Pohnuté osudy muža menom Ardyn Lucis Caelum, o ktorých rozpráva posledný kúsok zložitej skladačky Final Fantasy XV, nenechajú na konci ani jedno oko suché. O Final Fantasy XV si môžeme myslieť čokoľvek a po práve aj negatívne veci, ak ale dôjde na hlavného záporáka, každý musí spozornieť, zastaviť svoj hnev a len spokojne pokývať hlavou na znak uznania. Počas hrania základnej hry som o ňom párkrát zaváhal, no teraz, keď už máme odkryté všetky karty, môžem bezpečne vyhlásiť, že Ardyn je jedným z najlepších záporákov v celej histórii série Final Fantasy.
A to pritom v základnej hre nemal ani toľko priestoru, ako mali iní antagonisti v minulých dieloch a jeho úmysly boli navyše vždy zahalené rúškom tajomstva. Ako keby hra na ne nechcela dať odpovede. Jej hry ale naznačil mnohé. Naznačil, že to priamočiary záporák so zlým srdcom v hrudi spočiatku ani nebol. Nemal to v sebe, bol niekym iným. A to vyvolávalo mnoho otázok, pričom odpovede na ne boli vlastne len ďalšími otázkami.
Až prišla posledná klapka ságy Final Fantasy XV a príbehové pozadie Ardyna bolo odhalené až na kosť. A že tá kosť bolí. Ako srdce mladého človeka, ktoré je zlomené nešťastnou prvou láskou. Na konci hlavnej hry sme už tak trochu tušili, že Ardyn nebol naozaj hneď tým netvorom, no aj napriek tomu konečné odhalenie v tejto záverečnej epizóde vyvoláva tlak na hrudi a chvenie hlasu. Kto je teda vo Final Fantasy XV skutočne zlý? Naozaj si Ardyn zaslúžil osud, aký mu bol nadelený? Bojovali sme vo Final Fantasy XV nakoniec len proti dôsledku a nie skutočnej príčine?
Ako ste už mohli z predchádzajúcich riadkov vytušiť, príbehovo je Episode Ardyn veľmi podarený prídavok. Je zaujímavý, pútavo podaný, výborne zrežírovaný a aj napriek slabej, približne len trojhodinovej náplni, je taktiež bohatý na zvraty. Pritom to všetko drží pokope bez problémov. Po tejto stránke je toto DLC absolútnou nutnosťou pre všetkých hráčov Final Fantasy XV, ktorí sa dodnes nezmierili s roztriešteným stavom hry. Tento prídavok totiž slúži ako dokonalé lepidlo, po ktorom nebudete vidieť hrany po zlome.
Čo už ale zaostáva, je hrateľnosť. Ak by som to mal porovnať, herná stránka je kvalitami bližšie skôr k Promptovej epizóde, ktorá bola neskutočne tragická, než ku Gladiolovej, ktorá bola celkovo priemerná (hoci ani náhodou zlá). Potenciál objavovania zákutí otvoreného prostredia v nezničenej Insomnii počas denného svetla sa hre až zúfalo nedarí zúžitkovať a na tak veľkej ploche, ktorú ponúka, sa toho deje až príliš málo a aj to sa neustále opakuje. A to nemyslím vôbec nadnesene. Ak by som mal v krátkosti posúdiť hrateľnosť Episode Ardyn, povedal by som, že je stereotypná a doslova až nudná.
Prvá polovica prídavku sa ešte v Insomnii nedohráva a pôsobí len ako sled cutscén vysvetľujúcich niektoré príbehové udalosti, ktoré sú prerušované krátkymi bojmi slúžiacimi ako tutoriál. Do Insomnie sa dostávame až v druhej polovici, v ktorej máte zničiť tri zo siedmich emitorov zabraňujúcim vpádu nepriateľského Nilfheimu a postaviť sa mladému kráľovi Regisovi. To je všetko. Hlavné mesto celej ríše je až zúfalo prázdne.
Dá sa tu robiť pár bočných aktivít, no ruku na srdce, nikto nehrá hru Final Fantasy preto, aby ničil pouličné lampy a dostaval za to body. Ničiť toho síce môžete viac než len nejaké lampy, pointá ale ostáva rovnaká. Ak nie ste fanatickým achievement hunterom, ktorý jednoducho musí mať všetko splnené, prestane vás to celé baviť do piatich minút. Hoci áno, ničiť autá je zábava, ktorá k už tým piatim minútam pridá minútu naviac. Vau.
Keďže stále ide o akčné RPG, dostávate za svoje činy body, ktorými si potom môžete odomykať schopnosti v jednom zo štyroch úplne lineárnych stromov schopností. Tu ale Square kritizovať veľmi nemôžem, pretože vtesnať do pár hodín nejakú prepracovanejšiu RPG hrateľnosť, ktorá by navyše nepôsobila skratkovito, sa jednoducho nedá. Samozrejme, natíska sa otázka, prečo sa tvorcovia nerozhodli spraviť prídavok v štýle O víne a krvi, ktorý tak nádherne obohatil tretieho Zaklínača, no realita je, že Episode Ardyn má tri hodiny, a tak sa nedá robiť nič iné ako zmieriť sa so všetkými obmedzeniami z toho vyplývajúcimi.
Ardynovi môžete meniť jeho klobúk za iné pokrývky hlavy (stavbárska prilba, čiapka Santa Clausa, čiapka policajnej hliadky, atď.), ktoré slúžia na zvýšenie určitých štatistík, no každá jedna má zároveň negatívny dopad na iné štatistiky. Poviem vám, že neexistuje dôvod, prečo by ste to chceli robiť. Pôvodný klobúk dokonale pasuje k oblečeniu Ardyna a vymeniť ho napríklad za nejakú nevkusnú prilbu, ktorá nielenže pôsobí dosť smiešne, čím zároveň podkopáva celú tragickú vážnosť prídavku, ani vlastne nemáte prečo, keďže celá epizóda je až primitívne jednoduchá.
Každý zo spomínaných emitorov je chránený minibossmi zvanými Guardiani. Ničenie prvých týchto zariadení je na začiatku skutočne len o boji proti nim samotným, no neskôr vám do bojov budú vstupovať vojenské jednotky Kingsglaive a iní Guardiani, čím sa mierne naruší stereotyp a dodá na variabilite, hoci iba mierne. Najpôsobivejší z týchto bojov je summon Ifrit, ktorého si budete môcť privolať na svoju stranu, aby spôsobil celému okoliu ohnivé peklo.
Ach, áno. Ešte tá hudba… Predtým, než sa dostanete do samotnej Insomnie, vás budú uspávať nádherne orchestrálne melódie a citlivo skomponované pasáže. Prekrásne spojenie audia a vizuálu, ktoré k sérii Final Fantasy patrí odjakživa. Keď už však budete môcť plieniť ulice hlavného mesta, neustále vám do toho bude hrať odporný japonský rap. Tá istá pesnička, tá istá hrôza. Stále a stále dookola. Bezpečne môžem prehlásiť, že táto pieseň patrí medzi absolútne to najhoršie, čo môžete vo Final Fantasy XV vôbec počuť. Tento nezmysel snáď prekonáva už len výgrcok od Afrojacka, ktorý bol k počutiu v základnej hre počas Time Quests úloh.