• Hlavná stránka
  • PC
  • Recenzie
  • RECENZIA: King Arthur: Knight's Tale je pre niekoho ospevovaným rytierskym príbehom, pre ďalšieho zase uspávankou
RECENZIA: King Arthur: Knight's Tale je pre niekoho ospevovaným rytierskym príbehom, pre ďalšieho zase uspávankou

RECENZIA: King Arthur: Knight's Tale je pre niekoho ospevovaným rytierskym príbehom, pre ďalšieho zase uspávankou

 

Pútavé, originálne a kvalitné spracovanie Artušovskej legendy, ktoré podkopávajú pomalé tempo a monotónny, jednotvárny obsah – najmä v podobe otupných súbojov.

Kto by už len nepoznal múdreho kráľa Artuša a jeho oddaných a odvážnych rytierov okrúhleho stola? Legenda o anglickom panovníkovi, ktorý bol stelesnením vládcovského ideálu, je populárnym motívom nielen historických dokumentov, ale aj celovečerných filmov či seriálov. A hier je tiež dosť, hoci väčšina je určená skôr pre pamätníkov.

Nepatrí sem však úplne nová, hybridná ťahovka „King Arthur: Knight's Tale“ od maďarského štúdia NeoCoreGames, známeho vďaka akčnej sérii „The Incredible Adventures of Van Helsing“. Obe značky majú podobnú, tiesnivú atmosféru a engine vyvinutý pod domácou strechou, no zatiaľ čo lovec upírov Van Helsing (junior) je skôr zameraný na akciu a dynamické súboje, príbeh vládcu Camelotu je taktický a rozvážny, a dôraz je skôr kladený na rozvíjanie celku než jednotlivca.

Hoci na prvý pohľad pôsobia oba tituly podobne, v jadre sú založené na úplne iných prednostiach. Van Helsing ťažil do veľkej miery zo sympatickej dvojice hlavných protagonistov, ktorú – okrem titulného hrdinu – tvoril aj uštipačný duch šarmantnej Lady Katariny. Medzi Van Helsingom a ňou fungovala záživná chémia plná štipľavých poznámok a doťahovania, teda niečo, čo v Kráľovi Artušovi zúfalo chýba.

Dodáva to skrátka hre určitú živosť – a keď takéto prvky chýbajú, výsledkom môže byť síce niečo premyslené a konceptovo fantastické, no v konečnom dôsledku je to zábava tak trochu „mŕtvolná“. To je aj prípad Kráľa Artuša, ktorý veľmi nerozvíja príbehy a povahy jednotlivých hlavných postáv, ale rytierov (a dámy) okrúhleho stola využíva skôr ako taktický prvok – len s jemným načrtnutím ich pozadia a osobnosti.

King Arthur: Knight's Tale sa síce pýši verbovaním rytierov a budovaním vlastnej mini-armády v štýle X-Comu, no tieto postavy v sebe majú pramálo života. Počas misií občas očas niečo povedia, to áno, ale ich slová sú ako výstrely do tmy a zanikajú v monológu. Nie je tam žiadna interakcia ani medzi nimi navzájom a ani s vami.

Van Helsing mal aspoň aký-taký charakter, no protagonista novej hry NeoCoru, ktorým prekvapivo nie je kfáľ Artuš, ale jeho úhlavný nepriateľ, sir Mordred, je nemastný a neslaný, umrčaný a viac-menej mĺkvy typ hrdinu. Je to taký ten tichší „mačo“, ktorého každý pozná, mnohí sa ho boja, ďalší ho rešpektujú, a preto si nemusí vlastnú silu dokazovať slovami. Vaše voľby však určujú, či je Mordred dobrý alebo zlý, pričom občas sa hranica stiera do neutrálnej šedej zóny.

Nie príliš rozvitá osobnostná stránka hry je – v kombinácii s pomerne repetetívnymi mechanikami a opakujúcou sa štruktúrou jednotlivých misií – dosť veľkým zabijakom elánu. Tento „Príbeh rytiera“ sa síce prezentuje ako hybrid medzi ťahovou a charakterovo orientovanou RPG, no pravdou je, že hra sa výrazne nakláňa smerom k strategickosti a nie individualite.

Hra sa začína skvelo, premisa o tom, že vás vzkriesia z mŕtvych, aby ste zabili nemŕtveho Artuša a vládli akémusi „zrkadlovému obrazu“ Camelotu v mýtickom Avalone, je výborná a najmä originálna, no samotná realizácia príbehu a jeho zasadenie do hry je, podobne ako Mordred, vlažné. Misie majú stále ten istý príbeh a sú lineárne, pričom súboje so skupinkami nepriateľov rozbíja len hľadanie ukrytých truhlíc s „lootom“, svätýň, ktoré vám dodajú nejaký „buff“ či ohnísk, pri ktorých môžete regenerovať stratené životy alebo brnenie.

Rozumiem, že autori sa zrejme snažili o vážny tón a navodenie správnej gotickej správy, no akosi zabudli na to, že hráč sa predsa len potrebuje pri hre aspoň trochu baviť.

Samotná gameplay sa skladá z dvoch fáz, pričom v jednej máte pod kontrolou Camelot, kde opravujete jeho jednotlivé časti, vylepšujete si svojich rytierov, liečite ich a trénujete, a v druhej idete priamo do terénu zabíjať banditov a zombíkov, verbovať nových prisluhovačov a naprávať krivdy. Prvých niekoľko hodín, keď hru postupne spoznávate, vám to je ešte vzácne, no postupne som sa nevedel striasť pocitu, že jedna misia je ako druhá. Stále som sa točil v kruhu – poslať rytiera na rytiersky turnaj, aby nabral skúsenosti, vyriešiť nejaké problémy v kráľovstve, čo sa dialo pomocou dialógových možností, a následne ísť na nejakú výpravu.

V spomienkach som sa vrátil ku koncu hry Gears Tactics, ktorú som nevedel dohrať práve pre neuveriteľnú recykláciu obsahu. V Artušovi to síce nie je ani zďaleka také výrazné, ale...

Zarytí fanúšikovia žánru možno budú oponovať, no tieto výpravy, respektíve misie, sú pomerne zdĺhavé, jednotvárne a uspávajúce. Na normálnej obtiažnosti nemusíte prvých sedem hodín ani veľmi taktizovať, takže si viete opakujúce sa potýčky trochu urýchliť. Šikovná je implentácia mechaniky, ktorá urýchli nepriateľské ťahy, takže nemusíte veľmi čakať. Poväčšine môžete hru uložiť aj priamo počas terénnych výprav, takže neduhy, ktoré hre fanúšikovia vyčítali počas jej „Early Access-u“, sa zdajú byť minulosťou. 

Napriek tomu ma postupne tieto aktivity, ktoré sa dajú bez prikrášlenia nazvať jadrom celej hry, prestali baviť. Niežeby boli úplne ako cez kopirák, predsa len – mierne sa mení prostredie, neskôr aj neporiatelia a občas na nejakej výprave stretnete niekoho, koho následne môžete naverbovať. Alebo aj nie, je to na vás. Hra disponuje dialógovými možnosťami, pomocou ktorou si môžete príbeh mierne prispôsobovať.

V konečnom dôsledku som sa však pristihol pri tom, ako vo mne po siedmich hodinách rastie nechuť robiť niečo, čo som s minimálnymi obmenami robil teraz.

Vítam však, že nikde nie je napísané, koho musíte zlanáriť do Camelotu a koho nie, a vaši rytieri sú plne smrteľní. To znamená, že ak vám náhodou niektorý z nich v boji padne, je s ním amen nadobro a navštevovať ho môžete už len v camelotskej krypte.

S vaším rosterom rytierov a šľachetných dám sú spojené aj tzv. „eventy“, ktoré by ste mali riešiť. Ako napríklad naložíte s niekým, kto vás chcel najprv zradiť, zosnoval rebéliu, no nakoniec zistil, že nie ste až taký hňup a bojoval za vás? Odpustíte mu? Dáte mu pokutu?

Vaše akcie v týchto dialógových sférach majú následky v podobe zisku či straty peňazí a najmä lojality vašich  bojovníkov. Poväčšine rozhoduje to, či chcete, aby bol váš Mordred stále tým sviniarom ako zaživa, teda predtým, než ho bájna „Pani jazera“ vzkriesila, aby porazil svojho večného nepriateľa, terajšieho aj budúceho kráľa, z ktorého sa tak akosi stal hlavný záporák hry.

Alebo ste si povedali, že smrť Mordreda zmenila natoľko, že teraz seká dobrotu? Je to na vás, čo je fajn a dodáva to hre hneď nový rozmer. A niekedy neexistuje tá dobrá či zlá odpoveď – niekde jednoducho niečo stratíte a inde dačo získate. Celkom férový systém.

Bohužiaľ, tieto celkom pútavé fíčurky – smrteľnosť rytierov, možnosť ich verbovania, dialógové možnosti a oprava/znovuzrodenie Camelotu – nie sú natoľko výrazné, aby pomohli prehlušiť tie uspávajúce, jedna druhej až príliš podobné misie. Veľmi sa mi páči nápad a grafický štýl hry, no ak vyslovene nežierete pomalé ťahové RPG alebo artušovskú legendu, budete tu trpieť. Nie hneď, lebo začiatok je dobrý, ale postupne z vás bude odchádzať chuť hrať, až si jedného dňa hru nezapnete a vaša rytierska odysea je u konca. Je to taká pomalá smrť.

A pri cenovke 45 eur a veľkosti hry, ktorá činí obludných 120 GB, to nie je veľmi optimálne.

Na strane druhej... treba brať do úvahy aj hlas väčšiny a stačí si pozrieť hodnotenia na Steame, ktoré sú „veľmi kladné“.  Možno tejto mánii len nerozumiem, hoci uznávam kvality tejto hry a chápem, čo na nej fanúšikom taktických RPG imponuje. Pokiaľ však ide o mňa a čisto subjektívny názor... táto hra nie je ani dostatočne taktická, ani dostatočne „erpégéčková“ na to, aby v mojich očiach vynikala. Nesie toho v sebe dosť, ale nič nie je dovedené k dokonalosti.

Naše hodnotenie

King Arthur: Knight's Tale môže byť ukrytým klenotom pre „hardcore“ fanúšikov ťahových RPG, ale tých menej nadšených – prípadne nováčikov – môžu odradiť dookola sa opakujúce herné motívy a mechaniky. Hre chýba diverzita, najmä čo sa súbojov týka, a živšie postavy by určite inak dobrú a ponurú atmosféru nepokazili.

Klady

  • originálna zápletka a zaujímavo pôsobiaci príbeh
  • dobrá, temná atmosféra
  • systém morálnosti a dialógových možností
  • verbovanie a vylepšovanie rytierov
  • budovanie vlastného okrúhleho stola

Zápory

  • zaberá obludných 120 GB na disku
  • repetetívna gameplay
  • súboje sú skôr ťahavé než ťahové a bez väčších taktických možností
  • trochu vyššia cena

Informácie o hre

KING ARTHUR: KNIGHT'S TALE

KING ARTHUR: KNIGHT'S TALE 2022

 

  • Platforma: PC
  • Žáner: RPG
  • Vývojár: Neocore Games
  • Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: NeoCore Games

Trailer ProGamingShop.sk

Korekcia: Mário Lorenc

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk