry. Ok, tento argument beriem. No aj jednoduchá hra sa dá v dnešnej dobe spraviť krásne a takým dôkazom o tom je napríklad Ori and the Blind Forest, či jeho druhé pokračovanie. A čo taký Hollow Kngiht?! V podstate jednoduchá skákačka, kde zapnete svoje mozgové bunky a hádajte nenájdeme tu Pixelart! A teraz ma nechytajte za slovíčka s tým, že veď každá hra je poskladaná z pixelov. Áno je, no nemusí mať každý rozmer 1/64 celej obrazovky. Čo myslíte, sú postavičky v Cuphead pixelartové? Nie! A pri tejto hre mi dokonca nevadí ani vizuál starého animáku, a to z dôvodu, že to je naozaj niečo neokukané a niečo do čoho sa vývojári nepúšťajú len tak. Navyše, nie je toho plný Steam, čo je kapitola sama o sebe.

Určite neberte môj názor ako sväto-svätú pravdu, ktorú tvrdím, to v žiadnom prípade. Len mám už plné zubý nových hier, ktoré ťažia z minulosti a vývojárov, ktorí zaspali dobu. Možno, keby ich bolo o niečo menej, miloval by som ich a tento komentár by ste nečítali. A nie, že by som staré hry nemiloval, práve naopak. Pýtate sa ma, kde je hranica? To skutočne netuším. Našťastie je svet rozmanitý a každý z nás hráčov má rád niečo iné a môže si vybrať to, čo mu vyhovuje. Niekto si ulietava práve na pixelartových hrách, niekto zas na 3D realistických videohrách s detailmi, ktorým pomaly ani neveríme, že nie sú skutočnými fotografiami a niekto má rád dokonca ešte stále textové adventúry. A do ktorej kategórie patríte vy? Dajte nám vedieť v komentároch.

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk