Hráčom je už oddávna známe, že pekné pozlátko ešte dobrú hru nerobí. Aj tá najkrajšia grafika sa predsa skôr či neskôr opozerá, a tak všeobecne nemôžeme tvrdiť, že práve ona drží hráčov pri hrách až do ich konca. Nie, za tým stoja predovšetkým zaujímavá a nové prvky prinášajúca hrateľnosť a, samozrejme, aj dobre napísaný a pútavý príbeh. Ak však z týchto dvoch začína jeden škrípať, hra má postarané o problémy. A presne do takýchto problémov sa dostalo Bravely Default II.

Je fascinujúce, ako niektoré žánre aj napriek tomu, že sú najskôr záležitosťou iba úzkej skupiny ľudí, masívne prerazia do mainstreamu. Nemá zmysel vás tu nudiť výletom do histórie, koniec-koncov, v školách sa historické a prehistorické veci učia na dennom poriadku, preto prejdem rovno k veci. Reč je totiž o subžánri souls-like, ktorý na nás dnes vyskakuje prakticky z každej druhej hry. Máme tu metroidvánie rezané souls-likeom, plošinovky s brutálnou souls-like obťažnosťou, a aj rogue-like tituly môžu svojim konceptom vďačiť len a len onomu subžánru. Témou dnešnej besedy je preto – bez prekvapenia – ďalší podobný žánrový kokteil, ktorý mixuje onen soul-like s prvkami videnými u Legendy ZeldaTM . Ako tento nesporne zaujímavý guláš dopadol, o tom sa dočítate na nasledujúcich riadkoch.

Veľké AAA tituly sa posledné roky snažia o čo najrealistickejší zážitok z hry. Dokonalú fyziku, vierohodný stereo zvuk, ktorý vám dá pocit, že ste na bojovom poli, no hyperrealistický zážitok môže priniesť aj nenápadný indie kúsok, ktorý vás donúti premýšľať presne tak, ako keby ste boli hlavnou postavou v hre. Keď som skúsil Cultist Simulator prvýkrát, po štvorhodinovom záťahu som bol smädný, hladný a okolo stola som mal množstvo strohých poznámok o chaotických snoch, prastarých knihách a čudesných indivíduách. Pred spaním som rozmýšľal nad tým, akú farbu má vesmír a ako preniesť lampáš do svojich snov, aby mi pomohol prekonať temnotu mysle.