RECENZIA: Disintegration je zrkadlom povrchnosti súčasného videoherného priemyslu

RECENZIA: Disintegration je zrkadlom povrchnosti súčasného videoherného priemyslu

 

Priznám sa, že pred recenzovaním Disintegration som nemal ani páru o tom, čo je to vlastne za hru, a že niečo podobné existuje. Musel som si teda predtým, ako potvrdím, že recenziu skutočne chcem, spraviť aspoň základný rešerš. Počas neho som zistil, že hra vyzerá na prvý pohľad ako skutočne nádejný a zaujímavý projekt. A keďže som veľký fanúšik sci-fi žánru, nič mi nebránilo naplno sa ponoriť do sveta, ktorý vykresľuje hmlistú budúcnosť ľudského druhu.

Disintegration

Disintegration si dáva za úlohu neľahký cieľ. Snaží sa skĺbiť dva žánre FPS a RTS a výsledkom by mala byť akási First-Person Strategy. Aj keď to nie je obvyklé, v minulosti sa podobné projekty objavili a jedným z takýchto je napríklad aj Command & Conquer Renegade (X). Skôr ako začnem s kritikou, dovolím si vás previesť skrátenou históriou, ktorá sa k Disintegration viaže. Prvotná myšlienka vznikla pred približne siedmimi rokmi, a vtedy bola hra vyvíjaná ako plnokrvná real-time stratégia. Od pôvodnej idei sa neskôr upustilo a hra sa preorientovala na FPS. Avšak autori sa snažili zachovať aj taktické prvky, čím vznikol nie úplne obvyklý hybridný žáner.

Štúdio, ktoré stojí za vývojom, založil známy vývojár z Bungie Marcus Lehto. Ten pracoval ako kreatívny riaditeľ projektov Halo či Destiny. V roku 2012 sa však rozhodol firmu opustiť s víziou vlastného projektu a zakladá štúdio V1 Interactive. Za pomoci tímu vysokoškolákov započínajú práce na nádejnom projekte. Pozadie príbehu je založené na hlbokej téze a prenáša nás do ďalekej budúcnosti vzdialenej približne 100 rokov. Ľudské vedecké úsilie zašlo až tak ďaleko, že sa podarilo integrovať ľudský mozog do robotického tela. Sprvoti má byť projekt len zdravotníckou iniciatívou, ako to však už v takýchto prípadoch býva, ľudská túžba po moci sa stane hlavným problémom. Svet sa rozdeľuje na vzbúrencov, ktorým sa robotické telo a vidina „nesmrteľnej“ schránky zapáčili natoľko, že sa ich odmietajú vzdať. Na druhej strane stoja paradoxne tiež robotickí ľudia, ale na rozdiel od vzbúrencov, oni majú snahu vrátiť ľudskosť naspäť do živočíšnej podoby. Konflikt sa pretaví do vojnového stavu a vy tak máte čo robiť, aby ste zachránili podstatu našej rasy, alebo aspoň to, čo z nej zostalo.

Integration

Ocitáte sa v koži Romera Shoala, skúseného pilota a muža, ktorého okolnosti donútili k integrácii do neživého tela podobne, ako aj ostatných kamošov a spolubojovníkov. Postavy sú zaujímavé a rôznorodé a aj vďaka tomu medzi nimi funguje dobrá chémia, preto si ich rýchlo obľúbite. V podstate to sú obyčajní ľudia ako každý z nás, žiadni profesionálni vojaci alebo bojovníci. Len bežní ľudia, ktorých okolnosti prinútili prijať mechanickú telesnú schránku. Hlboká tematika je odľahčená občasným jednoduchým humorom, ktorý nijako neurazí. V hre tak nájdete aj vtipné narážky na neživosť hostiteľov. Ťažko povedať, či to bol zámer alebo nie, ale postavy v dialógoch občas zabúdajú na svoju neľudskú podstatu a naďalej prejavujú niektoré emócie alebo vnemy, ktoré by ako roboti pociťovať nemali. To je len taký môj malý postreh a občas ma to donútilo pousmiať sa nad nelogickosťou niektorých dialógov. Samozrejme, je to práve tá bezprostrednosť, vďaka ktorej sa vám postavy ľahko a nenútene dostanú pod kožu a po čase si uvedomíte, že táto partička je vlastne celkom fajn.

Celkom fajn je aj príbeh, ktorý nie je ktovieako nápaditý, ale opäť, neurazí. Bude vás ťahať naprieč kampaňou asi ako jediný. Príbeh je aj jediný dôvod, prečo som hru dohral. To, a ešte fakt, že kvôli recenzovaniu by asi nebolo príliš vhodné, jednoducho sa na to vykašľať. Inak bola kampaň pre mňa naozaj nudná, najmä preto, že po pár misiách sa dostavil nepríjemný stereotyp. V hre sa opakujú prostredia, a aj keď sa po dlhšej dobe niektoré zmení, vlastne je aj tak na jedno kopyto. V misiách máte vždy veľmi podobné zadania. Tie sú buď na štýl tower defence, alebo oslobodzujete zajatcov. Našťastie, každá vám zaberie približne pol hodinu času, len sa to bude zdať ako večnosť. Menej alebo viac to môže byť, ak sa rozhodnete pre vyššiu, či naopak nižšiu obťažnosť. Rozvrhnutie náročnosti v jednotlivých úrovniach musím vyzdvihnúť, je urobené naozaj dobre. Na najťažšej sa rozhodne potrápite a hre to dá aj trošku iný rozmer. Minimálne sa viac rozčúlite. Mierne rozptýlenie prinesú aj ponúknuté výzvy, ktoré má každá úroveň. Tie sú založené len na plytkých princípoch typu „nazbieraj xy surovín“ alebo „zabi xy nepriateľov pomocou tejto zbrane“. Postrehnúť môžete aj snahu o vylepšovanie postáv prostredníctvom upgradeov, ale prílišnú hĺbku, či nedajbože RPG elementy neočakávajte. Celá kampaň vám zaberie asi 10 hodín.

Tribulation

Hra má kombinovať dva žánre, strieľačku z prvej osoby a stratégiu v reálnom čase. Kombinácia znie dobre a existuje aj pár titulov, ktorým sa to darí, čo dokazuje aj spomínaný Command & Conquer Renegade (X). Ale ako asi už tušíte, Disintegration nebude jedným z nich. Skĺbenie žánrov je toporné a hra nevyniká ani v jednom z nich. Romer Shoel je profesionálny pilot Gravcycle. Špeciálny robotický levitujúci stroj slúži zároveň aj ako operačné centrum. Ovládate pomocou neho svojich spolubojovníkov, vznášate sa ním po bojisku a aj sami zasahujete do boja pomocou predvolenej zbrane. Ak to v neprehľadných súbojoch budete stíhať, môžete skúsiť spoluhráčov aj oživovať. Hru si užijete viac ako FPS, ale vďaka tomu, že ste pilot a ovládate špeciálny lietajúci obrnený stroj, nie je ovládanie také „hladké“. Je škoda, že hra nie je uspôsobená aj pre samotného bojovníka s tým, že by ste jednoducho polapili nejakú zbraň a vrhli sa do boja na vlastnú zodpovednosť. Dokonca aj keď sa ocitnete na základni medzi misiami a ovládate vašu postavu pri pohľade z tretej osoby, stále máte pocit, ako keby riadite Gravcycle. Jednoducho povedané, je citeľné, že fyzika pohybu v prvej osobe je orientovaná pre lietajúci stroj. Aj ovládanie samotného Gravcyclu je mierne kostrbaté a počas akčných súbojov sa vám bude stávať, že stratíte orientáciu alebo sa zaseknete o prekážku. Vy, ako pilot Gravcyclu, hráte v podstate za „supporta“ a okrem toho, že spoluhráčom kryjete chrbát, môžete ich aj komandovať. Ale len trocha.

Taktická časť, ktorou sa hra tak chváli, popravde ani neexistuje. Žáner RTS z hry takmer vypadol a jediný taktický prvok je, že môžete posielať svojich AI spoluhráčov, kam si myslíte, že to bude mať zmysel. Oni aj tak poslúchnu, len keď sa im zachce. Často sa do boja vrhajú tvrdohlavo, aj napriek tomu, že ste ich poslali niekam úplne inam. Nefunguje to ako pri klasických stratégiách, kde ak pošlete jednotky kamkoľvek, oni tam zostanú, nech ich už čaká hocijaký osud. A tu sa objavuje ďalší nepríjemný prvok, frustrácia. Často vás umelá inteligencia potrápi, ale neskôr pochopíte, že hra nie je vlastne stavaná na to, aby ste príliš taktizovali. Ak sa vrháte do bojov po hlave, je to pre vás nakoniec lepšie a tak mi uniká akákoľvek snaha o zakomponovanie RTS žánru, ktorý sa v hre prakticky ani nenachádza. Pokiaľ by Disintegration stavila len na jeden z týchto prvkov, mohlo to celé byť o to prepracovanejšie.

 

Osobne som mal naozaj dobrú predstavu o tom, ako by to celé mohlo fungovať. Vďaka lietajúcemu Gravcycle máte dobrú perspektívu a doslova môžete získať nad bojom nadhľad. Ale potom nastáva problém, že vy vlastne nemáte čo z aspektu taktizovania a plánovania urobiť. To je naozaj škoda a tu ma hra citeľne sklamala. Naozaj som sa trocha tešil, že sa pomyselne vrátim do čias, keď sme hrávali Command and Conquer: Generals a k tomu si užijem moderné prvky hrateľnosti v kombinovanom žánri a súčasný vizuál. Nestalo sa. Škoda. O to väčšia škoda je, že aj samotný Lehto sa v rozhovoroch chválil prepracovanou hrateľnosťou a vyzdvihoval prvky hybridného žánru.

Salvation

Som veľmi nerád, že sa celá recenzia musí niesť v negatívnom duchu, pretože tento projekt mi bol už od začiatku veľmi sympatický. Hlavne kvôli tomu, že to je menšia hra, vypracovaná v podstate v rukách skupinky vysokoškolákov pod skúseným vedením. Bol tu aj dobrý nápad na dobové a tematické zasadenie. Veľmi hlboká otázka budúcnosti ľudskej rasy je postavená na dobrých a logických princípoch a celé univerzum tak dostáva celkom stabilný základ. Osobne by som ocenil troška hlbšie prepracovanie celého námetu, ktorý je podaný dosť povrchne. V podstate sa o tomto sci-fi svete nedozviete o veľa viac, ako viete už teraz. Hlboká myšlienka pritom skrýva v sebe naozaj veľký potenciál. Chápem, že aj tento nedostatok iste pramení z obmedzených zdrojov a Disintegration má aj tu svoje limity.

Aby som celú dobu len nehanil, vyzdvihnem naozaj dobrú optimalizáciu a doladenosť hry. Počas hrania som zaznamenal minimum bugov a Disintegration bežala na stabilnom snímkovaní. U mňa na i5 9600K, 16 GB RAM a RX 5700 XT, si zdržala s prehľadom 100 a viac FPS pri grafickom nastavení EPIC, čo je maximum, aké hra ponúkne. Grafika je pritom tiež celkom pekná, hoci zázraky od nej nečakajte, vyváženie výkonu je naozaj dobré. Je vidieť, že tu sa tvorcovia sústredili.

Distegration prináša aj MP režim, ale nanešťastie mňa hra počas doby recenzovania odmietala takmer neustále pripojiť, takže moja skúsenosť z hry pre viacerých hráčov je takmer nulová. Mám pocit, že buď si hru za 50€ naozaj takmer nikto nekúpil, alebo len momentálne trpí nejakými technickými problémami. Čo sa dalo ľahko postrehnúť, sú mikrotransakcie a kozmetické úpravy jednotlivých tímov. Na výber máte z niekoľkých rôznych a delia sa tiež len vizuálom. Aj tu by prišla vhod lepšia inšpirácia RTS žánrom. Celé by to mohlo byť zasa o niečom inom, ak by v hre boli nejaké triedy, rasy alebo podobne a každá by priniesla o niečo inú skúsenosť a zážitok. Gameplay je však stále rovnaký, nech si vyberiete kohokoľvek. Hra ponúka tri online režimy Zone Control, Collector a Retrieval.

Naše hodnotenie

Po dohraní Disintegration, ktorý sa zozačiatku zdal ako nádejný titul s dobrým nápadom, mi zostala v ústach horká pachuť. Aj keď na hre pracoval menší tím, mohla dopadnúť určite lepšie. Je cítiť, že si toho zobrali na plecia príliš a skoro všetko je spravené nedôsledne. Koniec-koncov je to taká hra pre nikoho. Stratégiu v nej nehľadajte a nepresvedčí vás ani ako FPS. Disintegration je k tomu v ponuke za nehorázne vysokú cenu, takmer 50€, a navyše obsahuje zbytočný mikrotransakčný model. Ten bol opäť len jednou z iniciatív, ktoré titulu uberajú dych a táto energia sa dala určite investovať lepšie. Hoci chápem, ako je v dnešnej dobe postavený biznis, a že tieto nátlaky pochádzajú zo strany vydavateľa. Hold, aj taký je dnešný herný svet. Aspoň bude Disintegration jedným z mnohých zdvihnutých prstov pre herný priemysel. Takto sa to jednoducho nerobí.

Klady

  • snaha vybrať sa inou cestou
  • stabilný výkon
  • slušný príbeh a postavy

Zápory

  • premrhaný potenciál
  • toporná zlátanina žánrov
  • absencia taktických prvkov
  • cena
  • frustrácia a stereotyp
  • prítomnosť mikrotransakcií

Informácie o hre

Disintegration

Disintegration 2020

 

  • Platforma: PC
  • Žáner: FPS/RTS
  • Výrobca: V1 Interactive
  • Vydavateľ: Private Division
  • Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Private Division

Trailer ProGamingShop.sk

Korekcia: Barbora Krištofová

Galéria

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk