Predovšetkým filmami a knihami zromantizované drsné prostredie divokého západu sa v počítačových hrách ani náhodou neobjavuje tak často. V súčasnosti, čo si spomínam, tu bola vlastne len séria Red Dead Redemption, no inak je to stále doslova neprebádané územie. Na začiatku tohto storočia, kedy sa ešte tvorcovia nebáli experimentovať, tu prišla odľahčená odpoveď na Commandos menom Desperados: Wanted Dead or Alive. Hra zaujala svojou hrateľnosťou, postavami a predovšetkým krásnou atmosférou časov, v ktorých sa Spojené štáty ešte len formovali.
Jej úspech dal vzniknúť dvom pokračovaniam Desperados II: Cooper’s Revenge a Helldorado, pričom druhá menovaná hra vyšla ešte v roku 2007. Bohužiaľ, stále nižšia kvalita pokračovaní dala nakoniec za sériou pomyselnú bodku, a táto bodka trvala tak dlho, až z nej plynutie času spravilo dlhú čiaru. Tá čiara sa stále predlžovala a predlžovala a dialo sa tak celých 12 rokov, pokým sériu nedostalo do rúk štúdio Mimimi Games, ktoré sa blyslo taktickou stratégiou Shadow Tactics: Blades of the Shogun. A v tej chvíli sa našiel skutočne len málokto, kto by oponoval názoru, že vzkriesenie Desperados nemohol dostať na starosť lepší tím. A veruže nemohol. Desperados III je fantastická hra!
Desperados III pôsobí ako prequel k pôvodnej sérii a teda nemusíte mať strach, že nebudete mať pojem o postavách a skutočnostiach. Ak teda ste Desperados nikdy nehrali. Je to hra žánru taktická stratégia v reálnom čase, alebo ak chcete real-time tactics, v ktorej dostanete do rúk určitý počet hrdinov majúcich svoje vlastné unikátne schopnosti a snažíte sa na otvorenej mape plnej hliadkujúcich nepriateľov splniť rôzne, z príbehu vyplývajúce, úlohy. Takto by sa dala v skratke popísať kostra celého žánru.
Hlavným hrdinom hry je John Cooper, ktorý má svoje dôvody, prečo naháňa istého chlapa menom Frank. John vie hádzať nožom a využiť hodenú mincu na odlákanie pozornosti navôkol stojacich postáv. Čoskoro ale skríži cestu tajomnému McCoyovi, ktorý sa k nemu pridá. Ten je zasa snajper a zároveň je až nebezpečne šikovný pri uspávaní svojich obetí chemikáliami. Onedlho sa John taktiež spojí s hromotĺkom Hectorom, ktorého špecializácia je sekera a obrovská pasca na medvede, ku ktorej inak chová doslova vášnivý vzťah. Nepýtajte sa prečo. Partiu nakoniec doplní aj Kate, čo je nežné žieňa schopné svojim parfumom skoliť aj dvojmetrového muža a svojimi vnadami odlákať nepriateľa do najbližších kríkov, a domorodkyňa Isabella praktizujúca vúdú, ktorá má rozhodne tie najlepšie schopnosti zo všetkých.
Toto je celý ansámbl, ktorého skilly sa vám musia dostať pod kožu, aby ste dokázali prejsť zapeklitými úrovňami (hra ponúka skvelý systém nastavenia náročnosti umožňujúci určiť agresivitu nepriateľov a podobne). Len málokedy ale budete mať k dispozícii všetkých. Na začiatku misií si síce postavy nevyberáte a ani nemáte umelo obmedzený počet, no následkom príbehových situácií sa niektoré postavy jednoducho vytratia alebo sú inak postihnuté, čo im znemožní zúčastniť sa na ťažení. Takýto prístup sa mi veľmi páči. Namiesto toho, aby ste sa dostali do komfortnej zóny vyberaním tých istých postáv, vás hra núti naučiť sa hrať so všetkými postavami rovnako efektívne. Zároveň hra núti uvažovať o situáciách inak, keď máte k dispozícii len tie postavy, ktoré ste v predchádzajúcom leveli možno až tak nevyužívali. Aj keď sa vždy nájde nejaký prienik, hra mieša postavami tak často, ako je to možné.
Obrie levely. Úrovne sú doslova a do písmena obrovské a po vizuálnej stránke sú pastvou pre oči. Grafika napriek svojej 3D perspektíve a možnosti natáčať kameru okolo osi pôsobí detailne ako 2D štýl. Či už sa nachádzate pri prekrásne modrých riekach, do ktorých máte chuť skočiť a osviežiť sa (mimochodom, s Johnom a Isabelle to aj môžete), pôsobivo vykreslených mestečkách s typickými drevenými domami divokého západu, temných bažinách s veľkou uviaznutou loďou alebo majestátnej haciende, na ktorej sa práve uskutočňuje veľký večierok, každá, doslova, každá mapa hýri úžasnými detailmi a pôsobivými farbami.
Samozrejme, čo sa týka levelov, v tomto žánri je najdôležitejší ich dizajn, a dizajn levelov v Desperados III je úplne parádny. Veľkosť úrovní umožňuje využívať mnoho ciest, ako sa dostať k cieľu, mnoho objektov, kde sa dá skryť a prečkať prechádzajúce nebezpečie. Nepriatelia hliadkujú, prechádzajú sa a otáčajú. Niektorí len tak sedia na zemi, iní pozerajú zo striech budov. Každý z levelov je v podstate jedno veľké sandboxové puzzle, u ktorého si najprv musíte všimnúť šablónu a len vtedy môžete uspieť. S každým ďalším levelom je nepriateľov viac a šablóna sa zrazu mení na rozsiahlu pavučinu, ktorej vlákna sú vyrobené z titanu. Len tak ľahko ich totiž neprerazíte. Azda najviac ma ohúril fakt, že jednotlivé levely si zachovávajú úžasný dizajn bez toho, aby stratili na uveriteľnosti. Všetko tu má svoje miesto, logiku, budovy majú svoj účel a neslúžia len ako kulisy vašej hry na schovávačku.
Niekedy proti vám nebudú „hrať“ len protivníci, ale aj samotné levely. Kráčanie cez bažiny vyvoláva väčší hluk než po ostatných povrchoch, v bahne zasa budú ostávať vaše stopy a tie nepriateľom určite neuniknú, svetelným zdrojom sa je radšej vhodné vyhnúť, než ísť priamo navôkol nich. V prípade lampášov prichádza do úvahy aj ich sfúknutie. Každá akcia ale vyvolá reakciu. Sfúknete lampáš a vždy sa nájde nejaký grázel, ktorý ho príde opäť zapáliť. Nedáte si pozor na bahnitý povrch a hneď máte za pätami stráž. To ale môžete na druhej strane využiť aj vo svoj prospech. Stačí, aby vaše stopy viedli niekde za stodolu, kde vás nikto nevidí, a môžete sa s otravou za vašim zadkom hneď porátať. S dizajnom levelov sa tvorcovia pohrali veľmi pekne.
Nepriatelia tu majú tiež svoje roly ako hlavní hrdinovia. Volám ich síce familiárne nepriatelia, no v skutočnosti sú to rôzni výtržníci, najatí chuligáni spoločnosti DeWitt, alebo aj miestnym šerifom známi porušovatelia zákonov, na ktorých bola vypísaná odmena (tých spoznáte podľa toho, že majú nad sebou napísané svoje vlastné meno, či prezývku, namiesto všeobecného thug a gunman). Obvykle sa je najjednoduchšie vysporiadať s obyčajnými grázlami, nakoľko ich zrazí k zemi jedna rana a dajú sa poľahky odlákať. Horšie je to už s Ponchami, ktorí väčšinou len stoja a nepohne s nimi ani hodený kufrík alebo viditeľné stopy. Tí úplne najhorší sú takzvané Dlhé kabáty, teda Long Coats. Tí sú najsilnejší, najbystrejší, najrýchlejší a najagresívnejší a k tomu majú aj viacero životov. Na ich zneškodnenie je treba skombinovať hneď niekoľko schopností postáv naraz.
Misie by som rozdelil do štyroch kategórií. Prvé sú retrospektívne, v ktorých hráte za mladého Johna Coopera. Tie sú síce najlineárnejšie a najkratšie, ale zároveň je ich aj najmenej. Druhá skupina misií sa odohráva čisto na nepriateľskom území a v nich máte predovšetkým prejsť z jedného bodu do druhého. Takýchto misií je najviac. Tretí typ som si užíval najviac, pretože sú to misie vystrihnuté ako z Hitmana. Po mapách takýchto misií sa môžete voľne pohybovať ako aj ostatní civilisti navôkol vás, pričom vaša úloha je sa infiltrovať do oblastí kontrolovaných protivníkmi a vykonať tam nejakú úlohu (nejakú tú vraždu a podobne) a dostať sa späť medzi civilistov tváriac sa, že sa nič nestalo. Posledný typ sú vedľajšie misie zvráteného baróna, ktoré sa síce odohrávajú už na prejdených mapách, no rozloženie nepriateľov je iné a taktiež aj začínate na iných miestach. V týchto musíte zabiť ním vytipované obete, ním určeným spôsobom. Po konci každej príbehovej misie sa odomknú dodatočné výzvy, pre ktoré splnenie si musíte levely zopakovať.
Misie je možné prechádzať stealthovým spôsobom alebo akčným, pričom v „rambo“ móde sa hra stáva rozhodne náročnejšou. Nepriateľov je totiž veľké množstvo, keď je vyvolaný poplach, tak začnú na vás útočiť zo všetkých strán, a k tomu k nim pribehnú ešte posily skrývajúce sa v chatkách alebo jaskyniach. Prežiť takúto kanonádu si žiada hotové umenie a vaše pohotové rozhodovanie, koho odstránite čím a kým. Aj pri stealth spôsobe sa dá použiť násilie, nakoľko či už ide o sniperku, hádzajúci nôž alebo brokovnicu, každá zo zbraní dokáže hlukom upozorniť okolie len v určitom okruhu.
Okrem svojich vlastných zbraní môžete využívať aj to, „čo dom dal“. Je veľmi vďačné zhodiť na nič netušiacich ničomníkov veľkú skalu alebo stenu práve rozostavaného domu. A čo tak drevenú paletu plnú predmetov visiacu na klade? Páčilo by sa vám to viac? Svoje obete môžete „nešťastnou náhodou“ aj upáliť alebo na nich poštvať rozzúreného býka, ktorý ich naberie na rohy a tým aj okamžite zabije. Ak by ste túžili po skutočnom krviprelievaní, v jednej z misií pravidelne cez mapu prechádza vlak a nezastavuje. Stačí tak nalákať obeť na to správne miesto a…
Bez vzájomného a paralelného používania schopností sa neobídete. Často natrafíte na situácie, ktoré vyriešite len tým, že sa zbavíte troch alebo aj štyroch nepriateľov naraz. K tomu dopomáha systém pauzy, počas ktorej môžete postavám rozdeliť pokyn a potom sa po stlačení tlačidla „Execute“ len kochať nad krvavými výsledkami vášho diabolského plánu. Vždy treba ale mať na zreteli, že ak k vašim potencionálnym obetiam chodia na slovíčko iné osoby, tak ich tie osoby budú hľadať, po tom čo zistia, že už tam (vašim pričinením) nestoja.
Zo všetkých schopností som si najviac obľúbil tie, ktoré má postava Isabelle. Tá sa zdá miestami až „overpowered“ tým, čo dokáže. Fúknutím do trubičky vpáli šípky do dvoch nepriateľov, ktorí sa tým spoja, a tak následne čo spravíte jednému, sa automaticky prejaví aj na tom druhom. Ak pošlete jej mačku na odlákanie pozornosti k jednému z dvojičiek a tá sa k nej zohne, zohne sa aj tá druhá, hoci pred sebou žiadnu mačku nemá. Niekedy sa tá „druhá“ z dvojice ale uvedomí, že robí niečo, čo vlastne ani netuší prečo robí a pôjde si robiť, čo pôvodne plánovala.
Ešte lepšia je schopnosť prevtelenia do nepriateľa. Toho potom môžete ovládať a donútiť ho zbraňou vystreliť na jeho vlastného kolegu. Ak máte šťastie, nakoľko nepriateľ sa pod vúdú vplyvom stane dosť ťarbavým, tak sa vám ho podarí zastreliť, a ak nie, tak zastrelia ale aspoň jeho za zradu. Za zradu ho zastrelia v oboch prípadoch. Táto schopnosť si ale žiada daň v podobe jedného strateného života Isabelle. Raz sa mi stala celkom zábavná situácia. Takto po prevtelení sa mi jeho kolegu síce podarilo zastreliť, no v tom momente sa puto pretrhlo a on padol na zem, a tak ho ostatní kolegovia netrafili. Preto sa jeden z nich rozhodol ísť k nemu a spútal ho.
Po hernej stránke je hra nesmierne záživná, no ako celok má svoje neduhy, hlavne čo sa týka príbehu. Desperados III sa snaží rozpovedať príbeh o ceste Johna Coopera za pomstou, ktorý počas svojho dobrodružstva zažije rôzne situácie, až sa nakoniec postaví osudu tvárou v tvár. Znie to báječne, že? No bohužiaľ, až tak báječne to nakoniec spracované nie je. Cutscény sú snímané rovnako ako aj celá hra a to z izometrického pohľadu. Tým nielenže zaniká sila a odkaz samotných scén ale tým pádom máte problém sa do postáv vžiť. A to nie je problém samotného pohľadu ale predovšetkým slabším vykreslením charakterov.
Postavy sa správajú jednoducho ako kreténi, hlavne Hector. Ten svojim rádoby vtipným vystupovaním kazí budovanú atmosféru a ničí vážnosť situácií. Ako keby sa tvorcovia nevedeli rozhodnúť, či chcú spraviť zábavný western alebo dramatický western. Zabijú pri obrane ranchu strýka Kate, ktorému ste prišli pomôcť? Nasleduje scéna, v ktorej len všetci zúčastnení stoja na tráve a Hector slope z fľašky. V tej chvíli sa hra snaží byť vážna, no jednoducho to nevie. Postavy v týchto scénach vždy prehodia len pár slov, no aj tie sú na takej úrovni, ako keby dialógy písal scenárista za trest.
Hre by veľmi pomohlo, keby cutscény boli vo filmovejšom štýle. Ja som posledný, kto by sa bil do pŕs za filmové hry, no po troj a niekedy až štvorhodinových misiách by takáto vhodná kinematická vsuvka s atmosférou kultových westernov hru určite obohatila. Nová perspektíva pohľadu na postavy a okolie by titulu vdýchla život a nepochybne by spravila tak trocha nezáživné podanie príbehu zaujímavejším. Dejovej kostre rozhodne nebola venovaná toľká pozornosť ako hrateľnosti a to je určite škoda. Opäť pripomínam, že ja nie som zástanca stoj čo stoj filmových hier, no keď už tu máme snahu o niečo tváriace sa príbehovo, tak ma mrzí, že to nebolo dotiahnuté do konca.
Nové diely sérií, ktoré kedysi bodovali, no na dlhé roky sa následne odmlčali, majú jedinečnú šancu stať sa modernými klasikami. Majú totiž v rukách silnú a dlho oddýchnutú značku, ktorú môžu obohatiť o čerstvé nápady, a tak ohromiť hladných hráčov po jej návrate. Podarilo sa to napríklad Deus Ex s parádnym Human Revolution, no pri Desperados III váham. Aj napriek nesporným kvalitám jej predsa len chýba ten efekt úžasu, ktorý by povýšil sériu na nový level, a tým nemyslím nejaké nezmyselné herné novinky, ale práve ten kritizovaný príbeh. Námet o pomste nie je objavný, to vôbec nevadí, no prepojenie súčasného Johna Coopera s jeho mladou verziou a skvelý zvrat v jednom momente si zaslúžil ikonickejšie spracovanie.
Cooper je počas drvivej časti hry prekvapivo vlažná postava. Neexistujú tu žiadne hlboké dialógy, scény, neexistuje tu nič, čo by vás vytrhlo zo stoličky. John jednoducho ide a ide. Z jedného miesta na druhé, a potom zasa na tretie. Žiadne vnútorné monológy, žiadny boj s jeho démonmi v duši. John jednoducho ide vpred ako bezduchý kmeň stromu. Trocha rozpačito pôsobí vlastne celá tá retrospektíva, hlavne na začiatku. Hra vôbec neupozorní, že druhá misia je už v koži dospelého Johna. Po prvej misii v jeho mladej verzii zrazu nastáva strih, loading, a veľký Cooper vychádza z vlaku. Žiaden kontext s predchádzajúcimi udalosťami, ani len hláška typu „o 20 rokov neskôr“.
A hra má inak s predstavovaním kontextu príbehu misií celkovo vážny problém. V jednej z najlepších misií, v ktorej sa prebúdzate po prehýrenej noci a zisťujete, v štýle filmu Vo štvorci po opici, čo sa vlastne v noci dialo (ovládate len Hectora a vôbec netušíte, kde sú ostatní), máte za úlohu utiecť na lodi. Misia je super, utečiete, všetko sa zdá fajn. Potom nastáva ďalšia misia a zrazu vidíte vaše postavy v uväznené v klietkach, a Coopera samotného na stroskotanej lodi odolávajúcemu streľbe, pričom tých uväznených treba oslobodiť. Tu, a aj medzi niektorými inými misiami, absolútne chýba nejaký logický prechod, niečo, čo by ďalšej dalo dejový rámec, kontext. Dokonca ani text opisujúci misiu počas loadingu nedáva žiadnu nápovedu.
A to je v podstate ten najväčší problém, ktorý s Desperados III mám. Pozitívnou správou teda je, že k hrateľnosti námietky vlastne ani nemám. Možno len veci ako, že hranie Desperados III pripomína hranie ich predchádzajúcej hry Shadow Tactics: Blades of the Shogun. Ukazovatele dohľadu nepriateľov, texty hintov písané na stenách, vyobrazenie hlučnosti behu alebo aj samotné animácie postáv ten titul doslova kopírujú. Možno ešte jedna vec týkajúca sa nápadov v úrovniach. Počas dvoch až troch posledných úrovní som nadobudol pocit, že situácie sa už začínajú opakovať. Vzhľadom ale na počet misií a ich veľkosť to nie je, myslím, asi ani nič zvláštne. Mimo toho ale vidieť, že hrateľnosť bola vyšperkovaná majstrami svojho žánru.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
Desperados III 2020
- Platforma: PC
- Žáner: taktická stratégia v reálnom čase
- Výrobca: Mimimi Games
- Distribútor v GB: THQ Nordic
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Comgad