Elex II je niečím, čo sa už dnes nerobí, akýsi „mladík s dušou starca“, možno posledný výkrik umierajúceho žánru RPG hier zo starej školy.
Hra je skvelá v tom, akú slobodu vám nad všetkým dáva; 99 percent z celej mapy vám je prístupných od od vášho prvého kroku, takže môžete veselo chodiť tam, kam nemáte, možno odtiaľ vziať zbraň, na ktorej používanie ešte nie ste dosť dobrí, a potom stade zdrhnúť s víťazným pocitom. To, že nejaký nepriateľ je pre vás príliš silný, neznamená, že ho nemôžete poraziť – stačí len zaujať dobrú pozíciu, nájsť dosť šípov, nalákať na neho iné príšery… skúšajte, umierajte, víťazte, bavte sa. Buďte trpezliví.
O tom Elex je; hrať nekonvenčne, využiť slabiny tejto hry, aby ste sa posinilnili. Potrebujete peniaze? Naučte sa kradnúť a berte všetko, čo nie je priklincované. Ste slabí? Kupujte od obchodníkov elex, naučte sa z neho pripravovať elixíry trvalo zvyšujúce vaše štatistiky.
Nezameniteľný štýl Piranha Bytes
Elex II je vaším ihriskom, kde je plno možností, NPC sú primitívne a nepriatelia predvídateľní. Táto hra vám dovolí, aby ste ju rýchlo pochopili, potom jej klamali a obracali proti nej jej vlastné nedostatky. Platilo to v Gothicoch, platí to aj tu. Vitajte v hre od Piranha Bytes.
Elex II vás za ručičku vodí minimálne, lebo v tom momente by prišiel o svoju najsilnejšiu kartu. Štúdio Piranha Bytes dokázalo zase raz vytvoriť fantastický herný svet, ktorý je prepracovanejší, responzívnejší a živší než v prvom dieli. Menej sa recyklovali rôzne modely, apokalyptická panoráma je konečne výraznejšia a rovnako tak aj unikátna kombinácia sci-fi a mágie. Svetu niet čo vytknúť, negatíva prichádzajú, až keď sa pohneme ďalej.
Oproti prvému dielu ide o pokrok, to jednoznačne, no je tu jedno veľké „ale“. Zatiaľ čo prvý diel mal svoju identitu skromnej „vintage“ hardcore RPG, Elex II je už viac naklonený tradičným, modernejším RPG hrám, čo je pre väčšinu hráčov asi dobre – ale vývojári akoby už nevedeli, ako takéto hry robiť. Nie je ani moderný, ani trojáčkový. Pokiaľ ide o niečo komorné, Pirane excelujú vo svojom vlastnom štýle. Akonáhle sa však snažia príliš zväčšovať svoje vízie, výsledky nie sú ideálne… a to by pritom Elex II mohol byť oveľa ambicióznejší namiesto toho, že sa viac-menej drží koľají vyjazdených prvým dielom.
Žalostný technický stav je asi najväčším dôkazom toho, že modernejší v prípade Piranha Bytes neznamená automaticky aj lepší, a žiadna sláva to nie je ani po iných stránkach. Nepomohlo ani to, že mali vďaka tomu, že ich odkúpil vydavateľ THQ Nordic, určite viac peňazí na vývoj.
Čo teda povedať o hre, ktorá miestami exceluje, no každej dobrej veci sa nájde niečo, čo ju špatí?
O hre, ktorá má skutočne prehnané hardvérové nároky na to, čo ponúka?
O hre, ktorá ma nenechala dohrať ju, lebo mi zničohonič v poslednej kapitole klesli už tak mizerné FPS na nehrateľnú úroveň?
Nuž, asi nič dobré, ale frustrácia a hnev stranou, poďme na to systematicky.
Elex II je plný protikladov, asi ako sendvič, ktorý robilo päť rôznych ľudí, no nie rovnako šikovných. Aby ste si mohli užiť to dobré, budete musieť, hold, prehltnúť aj veľa zlého. Zlý príbeh, zlé postavy, zlé modely postáv, zlé animácie, zlé cut-scény, zlé dialógy.
Priam dokonalý otvorený svet
Otvorený svet je plný prekvapení, s veľmi dobrou atmosférou a množstvom ukrytých easter eggov či špeciálnych, unikátnych zbraní – a vďaka jetpacku ho budete preskúmavať nielen horizontálne, ale i vertikálne. Je to niečo v hrách nevídané, ale veľmi, veľmi zábavné. Najmä, ak patríte medzi hráčov, ktorí sa priam vyžívajú v objavovaní nových kútov otvoreného sveta.
Elex II je totiž absolútne dokonalým učebnicovým príkladom toho, ako má vyzerať koncept takýchto hier – bez nejakých inovácií a prímesí, skrátka surová explorácia všetkými smermi. Kam až dovidíte, tam môžete ísť, bez ohľadu na to, ako vysoko to je. Niečo ako Skyrim, len bez generických, prázdnych miest a s možnosťou lietať ako Superman. Teda, aspoň pokiaľ vám nedôjde palivo, čo sa deje až frustrujúco často.
Je škoda, že v tomto ohľade neboli vývojári štedrejší. Hru som zapínal s tým, že sa postupne vypracujem na nejakého „Iron Mana“, ktorý bude lietať od jedného konca mapy na druhý, možno s jednou prestávkou na pečeného potkana. Tešil som sa na súboje so vzdušnými nepriateľmi. Bohužiaľ, aj naplno vylepšený jetpack je veľmi limitovaný, takže nedoletíte až tak ďaleko. Rozhodnutie získať schopnosť neobmedzeného lietania až úplne, úplne na konci, teda po tom, čo porazíte finálneho bossa, mi pripomína podobne absurdný krok Piraní v prvom Elexe. Tam ste vlastne celú hru hľadali svoje staré ukradnuté albské veliteľské brnenie, ktoré ste vlastne ani najprv nikdy nenašli, až neskôr ho vývojári pridali (aj s brnením albského mága) formou aktualizácie úplne na koniec hry, keď vám už bolo na dve veci.
Som zvedavý, či takto teraz pridajú aj elexetorské brnenie, na ktoré som sa celý čas tešil, no nakoniec ho podľa všetkého nebolo možné získať. V každom prípade je ešte väčšia škoda, že lietať po mape ako víchor budete môcť naozaj až na samotnom konci. Po záverečných titulkoch vás síce ešte čaká zopár hlavných misií, rovnako ako v prvom dieli, ale to si zase len pokecáte s hlavnými postavami a ste vybavení. Nič extra, maximálne môžete dohnať niektoré zanedbané vedľajšie aktivity.
A bitky vo vzduchu? Ani tie rozhodne nesplnili moje očakávania, nehovoriac o tom, že vzdušných nepriateľov je len zopár a všetci majú rovnaký vzorec útoku. Jedine, čo ma rozčuľovali, lebo sa neustále hýbali, takže bolo o nervy ich trafiť so zbraňou na diaľku. Asi by ste to nepovedali, ale pokiaľ ide o súboje 10 metrov nad zemou, najlepšie vám poslúži starý dobrý meč. Hra je tomu dokonca prispôsobená a zjednodušuje vám to, ak s lietajúcimi enemákmi bojujete nablízko.
Otvorenosti hry sú tiež prispôsobené aj misie, teda skôr to, ako s herným svetom interagujú. Hoci máte na výber z piatich rôznych táborov (frakcií), ku ktorým sa môžete pridať, väčšinu vedľajších misií môžete splniť už v prvej kapitole, bez toho, že by ste sa k niekomu pridali. Postup v hlavnom príbehu má pramalý dopad na to, čo sa deje okolo vás alebo s vašimi spolubojovníkmi. Na jednej strane je to trochu plytké riešenie, na strane druhej vám to však dáva absolútne voľnosť v tom, ako hrou pokračovať.
Práve voľnosť je jednou z najväčších devíz Elexu II. Nikto vám nepovie, ku komu sa pridať, a historicky po prvýkrát sa v hre od Piranha Bytes nemusíte pridať k nikomu. Nikto vám tiež nepovie, kedy to máte spraviť. Jednotlivé úlohy, teda misie, sú vcelku dôvtipne spravené tak, aby neboli naviazané na hlavný príbeh, postup kapitolami či iné vedľajšie misie. Nájdu sa, samozrejme, aj výnimky, kedy sa quest rozvetvuje, no chcem tým povedať len toľko, že jednotlivé obsahové línie nie sú v hrubej väčšine prípadov nijako popretkávané. Skôr ide o samostatné celky, ktorým môžete venovať pozornosť v ľubovoľnom poradí a podľa toho, ako vám to vyhovuje. Nič, z čoho by vás rozbolela hlava. Je to pohodlné a aj celkom príjemné, len nesmiete čakať nejaký extrémny naratívny zážitok.
Je veľmi, veľmi subjektívne, ako budete takýto „lážo-plážo“ systém vnímať. Pre niekoho to môže byť úľava, že hra na vás netlačí, môžete si lietať kade-tade, nevenovať pozornosť hlavnému príbehu, a len plniť vedľajšie aktivity bez strachu, že niečo niekde zameškáte alebo si to postupom v hlavnom príbehu zablokujete (opäť, pár výnimiek sa nájde – napríklad, že keď sa do konca prvej kapitoly k nikomu nepridáte, automaticky vám hra zruší misiu, v rámci ktorej si máte takto nájsť spojencov).
Najzaujímavejší ste zasa raz vy sami
Elex II je svojím spôsobom oddychová RPG, kde sa nemusíte príliš zamýšľať nad príbehom či postavami, pretože obe roviny sú podpriemerné. Na strane druhej vás zabaví a zaujme vašu pozornosť to, do akých schopností investovať cenné body atribútov či znalostí. Všetko sa môžete naučiť počas jedného „playthrough“, samozrejme, nerátame sem unikátne frakčné schopnosti, ale tie všeobecné, ku ktorým budete mať prístup od začiatku až do konca.
Na rozdiel od prvého dielu, ktorý bol skutočnou old-schoolovou hardcore RPG, Elex II je oveľa viac „westernizovaný“. Nepriatelia vás síce stále zničia, ak si nedáte pozor, a to platí naprieč celou hrou, aj keď z vás už budú úplní machri, no hra je k vám oveľa milosrdnejšia než prvý Elex. Všimnete si to najmä v úvode, že sa vám pod nohy poväčšinou pletú prerastené hlodavce a podobné zvery. Iste, v prvom dieli vás vedeli rozšupovať aj takéto malé potvory, no nie v Elexe II. Už sa nebudete musieť pri bitke s jedným mrchožrútom niekoľko minút kotúľať zľava doprava, aby ste sa uhýbali jeho útokom a zvládli ho poraziť. Postupne, ako budete silnejší a ďalej v príbehu, sa budú na mape objavovať náročnejší nepriatelia čoraz viac a častejšie. Rátajte teda s tým, že zatiaľ čo v prvej kapitole bude taký troll veľmi zriedkavým objavom, v kapitole štvrtej už zďaleka nepôjde o taký ojedinelý úkaz.
Je to, samozrejme, dobre, pretože práve z takýchto najnáročnejších nepriateľov získate ingrediencie (presnejšie, ich srdcia) potrebné pre prípravu elixírov, ktoré trvalo zvyšujú vaše štatistiky. Od tých sa zase odvíja nielen to, koľko HP budete mať či aké poškodenie budete udeľovať, ale najmä tvoria predpoklady pre naučenie sa niektorých schopností. V praxi to funguje tak, že za každý nový level získate 10 bodov schopností a jeden bod, ktorý môžete využiť na naučenie sa niektorého „z perkov“ (nazvime to tak).
Podobne ako v predchádzajúcej hre, aj tu platí, že čím vyššiu hodnotu bude mať niektorá z vašich vlastností (sila, chytrosť, pohyblivosť…), tým viac bodov budete potrebovať na to, aby ste ju zdvihli. Od určitej úrovne tak budete potrebovať až 5 bodov na zvýšenie danej schopnosti o jeden jediný bod. Ak teda budete chcieť byť skutočne vymakaní, budete musieť vo veľkom zháňať elex a loviť najťažšie príšery.
Samozrejme, takýto „grind“ nie je vôbec nutný, ale skôr dobrovoľný. Ako som už načrtol vyššie, Elex II je podstatne ľahší ako prvý diel. Hoci som hru začínal na normálnej obtiažnosti, v nejakej druhej kapitole som bol už také eso, že nepriatelia nepredstavovali žiadnu výzvu. Obtiažnosť som teda zvýšil na „hard“, no s brokovnicou v ruke skutočne nezáleží na tom, aké poškodenie vaši nepriatelia dávajú. A keď sa k vám aj dostanú, máte predsa jetpack, nie? Takáto nevyváženosť a skutočnosť, že hru môžete „cheesovať“ či „glitchovať“, je dnes vec vskutku nevídaná, ale… je zlá? Asi to opäť závisí od vašich preferencií. Hry od Piraní však skrátka také sú a to je jedna z vecí, prečo ich zbožňujem – ale to je len môj subjektívny (a asi aj menšinový) postoj.
Aby som však bol čo najviac objektívny…
BFB: Big Fuckin´ Brokovnica…
Súbojový systém je tentoraz kuriózna záležitosť a to, čo platilo v prvom dieli, už v Elexe II zmenili. V prvom dieli bolo používanie zbraní nablízko dosť neohrabané a hlavne na začiatku zbrane pôsobili mizerné poškodenie. V Elexe II to je naopak; na začiatku meč alebo čokoľvek tomu podobné oceníte a ide o rozumne vyvážený nástroj, no v neskorších fázach hry, keď nájdete (a dostatočne sa vycvičíte) na efektívne používanie zbraní na diaľku, už meč asi nikdy nevytiahnete. Obojručné zbrane sú šialene pomalé, jednotučné zasa, pokiaľ nemáte naozaj špičkový predmet, pôsobia najťažším nepriateľom len smiešne poškodenie – a to celý čas riskujete, že dostanete na takú krátku vzdialenosť po držke.
Rovnako však platí aj teraz, že zbrane na diaľku sú šialene „OP“. V prvom dieli to boli lejzrové pušky (najmä unikátny variant menom „Mortal Beam“, v dvojke to sú brokovnice… a opäť ich jeden unikátny variant). Bavil som sa na túto tému s kolegom z českého Indiana, a zhodli sme sa počas hrania o pol tretej ráno, že brokovnice vám „oldschool hardcore“ zážitok skrátka pokazia.
V tomto smere je hra šialene nevybalansovaná a je dosť možné, že ide len o technickú chybu. Nie je totiž úplne normálne, že keď máte brokovnicu s deklarovanou silou „300“ a granátomet, ktorý je na papieri raz taký silný, je to práve brokovnica, kto oponenta rozšupuje niekoľkonásobne rýchlejšie.
Ak by som vám teda chcel výrazne uľahčiť hru (alebo ju pokaziť), tak vám rovno poviem, kde tú supersilnú zbraň, ten unikátny variant brokovnice nájdete, ale… nájdite ho sami. Jednak mám pocit, že táto zbraň je skôr „cheatom“, a jednak by som vás tým pripravil o ten skvelý pocit zadosťučinenia, ktorý dostanete, keď na nepravdepodobnom mieste nájdete niečo skvelé.
Preskúmajte každý zráz, každú budovu, každú strechu. To je najväčšie čaro Elexu II – túlanie sa svetom, kde sa skutočne na každom kroku niečo ukrýva. Zatiaľ čo iné hry majú na strechách len prázdno, tie najväčšie klenoty Elexu II sa ukrývajú práve v nedostupných výšinách… teda, len dovtedy, pokiaľ si nevylepšíte jetpack.
V hrách s otvoreným svetom sa mi často stávalo, že keď som videl nejaké podozrivé miesto a išiel ho preskúmať, bol som sklamaný z toho, že som nič nenašiel. Žiadnu kuriozitu, loot, easter egg, proste nič. V Elexe II sa mi niečo takéto takmer ani nestávalo. Patrím k hráčom, ktorí musia prešmejdiť každý jeden centimeter mapy, až mám niekedy pocit, že tú hru viac študujem ako hrám. Takmer v každom prípade som ale pri pomyselnom odbočení z hlavnej cesty niečo objavil – niekedy možno len liečivý nápoj, inokedy easter egg či, a to som mal najradšej, nejakú skvelú, jedinečnú zbraň.
Tieto unikáty sú totiž v Elexe II o sto percent lepšie než boli v prvom dieli. Tam boli unikátne zbrane takmer nevyužiteľné, mali prehnané nároky na to, aby ste ich mohli používať, a ich sila vôbec nekorešpondovala s požiadavkami. V Elexe II sú totiž konečne tieto zbrane také, aké majú byť. Nielenže sa od svojich generických „príbuzných“ odlišujú nezameniteľným vzhľadom (KONEČNE), vyzerajú teda aj esteticky inak, ale sú o dosť silnejšie než ich bežné verzie, nehovoriac o tom, že občas majú aj nejakú tú špeciálnu vlastnosť, napríklad v podobe elektrizujúceho útoku.
Za celú hru som takmer výlučne používal len unikátne zbrane, o tie bežné som neskôr v hre ani len pohľadom nezavadil, len ich predával, čo je presný opak toho, čo sa mi dialo pred rokmi v prvom dieli. Vtipné, nie?
Bez ohľadu na to, aké zbrane budete využívať, platí, že samotné súboje sú o niečo dynamickejšie a plynulejšie ako minule, no stále nejde nič prevratné. Je to jednoduchosť sama: mečmi sekáte, kladivami udierate, zbraňami strieľate a v kombinácii s jetpackom môžete v prípade nejakej zbrane na blízko učiniť „špeciálny“ útok, čo ale nie je žiadne terno. Žiadne špeciálne kombá, žiadne možnosti taktizovania.
Asi najtaktickejšou vecou, akú som v hre robil, bolo to, že som v nepriateľskom tábore strelil do výbušného suda a všetkých tak zahlušil jediným výstrelom.
Schopnosti frakcií by mohli byť aj lepšie
Keďže v hre pribudli nové frakcie (prípadne staronové), je jasné, že okrem zbraní nablízko a nadiaľku budete mať k dispozícii aj špeciálne schopnosti naviazané právo na tábor, ku ktorému sa pridáte. Berzerkovia majú, ako inak, mágiu, napríklad ohnivé gule. Albovia, ku ktorým som sa pridal ja, lebo ich brnenia sú skrátka dizajnovo tou najlepšou vecou na celej hre, majú zasa útoky chladom (alebo ľadom). Ten si však viete vylepšiť este reťazovými bleskami, čo je naozaj silné a štýlové kombo, pokiaľ bojujete proti veľkému množstvu nepriateľov.
Inak však platí, že ofenzívne bonusy jednotlivých frakcií nie sú ničím zásadným. Morkoni, členovia podzemného kultu uctievajúceho rovnováhu a smrť, si dokážu vylepšovať silu útoku či obranu, a klerici s vyvrheľmi tentoraz fungujú v hre len ako sekundárne frakcie, čo znamená, že pridať sa k nim budete môcť až neskôr, po tom, čo sa pridáte k niektorej zo základných frakcií – berzerkerom, albom alebo morkonom. Bohužiaľ, klerici sú v tomto dieli dosť zanedbaní, čo sa schopností týka, a vyvrheli majú opäť len tie svoje drogy, čo je absolútne zbytočný prvok v hre. Je škoda, že toto Pirane od prvého dielu nezmenili a nedali vyvrheľom nejakú poriadnu novú schopnosť.
Máte teda síce na výber z piatich rôznych frakcií (vy a váš tábor menom Bastion ste šiesta), ale z toho sú dve zakrpatené a pridať sa k nim budete môcť beztak až tak neskôr, a k morkonom sa nepridáte, pokiaľ nemáte dostatočne vysokú „deštrukciu“. Tento systém totiž nahradil predchádzajúci systém „chladu“; podľa toho, ako bude Jax konverzovať a reagovať, mu bude jeho deštrukcia buď klesať, alebo stúpať. Ide o akýsi ekvivalent dobra a zla. V zásade však ide o mechaniku zbytočnú, ktorá má vplyv len na niekoľko vecí (napríklad na to spomínané pridanie sa k morkonom), pričom vždy si ju viete upraviť podľa seba. Ak chcete vyššiu deštrukciu, buďte hrubí a zabíjajte nevinné tvory (napríklad vtáky), ak chcete nižšiu, buďte miernejší a neskôr sa budete môcť zo svojich „hriechov“ vykúpiť vďaka elexitu (herná mena).
„Kombinovanie“ frakcií – či skôr presedlanie z jednej do druhej – je novinkou, no podobne ako pri všetkom, aj tu platí, že Elex je skôr lineárnejšou sériou, kde môžete dianie ovplyvniť len máličko. Nech sa už pridáte ku komukoľvek, drvivú väčšinu misií môžete splniť aj tak, pretože nikto nerieši, či im po pevnosti behá niekto z inej skupiny.
Vaši parťáci sú ukecanejší, ale znova rovnako zbytoční
Rovnako ako frakcie, ktoré sú skôr estetickou záležitosťou (rozumej: ktoré brnenia sa vám páčia najviac, pretože v konečnom dôsledku sú všetky rovnako silné, unikátne schopnosti nie sú až také rozhodujúce a na konci dňa zaváži len to, akú silnú zbraň si kúpite alebo nájdete), v Elexe II sa na scénu vracajú aj vaši spolubojovníci. Väčšina starej party z Elexu je aj tu, no váš bývalý káder je roztrúsený po hernom svete, a tak budete musieť jednotlivých členov bývalého tímu najprv nájsť. Podobne ako v jednotke, aj tu pre nich budete plniť špeciálne misie, ktoré však nie sú špeciálne… popravde, sú repetetívne a nudné a pozostávajú z jednoduchej úlohy: prenesiete sa na určité miesto, kde vyzabíjate nepriateľov, a vrátite sa naspäť. To vašim parťákom stačí ku šťastiu.
Tento systém je nielenže premárnenou príležitosťou (znova platí, že svojim bratom a sestrám v zbroji nemôžete dávať príkazy, nejako ich vylepšovať alebo im meniť výbavu), ale ešte aj čudne funguje. Za prvé, spoločníkov oceníte na začiatku, keď ste ešte naozajstná troska a každá pomoc sa vám hodí – neskôr ich budete so sebou brávať už len kvôli občasným komentárom.
Za druhé, aj tentoraz s nimi budete viesť dialógy, a to najmä v súvislosti s ich „špeciálnymi“ misiami, pričom vaše odpovede sa im buď budú páčiť, alebo nie (systém zvyšovania a znižovanie deštrukcie). Parťáci vás môžu mať radi, môžu vás zbožňovať a byť vám oddaní, alebo môžu byť neutrálni či dokonca nepriateľskí. Bolo by to skvelé, ak by boli skvelé aj samotné postavy; dialógy umne napísané, rovnako ako postavy samotné. Ich povahy však nie vždy korelujú s tým, ako budú na vaše poznámky reagovať.
Vezmite si napríklad bodyguarda Bullyho, ktorý patrí k vyvrheľom, konštatne sa vám vyhráža, že vám rozbije hubu, má silné reči, no keď ste k niekomu inému agresívni, hra vám oznámi, že „Bullymu sa to nepáči“. Poväčšine ale platí, že väčšina spolubojovníkov oceňuje, keď ste rozvážnym pacifistom, a nesnažíte sa ľudí zastrašovať. Ani tento herný element teda nie je práve latkou nastavenou vysoko.
… a zase ideme vypínať konvertory
Sľuby vývojári príliš nenaplnili ani pri hernej romantike, ktorá mala byť na vyššej úrovni ako v prvom dieli. Zatiaľ čo v jednotke ste si mohli vybrať medzi Cajou a Nasty, teraz pribudne ešte jedna nápadníčka, no v zásade ide o rovnako emocionálne zakrpatený zážitok ako predtým. Ani to nestojí viac za reč – skrátka to tam je, dostanete za to na Steame či kdekoľvek inde trofej a tým to hasne.
Elex II skrátka nedokáže hrať na emócie, nemá momenty, ktoré si budete pamätať – teda, aspoň nie tie príbehové. Zatiaľ čo dizajn herného sveta je topka, to, ako je hra koncipovaná, je niečo hrozné. Cut-scény sú odveci, Jax neustále hádže sám pre seba tie isté otravné monológy o tom, ako sa musí vyliečiť, a mimoriadne otravné je aj to, že vás hra od druhej kapitoly občas po konverzácii s NPC zničohonič teleportuje k niektorému z nepriateľských konvertorov (áno, aj v tomto dieli ich budete vypínať, hoci nebudú albské). Jednoducho… prečo? Akú to má logiku? Aký to má zmysel? To je to, že žiadny. Je to úplne zbytočná, nerozumná, otravná vec. Ale z nejakého dôvodu je tam, aby vám strpčovala život.
Neraz sa mi tiež stalo, že ma NPC oslovilo uprostred súboja s nepriateľmi, alebo že mi do dialógov s jednou postavou odrazu skočila druhá, lebo mala pre mňa nejaký „quest“. Stalo sa mi to na začiatku druhej kapitoly, bolo to chaotické a skrátka z toho sršala šlompácka robota vývojárov, ktorí si nedali pozor na detaily. Oveľa horší bol však záver hry, kde ma nečakalo nič extra špeciálne, len nudné zabíjanie desiatok nepriateľov na rôznych miestach a potom v podstate okopírovaný koniec z prvého Elexu. To, že si vývojári pri kreovaní herného sveta pomohli časťou starej mapy, pochopím, ale pokiaľ ide o príbeh, tam by som čakal trochu viac kreativity. Ani zvrat, ktorý ma mal šokovať, účel akosi nesplnil. Celé to bolo… chaotické, divné a amatérske, neustále sa akoby opakovali tie isté pasáže, pokiaľ išlo o rozprávanie a posúvanie deja. Autori možno mali na začiatku vývoja hry v hlave skvelú myšlienku, no nezvládli ju implementovať do hry tak, aby to fungovalo.
Jednému NPC chýba telo, druhému tvár, tretiemu zase vlasy.
Ale taký je Elex II, ako nahrubo otesaná socha, ktorú niekto považuje za umenie, zatiaľ čo iný človek by na ňu nezavesil ani len kabát.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
ELEX II 2022
- Platforma: PC
- Žáner: RPG
- Vývojár: Piranha Bytes
- Vydavateľ: THQ Nordic
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: THQ Nordic