RECENZIA: Argonus and the Gods of Stone je bezzubá adventúra, ktorá sa stratila v čase

RECENZIA: Argonus and the Gods of Stone je bezzubá adventúra, ktorá sa stratila v čase

Pokiaľ ide o počítačové hry, grécke mýty a báje nie sú obzvlášť vyhľadávaným artiklom. Spomínam si na starší, no skvelý Titan Quest, krvavú sériu God of War, moderný Assassin’s Creed Odyssey a v súčasnosti vyvíjanú stratégiu A Total War Saga: Troy. Kde sú však ďalšie hry? To už fakt nikoho nezaujímajú osudy neohrozeného Herkula? A čo tak malicherná bohyňa Héra, ktorej intrigy tak často špatia Olymp? Je hádam mocný Poseidon už len relikvia času, ktorá sa neustálym bičovaním morského prílivu pomaly rozpadla v piesočné zrnká? Našťastie sa do Grécka rozhodli zasadiť svoju najnovšiu adventúru vývojári zo štúdia Zojoi, ktorí sa pred piatimi rokmi blysli fantastickým remakom klasiky Shadowgate. Hoci slovo našťastie nie je tak úplne na mieste.

Ovplyvnená moderným (a podľa mňa nezmyselným) žánrom tzv. walking simulator sa hra, ktorá sa falošne vydáva za adventúru, pozerá na osudy všestranne zameraného Argonusa, ktorý sa po stroskotaní lode ocitá na neznámom ostrove. Mala to byť majestátna plavba na lodi Argo, na ktorej sa Jáson a jeho argonauti plavili tvárou v tvár novému dobrodružstvu. Nebesá o nej mali písať báje a nôtiť sonáty, tak legendárna výprava to mala byť. Avšak nestalo sa. Obmývaný penou z morskej vody a odieraný kúskami stroskotaného plavidla, Argonus sa stavia na svoje nohy, aby zistil, že celý ostrov je pustý ako srdce Áresa.

Kedysi tu bolo rušno. Kedysi sa tu deti hrali na pláži a rybári rozhadzovali svoje siete, aby sa čo najlepšie usušili na páliacom Slnku. Teraz sú tu namiesto živých postáv už len sochy, ktorých desivé výrazy tvárí prezrádzali, že v momente ich skonu sa dívali na niečo nepredstaviteľne zlé. Niečo, čo ich premenilo na kameň a na večné veky uzamklo v na dotyk chladnej a na pohľad mrazivej schránke. Vašou úlohou je prísť záhade na kĺb a pokúsiť sa svojich druhov zachrániť.

Aby som bol úprimný, príbeh nie je veľmi zaujímavý. Hra sa snaží rozpovedať veľký príbeh, ktorý by hráčov mal možno i dojať, no všetko, čo sa mu darí, je vás uspať. Navyše nie je ani príliš objavný. No kto asi tak môže premeniť človeka na kameň? Jedinec, ktorý pozná grécke báje čo i len letmo, musí hneď vedieť, kto za tým stojí. A áno, budete mať definitívnu pravdu. Koniec koncov, tá sa vám vlastne potvrdí pár minút po začiatku, len čo sa poriadne porozhliadnete po úvodnej pláži. Dôvod, prečo sa to muselo stať, sa, samozrejme, dozviete až na konci hry, no aby to ma osobne nejako zaujímalo, to vôbec nemôžem povedať. Nie je tu žiadna živá postava, ktorá by vás zaujala. Nenájdete tu žiadne vetvené dialógy, žiadne zvraty a ani cutscény, ktoré, mimochodom, vôbec nemusím, no práve túto hru by mohli paradoxne oživiť. Nájdete tu len zápisy, vnútorné monológy postavy a hlas rozprávača, ktorý vám povie niečo o každom predmete.

Ale to je jeden z problémov tohto špecifického žánru. Minimalistická interakcia, maximálne chodenie, kopec čítania do zbláznenia. Walking simulátory nemám rád, ani jeden, lebo sú podľa mňa jednoducho nudné. Požadujú toho od hráča málo a ešte menej mu na oplátku dávajú. Argonus and the Gods of Stone môj názor v žiadnom prípade nezmení, a to aj napriek tomu, že nie je úplne čistým zástupcom žánru. Obsahuje aj prvky adventúry, ktoré sa tu prezentujú v podobe zbierania predmetov a ich používania na špecifických miestach. Ani v tomto hra neexceluje, ba čo viac, je vlastne len priemerným pokusom s niekoľkými málo dobrými pasážami. Tak sa zamýšľam, pre koho je vôbec určená. Pre milovníkov walking simulátorov môže byť hra „zákysová“, no pre fanúšikov klasických adventúr zasa obsahuje primálo toho skutočného „adventúrovania“.

Hra má päť kapitol, z ktorých prvé tri sú o chodení a plnení úplne triviálnych situácií, štvrtá - najlepšia - ponúka konečne niečo, čo ma ako fanúšika adventúr bavilo, a piata je doslova len o presune po moste z jedného miesta na druhé, len aby ste od hry zažili obrovskú podpásovku a neveriacky hľadeli na obrazovku, ako sa zdola nahor posúvajú záverečné titulky. Toto má byť koniec? Obyčajná pasáž po tej najhlúpejšej situácii v celej hre, do ktorej ako hráči vlastne ani nijako priamo nezasiahnete? Kvôli tomu som sa dobrovoľne ukrutne nudil celých 10 hodín? Len aby som videl, ako moja postava pláva na loďke po rieke Styx a počúval otravné básnické obrazy rozprávača, ktorý, mimochodom, dokáže ako bohémsky poet cukrovo opísať i obyčajnú sieť natiahnutú do vetra? Ale prosím vás...

Milujem adventúry a zbožňujem, keď ma dokážu potrápiť. Neplatí to ale vtedy, keď ako hráč viem, čo mám spraviť a nemôžem to dokázať, pretože tvorca si vymyslel ten najnelogickejší spôsob, hoci pod nosom má omnoho prozaickejšie riešenia. Takéto situácie tu sú a ako doslova učebnicový príklad môže poslúžiť zapálenie ohníka old school metódou pomocou kresadla. Na to, aby ste zapálili polienka, potrebujete niečo, čo ten oheň vytvorí a zároveň ho udrží tak, aby sa následne dokázalo zapáliť i drevo. Ani vám nehovorím, ako dlho som prichádzal na to, čo si vo svojej hlave zmyslel dizajnér.

No čo môžete zapáliť? Suché lístie alebo suchú trávu, nie? Veď tej je na vyprahnutom ostrove kopec. Nie. Tak potom zamierite do osady, kde je mlyn, v ktorom sa uskladňuje seno. Vezmete si zopár stebiel a máte to, nie? Nie. Tak čo teda? Dizajnér si jednoducho zmyslel, že jediný spôsob ako zapáliť drevo je pomocou srsti ovce. Musíte vziať meč, prísť k ovci a odseknúť si za hrsť jej srsti. A s týmto, mimochodom, dokážete zapáliť aj mohutnú pec na kutie železa.

Keď sa dívam do svojich poznámok, ktoré som si počas hrania robil, vidím more riadkov s označením mínus a len dva s pluskom. Prvý je hudba. Tá je skutočne dobrá. Dokáže byť monumentálna, no zároveň, ak treba, aj pokojná a relaxačná. Trocha ma otravovali neustále chorály, ktoré sa tu nachádzajú doslova v každej skladbe, no celkovo dokáže nabudiť atmosféru a o to ide v prvom rade. Druhé plusko je štvrtá kapitola. Tá ponúka konečne niečo ako puzzle, a to v podobe otáčavého bludiska, v ktorom si jednotlivé chodby a priechody vytvárate vy sami špeciálnym posuvníkom. Niekoľkokrát sa do neho vrátite, čiže budete pripravení, že aspoň tu zapnete mozgové bunky. Hoci na druhej strane, prečo by ste to robili, keď ja Argonusa rozhodne neodporúčam. Zožeňte si starší Shadowgate. To je klenot, ktorý by ste si nemali nechať ujsť.

Argonus and the Gods of Stone je pomerne otvorená hra. Ponúka veľký ostrov, po ktorom môžete chodiť/behať sem a tam bez toho, aby vás niečo obmedzovalo, ak teda nejde o príbeh. Ten sa posunie až vyriešením určitých situácií a tým sa následne často sprístupnia aj ďalšie miesta na ostrove. Ide ale fakt o triviálne záležitosti, ktorých riešenie neustále nájdete doslova pár metrov od problému. Adventúra ako bič, čo poviete? Buď musíte vyriešiť niečo, čo je očividnejšie než zálety neverníka Dia, alebo na oplátku niečo, čo je síce tiež očividné, no z nejakého dôvodu ťažko zrealizovateľné. A nie preto, že nemáte dostatočný dôvtip, ale preto, že si dizajnér dobre neurobil svoju prácu.

A tú si inak neurobili ani grafici. Ó, Bože, nielenže sa niektoré prvky hrateľnosti zabudli v minulosti, ono aj vizuál je ako keby vystrihnutý z PlayStation 2. Aby som hre nekrivdil, zastavil sa niekde v čase pri prechode z PlayStation 2 na PlayStation 3. Animácie pohybu, vzhľad postáv, geometria objektov, zatienenie okolia. To všetko je tu buď na mizernej úrovni, alebo kompletne absentuje. A to nehovorím o tom, že aj v tak primitívnej grafike dokáže hra miestami bežať na 19 fps. A nezlepší sa to ani vtedy, keď si znížite grafické nastavenia, ktoré sú tu, mimochodom, trestuhodne jednoduché (môžete si nastaviť len celkové presety, žiadne konkrétne nastavenia tieňov, textúr, nasvietenia a podobne). Zažil som aj niekoľko bugov, keď sa mi podarilo zaseknúť do objektov a vyriešiť sa to podarilo len núteným nahratím poslednej uloženej pozície. Niektoré pasáže vyzerajú doslova hnusne a často sa mi stávalo, že mi interné rozlíšenie viditeľne padlo, bez najmenšieho dôvodu, a z hry sa stala rozmazaná machuľa.

Svojim spôsobom mi Argonus and the Gods of Stone pripomína slabé adventúry od francúzskeho štúdia Cryo Interactive z konca 90. rokov. Tie ich hry boli rovnako bez duše, štýlu i nápadu. Nie, v žiadnom prípade sa už nechcem vrátiť do tej doby. Tá má už len navždy patriť minulosti, presne ako to prastaré zlo z gréckych bájí, ktoré sa po stáročiach rozhodlo páchať neplechu. Pevne dúfam, že 3D adventúry, o ktorých vieme, že sa v súčasnosti vyvíjajú, čiže pokračovanie skvelého Technobabylonu s názvom Technobabylon: Birthright a pokračovanie legendy Beneath a Steel Sky pomenované Beyond a Steel Sky dopadnú lepšie. Alebo aspoň jedna z nich. Prosím.

Naše hodnotenie

Jednoducho nemôžem inak. Ak by bol jej technický stav o niečo lepší, dal by som hre o bod viac, no v tomto momente ani náhodou. Graficky je na úrovni neskorších hier na PlayStation 2, a aj tak dokáže framerate padať až k trestuhodne nízkym hladinám. Hrateľnostne je to predovšetkým únavný walking simulator a až v druhom rade adventúra, ktorej navyše chýba väčšia iskra a nápady. Nechápem, ako sa tvorcom geniálneho Shadowgate dokázal podariť takýto prúser.

Klady

  • hudba

Zápory

  • z väčšej časti nudný walking simulator
  • z menšej časti jednoduchá adventúra
  • hrozná grafika
  • bugy
  • koniec hry

Informácie o hre

Argonus and the Gods of Stone

Argonus and the Gods of Stone 2019

 

  • Platforma: PC
  • Žáner: 3D adventúra
  • Výrobca: Zojoi
  • Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Zojoi

Trailer ProGamingShop.sk

Korekcia: Pavol Hirka

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk