Majiteľ ešportového tímu Hippomaniacs: Slovenskí hráči sú netrpezliví, pre úspech musia viac obetovať

Majiteľ ešportového tímu Hippomaniacs: Slovenskí hráči sú netrpezliví, pre úspech musia viac obetovať

Veľkoobchodník a majiteľ ešportového tímu Hippomaniacs Eduard Winkler hovorí, že na Slovensku je podpora elektronických športov oproti zahraničiu mizerná. Pre rozvoj slovenskej ešportovej scény je dôležité vzdelávanie hráčov a vybudovanie základnej infraštruktúry. O niekoľko rokov však môže mať slovenský ešport aj svetové zastúpenie.

Eduard Winkler (36) vlastní v súčasnosti najúspešnejší slovenský ešportový tím Hippomaniacs, ktorý súťaží v Dote 2. Popri práci sa venuje profesionalizácii elektronických športov na Slovensku a je zakladajúcim členom Slovenskej asociácie elektronických športov.

V rozhovore vysvetľuje:

  • Čo všetko si vyžaduje vedenie profesionálnej ešportovej organizácie na Slovensku
  • Čo si myslí o slovenských hráčoch
  • Čo znamená byť profesionálnym ešportovým hráčom
  • Ako ťažké je získať financie od sponzorov na Slovensku

 Ako vznikol tím Hippomaniacs?

Mužstvo som zakladal s dvomi ďalšími chalanmi v roku 2016. Poznal som sa s nimi už dlhšie a mali už dávnejšie založený tím v Dote 2. Na Y-games (najväčšie herno-technologické podujatie na Slovensku, pozn. red.) som im hovoril, že by som chcel nejak podporiť ešportovú scénu. Vtedy bolo mužstvo zložené zo 4 Slovákov a jedného Čecha. On je, mimochodom, v mužstve aj teraz. Ostatní sa už vymenili.  Po určitom čase som v projekte zostal jediným majiteľom. Tímu sa neprestajne venujem a financujem všetko, čo si takáto investícia vyžaduje. Spolu s ľuďmi v pozadí tvrdo pracujeme a snažíme sa o dobré výsledky.

Čo ta viedlo k investovaniu do ešportu?

V obchode Čierny drak som už predtým podnikal s herným sortimentom. Hoci obchod sme už medzičasom zatvorili, stále som mal víziu pomáhať a rozvíjať ešport, v ktorom ja osobne vidím veľký potenciál do budúcna. Je to teda aj obchodná príležitosť. Na Slovensku je oproti iným krajinám veľmi slabá podpora ešportu, čo sa týka sponzorov. V zahraničí sa do sponzoringu hrnú hlavne výrobcovia herného príslušenstva a im podobné subjekty. Na Slovensku je pre ešportové tímy veľmi ťažké získať akýkoľvek sponzoring, keďže väčšina distribúcie herných výrobkov pochádza z Česka. Preto som sa tomu rozhodol viac venovať, aby aj slovenské tímy mali šancu na úspech.

Prečo si si vybral práve Dotu 2 ako ešport, do ktorého vleješ peniaze?

Priznám sa, že Dotu som predtým vôbec nepoznal. Ale chalani, s ktorými som tím pôvodne zakladal, sa v tejto hre celkom vyznali. Pre mňa to však bolo celkom nové. Začal som tú hru hrať, a bol som v tom veľmi zlý. No zároveň som sa na vec pozeral aj z úplne inej stránky, z viac manažérskeho pohľadu. Snažil som sa hru pochopiť a postupne som do nášho tímu implementoval nové mechanizmy, ktoré sa dovtedy nepoužívali. Koučoval som nášho kapitána a ten to podával ďalej ostatným hráčom.

Funguje to u vás v tíme rovnako aj v súčasnosti?

Momentálne nie, keďže náš tímový kapitán bohužiaľ odišiel. S novým kapitánom sa snažíme rozbehnúť podobnú spoluprácu. Je to skoro ako v nejakej firme – deleguješ a rozdávaš úlohy iným zamestnancom. Dá sa to porovnať aj s futbalom. Naši hráči trénujú a hrajú zápasy, no počas tréningov sa sústreďujú na určité špecifické schopnosti. Ani v profesionálnom futbale hráči netrénujú zápasom 11 proti 11. Týmto sme do nášho tréningového procesu zaviedli úplne nový pohľad, ktorý naši hráči predtým vôbec nepoznali. Veľa hráčov ani nevie, čo majú robiť, aby sa stali lepšími, aby prerazili. Ani ja som to nevedel, iba som skúšal veci, ktoré by mohli fungovať. Máme tiež manažérku – „Skeli“ (Hana Dichtlová, pozn. red.) – ktorá sa stará o celý tím. Pomáha všetkým hráčom a má na starosti tímový manažment.

Svoj systém ste teda vyvinuli na báze pokus-omyl?

Bolo to skôr štýlom sústredeného zlepšovania konkrétnych zručností. Všetko však záleží od toho, akú motiváciu majú samotní hráči. Súčasné podmienky na našej scéne sú také, že hráči hrajú a trénujú doma, po škole a na diaľku. Je veľmi náročné takto manažovať hráčov a posúvať ich dopredu, najmä čo sa týka rôznych zručností, osobnostného rozvoja a mentálnej prípravy. Ich herné zručnosti sú pomerne vyspelé, Dotu ovládajú hore-dole. No musia sa vyvíjať najmä v hlave. Pre mňa je toto stále výzva do budúcna. Mám v pláne vytvoriť rozpočet, ktorý by ešportové náklady pokryl na plný úväzok aj s nejakými priestormi. Hráči by sa tým teda mohli živiť a nemali by žiadne postranné povinnosti, ktoré ich neustále zaťažujú a berú im veľa času.

Takže momentálne nemáte svoju vlastnú centrálu, kde by hráči spoločne trénovali?

Vlastné priestory stále nemáme. Ale naša manažérka hráčom pripravuje kompletný program s detailnými informáciami, ako napríklad kedy a s kým hrajú. Chalani nám dávajú vždy dopredu vedieť, kedy môžu či nemôžu hrať ten či onen zápas. Na základe toho majú vytvorený rozvrh. Trénujú pomerne často. Keďže hrávame s celkom kvalitnými protivníkmi, tréningy majú vysokú úroveň a často trvajú aj štyri hodiny, od šiestej do desiatej večer. Stále to však nie je postačujúce na to, aby sme dorovnali profesionálnych hráčov na špičkovej úrovni.

Ako vyzerá vaša súčasná zostava?

Máme 5 českých hráčov. Naším kapitánom je Sehny, ďalej u nás hrá Curry, Saberlight, Supream a Muf.

Prečo v tíme nehrá ani jeden slovenský hráč?

Naši predošlí slovenskí hráči nenašli dostatočnú motiváciu sa tomu plnohodnotne venovať. Slovenskí hráči sú vo všeobecnosti netrpezliví, rýchlo očakávajú veľký posun, no keď nepríde po 2 rokoch, väčšinou sa na to vykašlú.

Čím si myslíš, že to je?

Určite tu zohrávajú svoju rolu rozdielne počty hráčov. V Česku je viac hráčov a z tejto väčšej skupiny vyčnieva aj väčšia špička ľadovca ako na Slovensku. Tým pádom je tam väčšia pravdepodobnosť, že z tej skupiny vzíde pár hráčov, ktorí budú ochotní tomu venovať viac času a budú mať väčšiu trpezlivosť a správny prístup. Ich kariéra sa možno neprelomí za 2-3 roky, ale skôr za štyri. Ja sám úpenlivo pozorujem a skautujem československú Dota scénu a z vlastnej skúsenosti viem, že niekedy je naozaj ťažké nájsť hráča, ktorý je ochotný na sebe pracovať a chce sa posúvať ďalej.

Prečo je tak ťažké nájsť dostatočne namotivovaných hráčov?

Ešport je šport a keď sa chce niekto stať profesionálom, musí získať profesionálne návyky. Musí pravidelne trénovať, neustále sa posúvať a mať vytýčené konkrétne ciele. Toto u nás chýba. Naši hráči sa chcú zväčša iba hrať a hneď niečo dokázať. Pritom na to vôbec nie sú pripravení.  

Ako by sa to mohlo zmeniť?

Nedávno sme založili Slovenskú asociáciu elektronických športov (SAEŠ), kde sa táto otázka preberá dennodenne. Pre celkové posunutie slovenského ešportu vpred je vzdelávanie hráčov veľmi dôležité. Musia si byť vedomí, čo ich na ceste profesionálnym hraním čaká. Snažím sa to tiež prezentovať na Y-games, ale veľa mladým ľudom stále chýba ten pomyselný „drive“. Pramení to hlavne z toho, že naše školstvo vychováva ľudí, ktorí sa majú niečo mechanicky naučiť a bodka. Neučí ich to návykom neustále sa zlepšovať a ísť si za svojím cieľom. Mladí ľudia preto málokedy vyhľadávajú takéto veci.

A ako zvyčajne reagujú na tvoje prezentácie?

Keď hovorím o tom, ako sa stať profesionálnym hráčom, hovorím do duše možno tisíckam ľudí na Slovensku. Kto je však reálne ochotný pre to niečo urobiť? Možno tak do desať hráčov. 

V akom veku sú hráči u vás v tíme?

Tiež sú to mladí chalani. No sú to hráči, ktorí sú motivovaní a neustále na sebe pracujú. Máme troch hráčov, ktorí sa pohybujú v rebríčku TOP 100 hráčov v Európe. Niekedy sú dokonca aj v prvej päťdesiatke. Jeden z našich hráčov bol istý čas aj 11. najlepší hráč na našom kontinente. Sú to teda hráči, čo makajú na sebe každý deň. Majú určitý druh motivácie. U väčšiny z nich je to dostať sa v rebríčku čo najvyššie.

Majú skôr individuálne ciele než tímové?

Umiestnenie v rebríčku je niečo, čo hneď vidia. Je to veľmi ľahko uchopiteľné. Hráč si môže povedať: „Som tu, rank 500, ale ja chcem byť rank 100. Musím makať, zlepšovať sa.“ Rankingy im dosť pomáhajú. Takto sa môžu porovnávať s najlepšími hráčmi sveta, či už s Ázijčanmi alebo Američanmi, ktorí často hrávajú aj na európskych serveroch. Rank hráčom veľakrát odzrkadľuje, že sú oveľa lepší ako milióny ďalších hráčov. To im dáva potrebnú motiváciu a vzpruhu na sebe pracovať. Tím má však viac-menej úplne inú funkciu. Tam je jedno, kto je aký rank. Ide o to, ako fungujú spolu, ako vedia vyriešiť jednotlivé situácie či krízové momenty v rámci hry. Mäkké zručnosti nemajú žiadny rank. Možno je aj preto menšia motivácia zveľaďovať práve tieto aspekty u hráčov.

"Dokopy sme za posledné dva-tri mesiace zarobili asi 3.600 dolárov. Hráči si to rozdelili ako výkonnostný bonus. Určite to nebola suma, z ktorej by sme mohli financovať ďalšie výplaty či iné výdavky."

Eduard Winkler

Pozerajú sa vaši hráči na Hippomaniacs ako na odrazový mostík k lepšej kariére?

Realisticky to tak podľa mňa nevidia. Možnosti na našom trhu sú minimálne. Nie je jednoduché sa dostať do nejakého supertímu a živiť sa ešportom. A v československom regióne je strašne málo top tímov. Pôsobenie v Hippomaniacs dáva našim hráčom pocit, že sú v najlepšom Dota mužstve v Česku a na Slovensku. Spolu sa snažíme spraviť dieru do Európy a do sveta. Chceme preraziť a pre hráčov to predstavuje jedinečnú šancu niečo dokázať. Hráči k nám nejdú s myšlienkou preraziť do sveta. Skôr chcú niečo dokázať v rámci svojich možností.

Podarilo sa niektorému z vašich hráčov prestúpiť do tímu na vyššej úrovni?

„curry“ (Vojtěch Novák, pozn. red.) trénoval tri mesiace s tureckým mužstvom Bursaspor, dokonca mal aj zmluvu prichystanú na podpis, ale napokon to celé padlo. 

Na základe čoho vyberáte hráčov do tímu?

Väčšinou sa to celkom prirodzene vykryštalizuje. Na začiatku sme mali nádejný tím, ktorý skončil tretí na Y-games. Všetci mali asi 17 rokov a videli sme v nich potenciál. Potom sa naši hráči z rôznych dôvodov postupne vymieňali. Vždy sme sa ich však snažili nahradiť lepšími hráčmi. Neskôr sa to ako keby vyprofilovalo. Po tom ako Y-games stiahol zo svojho programu Dotu, sme mali minulý rok trošku zvláštne obdobie. Tím nebol vôbec súdržný a všetci mali odlišné ambície. Zároveň sa sformovala konkurencia v podobe tímu eEriness. Nejak sa to postupne spojilo a traja hráči z eEriness začali hrávať s dvomi chalanmi z Hippomaniacs. Ja som ich sledoval a ich štýl sa mi pozdával. Tak som oslovil celý tím eEriness, či by neprešli pod Hippomaniacs. Dohodli sme sa na podmienkach, čoho výsledkom bolo spojenie tých najlepších hráčov, ktorí vytvorili skutočne dobrý celok. Ja som ich potom akoby len zastrešil.

"Súčasné podmienky na našej scéne sú také, že hráči hrajú a trénujú doma, po škole a na diaľku."

Eduard Winkler

Funguje Hippomaniacs v súčasnosti ako profesionálny tím?

Nie, sme poloprofesionáli. Hráči majú pravidelnú mesačnú výplatu, ale nie je to ich práca na plný úväzok. Stále chodia do školy a majú iné bočné povinnosti. Chceli by sme ich však dostať do pozície, kde nemusia robiť nič iné. Teraz síce pracujú a fungujú ako tím, ale stále to nie je postačujúce. Pokiaľ sa im podarí niečo vyhrať, rozdelia si finančnú výhru medzi sebou. Ak by bola prémia nad 5.000 dolárov, prilepšil by si aj manažment. To sa nám však ešte nestalo.

Najlepšie svetové mužstvá majú vo svojich realizačných tímoch funkcie ako mentálny kouč, fyzioterapeut či dokonca osobný kuchár. Plánujete sa aj vy posúvať týmto smerom?

Vždy to záleží od financií. My máme okrem manažérky tiež človeka na marketing. Doteraz som sponzorov nejak extra nezháňal. Mal som pocit, že hráčom môže uškodiť, ak sa im prudko zvýšia príjmy. Stále sú to stredoškoláci, a toto nie je bežné zamestnanie. Nedá sa s nimi pracovať nablízko, nie sú „full-time“. Teraz som však už začal naháňať sponzorov, aby sme mohli prejsť na plný úväzok. Ideálne v lete tohto roka by sme mohli spraviť tento krok. To je môj osobný cieľ – vyzbierať dosť peňazí od sponzorov na takýto prechod. Potom si môžeme klásť otázku kto koľko zarába a aké výsledky to prináša. V súčasnosti totiž aj pri lepších výsledkoch nezarábame práve najviac. Dokopy sme za posledné dva-tri mesiace zarobili asi 3.600 dolárov. Hráči si to rozdelili ako výkonnostný bonus. Určite to nebola suma, z ktorej by sme mohli financovať ďalšie výplaty či iné výdavky.

Aká je situácia so sponzoringom ešportov na Slovensku?

U nás sa ešporty stále pokladajú za novinku a sponzori či investori im zatiaľ nerozumejú. Z viacerých strán však čím ďalej tým viac počúvajú o ešporte ako o oblasti, kde je veľký potenciál na investovanie. Majú teda nejakú predstavu. Porovnajme si to však s Amerikou, kde je ešport a sponzoring v obrovskom rozmachu. Častokrát sú to celebrity, napr. basketbaloví hráči, ktorí vlastnia alebo sponzorujú ešportové tímy. U nás je to konzervatívnejšie. Slovensko nemá veľa exportných spoločností, ktoré by mohli stáť za nejakým lokálnym tímom a podporovať ho, hoci by mohli získať celosvetovú reklamu. Porazili sme už viacero zahraničných tímov s niekoľkými známymi sponzormi na ich dresoch. My máme lepšie výsledky, ale priepastne menej sponzorov. Napriek tomu je však na Slovensku o sponzoring Hippomaniacs badateľný záujem, treba to však dotiahnuť do konca. My ako tím máme celkom dobré čísla sledovanosti aj potenciál a možnosti rastu. Stále teda máme priestor pre domáceho či medzinárodného sponzora, ktorý hľadá možnosti partnerstva. Ale treba tomu dať čas, snáď nie dlhšie ako pár rokov. 

Ako dlho podľa teba ešte potrvá, kým si peniaze uvedomia moc ešportu?

Maximálne niekoľko rokov. Už teraz je ešport celosvetovo populárnejší ako niektoré tradičné športy. Napríklad viac ľudí sleduje ešport ako NHL. Krivka jeho popularity stále rastie. Mladšia generácia začína mať pravidelný príjem a disponuje väčším množstvom financií. Kupujú si ešportové doplnky, čo tiež napomáha vzostupu ešportu. Futbal bol pred 100 rokmi výrazne iným športom ako je teraz. Ešport vznikol len nedávno a už ho pomaly dobieha v popularite. Len si predstavme kam sa môže dostať za pár rokov. Treba však vytvoriť nejaké štruktúry, aby sa táto šanca neprepásla. 

Je lepšie hľadať investorov alebo sponzorov pre ešportový klub?

Je dôležité nájsť si vhodných partnerov, ktorí v ešportoch skutočne vidia potenciál a majú určitú víziu. Ideálny sponzor s tímom ostane na dlhšiu dobu a je trpezlivý. Realita je však taká, že sponzor pozorne skúma sledovanosť ešportov a ich dosah, keďže z toho chce vyťažiť maximum. Chce byť proste na očiach. Treba si povedať na rovinu, čo od sponzoringu očakávame, a čo dokážeme sponzorovi ponúknuť ako protihodnotu. Na druhej strane investor očakáva návratnosť investície po určitej dobe. V ešporte je tento scenár niekedy lepší, lebo s propagáciu miestnych sponzorov sú často problémy. Najlepším sponzorom v ešportoch sú totiž medzinárodní sponzori. Niektoré naše zápasy sleduje 100 tisíc ľudí po celom svete, ale v rámci Česka a Slovenska je to niekedy len 300 až 400 ľudí. To je maličká kvapka. Sponzor tým pádom nedokáže adekvátne osloviť cieľového zákazníka a má často nesplniteľné očakávania. Investori ťažia finančné benefity z výhier na turnajoch. Ich podiel je teda finančný, a nie marketingový. Sponzor, ak má byť, tak asi celosvetový. 

Aká je fanúšikovská základňa ešportov na Slovensku?

U nás sú najpopulárnejšie strieľačky, ako CS:GO, Fortnite či PUBG. Česko má veľmi silnú Hearthstone scénu. Oproti Dote hrá a pozerá tieto hry oveľa viac hráčov. Dota nie je v našom regióne až tak populárna. Ale napríklad v Rusku je mimoriadne obľúbená. Keď hráme s nejakým ruským tímom, často nás pozerá niekoľko desaťtisíc divákov.

Neľutuješ s odstupom času tvoje rozhodnutie investovať do Doty namiesto spomínaných populárnejších hier?

Určite nie. Je lepšie investovať do hry, ktorá nezapadá do mainstreamu. Oveľa ľahšie sa dajú získať najlepší hráči a Dota je navyše najlepšie plateným ešportom, čo sa turnajových prémií týka. Vďaka menšej konkurencii je jednoduchšie dosiahnuť väčší turnajový úspech.   Z finančného hľadiska je tu teda oveľa väčší potenciál. Na hráčov navyše nie je vyvíjaný tlak, majú pokoj, môžu sa sústrediť a nemusia čeliť nenávistným komentárom. Prostredie Doty je veľmi podporujúce, fanúšikovia nám úprimne fandia aj napriek neúspechom. Oproti tomu je CS:GO dosť vrtké. Je to násilnejšia hra, s vekovými limitmi a búrlivejšou scénou. Nevylučujem však, že by sme v budúcnosti mohli mať v Hippomaniacs viac ešportov a CS:GO by mohol byť jedným z nich. Teraz je však prioritou sústrediť sa na Dotu. Urobiť si meno, získať nejaké financie od sponzorov. Neskôr môžeme pomýšľať aj na posun k iným hrám.

Aké sú vaše doterajšie najväčšie úspechy?

V rámci našej lokality sme vyhrali všetko, čo sa vyhrať dalo. Zvíťazili sme na troch posledných Y-games a skončili sme prví v československej lige. Na medzinárodnej scéne sa nám darí hrať s tými najlepšími. Ak sa prebojujeme v kvalifikáciách, hráme o miesto na najprestížnejších turnajoch, kde tie peniaze už sú. Zatiaľ sme stále o krok pred bránami týchto najväčších turnajov, pred nejakým výraznejším úspechom. To si vyžaduje strpenie a vytrvalosť.

"Niektoré naše zápasy sleduje 100 tisíc ľudí po celom svete, ale v rámci Česka a Slovenska je to niekedy len 300 až 400 ľudí. To je maličká kvapka."

Eduard Winkler

Ako veľký krok teda ešte musíte spraviť?

Turnaj WESG (neoficiálne majstrovstvá sveta v ešportoch, pozn. red.) nám ušiel o jedno jediné víťazstvo. Boli by sme tam bývali hrali o 900 tisíc dolárov. Mali sme tam silné mužstvo, no tesne pred kľúčovým zápasom vyšiel patch, ktorý zmenil dosť veľa vecí. Súper v ňom dokázal nájsť príliš silné combo a tým sme prehrali. Vyhrali sme dve uzavreté kvalifikácie proti najlepším tímom z Európy. Zároveň sme hrali na zopár turnajoch s celkom slušnými finančnými prémiami. Hoci sme tam väčšinou skončili medzi poslednými, hráči a celý tím nabrali dôležité skúsenosti. Dokázali sme uhrať turnaj s tými najlepšími a mohli sme sa s nimi porovnať.

Aká je realistická vízia pre váš tím na najbližšie tri roky?

Chceli by sme patriť medzi najlepšie tímy v Európe a pravidelne sa zúčastňovať minor a major turnajov v rámci celého sveta. Chceme vytvoriť ešportový tím, ktorému môžu Česi a Slováci fandiť na top turnajoch, nielen na tých miestnych a regionálnych. Chceme mať svetové zastúpenie a fanúšikov, ktorí nás budú podporovať.

Slovenská asociácia elektronických športov (SAEŠ) vznikla v roku 2018 za účelom podpory a rozvíjania slovenskej ešportovej scény. Jej cieľom je poskytovať profesionálnu, finančnú a právnu podporu ešportovým organizáciám na Slovensku, organizovať turnaje a položiť základy slovenskej ešportovej reprezentácie. V súčasnosti má okolo 60 členov. SAEŠ je plnohodnotným členom Medzinárodnej federácie elektronických športov so sídlom v Kórei. Úzko spolupracuje s podobnými organizáciami v Česku, Maďarsku a Poľsku. Do projektu je stále možné sa zapojiť prostredníctvom webstránky SAEŠ.

Rozhovor bol autorizovaný.

Fotografie: Eduard Winkler, Hippomaniacs

Zdroj: Eduard Winkler

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk