Hra Call of Cthulhu je predovšetkým spracovaná adaptácia už dnes kultovej stolovej hry od spoločnosti Chaosium. Samozrejme, svoj námet čerpá od majstra spisovateľa hororového žánru, H. P. Lovecrafta. Všetko to začalo práve jeho poviedkou s názvom „The Call of Cthulhu“. Podľa jej predlohy sa zrodilo obrovské množstvo príbehov, noviel, dokonca vznikli aj filmy a hry. Hier, v ktorých nájdete monštrum Cthulhu, je naozaj veľa a Call of Cthulhu od štúdia Cyanide je ďalšou hrou v rámci rozsiahlych príbehov, ktoré vznikli na základe beštie Cthulhu. Tvorcovia hry hráčom sľúbili detektívnu adventúru s tiesnivou atmosférou, hrôzu na tajomnom ostrove Darkwater a rôzne zaujímavé herné mechanizmy, ktoré ovplyvnia osud detektíva Edwarda Pierca. Podarilo sa tvorcom vyvinúť to, čo sľúbili? Do určitej miery sa im to aj podarilo, no poďme si priblížiť, prečo len do určitej miery.
Pomaly ďalej zájdeš, a to hlavne v zelenom šere
Hral som vážne len pár videohier, kde sa objavilo monštrum Cthulhu. Spomeniem napríklad hru od štúdia Bethesda, Call of Cthulhu: Dark Corners of the Earth, ktorá bola síce zábavná, no hrozne zabugovaná, a presne tohto som sa obával pri hernom titule Call of Cthulhu od štúdia Cyanide. Našťastie, hra Call of Cthulhu nie je prípad spomínanej hry od Bethesdy. Herný titul Call of Cthulhu sa, samozrejme, zaraďuje aj do subžánru s názvom „Lovecraftian“. Ak by som sa mal zaoberať subžánrom „Lovecraftian“, tak by som asi nikdy nedošiel na koniec zoznamu hier, pretože ich existuje naozaj veľa, napokon, presvedčte sa aj sami. Až do takejto miery má spisovateľ H. P. Lovecraft vplyv nielen na herný priemysel. Ovplyvnený niektorými „Lovecraftian“ hrami a knižnými predlohami som sa teda ponoril do zeleného sveta v Call of Cthulhu.
Príbeh tejto detektívnej a hororovej adventúry je prakticky jednoduchý. Detektív Edward Pierce sa snaží vyšetriť záhadnú vraždu Sarah Hawkinsovej. To, čo je však na príbehu zaujímavé, sú nečakané zvraty a bizarné odhalenia, ktoré hráča vytrhnú z reality a vsadia ho do krutých a desivých situácií. Problémom je však pomaly sa rozbiehajúce tempo príbehu hry, ktoré môže niektorým vadiť. Mne toto tempo vyhovovalo vzhľadom na to, že všetko vynahradzovala tiesnivá atmosféra ostrova Blackwater a dokonca ma bavili aj rozhovory, ktorých je v hre pomerne veľa. Veľkým pozitívom je, podľa môjho názoru, aj bádanie a objavovanie vedľajších príbehov, ktoré dopĺňajú hlavný príbeh. Niekoho môžu podobné mechaniky v hrách nudiť, no ak sa dostanete cez pomalý začiatok, hra vás neskôr svojím prostredím a bizarným príbehom pohltí.
Elementy záhadného ostrova Blackwater majú svoje čaro
Herné prvky v hre Call of Cthulhu boli naozaj zábavné, no len do chvíle, kým som nenarazil na niektoré veľmi obmedzené a navyše nedotiahnuté mechaniky. Niektoré z nich by som do hry ani nedával, pretože dokážu premeniť skvelú bizarnú atmosféru v úsmevné momenty. Koniec koncov však prevažujú viac zábavné prvky. Jedným zo zábavných prvkov v hre je čiastočne otvorený svet, ktorý ma vážne pohltil a prijal by som určite aj možnosť väčšieho priestoru v určitých oblastiach, poprípade aj úplné vedľajšie misie, ktoré by okorenili hru ešte viac. Myslím si, že každý hráč sa stretol s detektívnym módom, ktorý zaviedli tvorcovia hernej série Arkham. Kto by bol však povedal, že práve detektívny mód v Call of Cthulhu bude graficky pútavejší a zábavnejší! Teda aspoň ja si to myslím, a to som si všetky hry v Arkham sérii užil. Tento mód je zábavný preto, lebo som mal k dispozícii niekoľko záchytných bodov a keď ste ich objavili, tak sa vám zobrazili postavy a prezrádzali, čo sa na danom mieste činu stalo. Mysteriózne hry, hlavne, ak sa v nich nachádzajú prvky detektívky, si určite zaslúžia zábavnú mechaniku vyšetrovania, a tvorcovia Call of Cthulhu túto mechaniku využili a implementovali jednoducho skvele.
Tvorcovia Call of Cthulhu ponúkli v hre aj RPG prvky, ktoré boli inšpirované už spomínanou stolovou hrou. V podstate som za plnenie hlavných úloh dostával body a mohol som si vylepšovať určité schopnosti. Dve z týchto schopností boli špeciálne, ktoré ste si mohli vylepšiť len na základe špeciálnych bodov, ktoré ste získali za určité nájdenie skrytých predmetov, alebo za preskúmanie niektorých z nich. Tieto dve špeciálne schopnosti boli „Ocultism“ a „Medicine“. Ďalej boli v hre schopnosti, ktoré ovplyvňovali do určitej miery aj samotný príbeh. Ide o „Investigation“ a „Spot Hidden“. Obidve schopnosti vám odomkli zručnosti, ktoré ste mohli využiť v hre. V prvom prípade ste mohli otvoriť zámok bez kľúča a v druhom prípade sa vám zobrazovali predmety, ktoré by sa za normálnych okolností nezobrazili. Samozrejme, boli v hre schopnosti, ktoré vedeli ovplyvniť ľudí pri rozhovoroch a podobne.
Zbytočnosť niektorých prvkov narúša úžasnú zelenú atmosféru
Znie to veľmi dobre, no táto RPG mechanika má veľké nedostatky. V prvom rade neexistuje pri rozhovoroch určitý indikátor vášho zlyhania, resp. úspechu. Čiže hráč nedokáže zistiť, či uspel s danou schopnosťou, alebo neuspel. Ďalším problém je, že tieto prvky ovplyvňujú váš príbeh v hre len do malej miery. To znamená, že je v podstate jedno, pre akú schopnosť sa rozhodnete, pretože to nebude mať veľmi veľký vplyv na váš zážitok z hry. Áno, niektoré schopnosti vám umožnia v rozhovoroch získať dialóg, ktorý by ste inak nezískali, alebo sa môžete vydať alternatívnou cestou podľa toho, aké máte možnosti, ale to je asi tak všetko. Preto si myslím, že integrovanie týchto RPG prvkov zo stolovej hry bolo možno aj zbytočné a radšej sa tvorcovia mohli zamerať na rozľahlejší a plnší svet, ktorý by sa dal skúmať. Alebo mohli predĺžiť vývoj hry a premyslieť, aký veľký dopad budú mať schopnosti na príbeh.
Čo považujem za najväčší mínus sú stealth pasáže a ich umelá inteligencia. Nachádzame sa v roku 2018 a myslím si, že umelá inteligencia postáv v rámci stealth, ktorá sa dá prirovnať k Metal Gear Solid z roku 1998, je už zastaraná. Ešte aj Metal Gear Solid mal v sebe prvky sledovania podľa stôp v snehu, či podľa zvuku, keď ste stúpili do mláky. V Call of Cthulhu sa niečoho podobného nedočkáte, dokonca sa môžete priblížiť k nepriateľovi celkom blízko, otvoriť a zatvoriť dvere, a on si vás stále nevšimne. Alebo naopak, v jednej pasáži si vás nepriateľ všimne aj napriek tomu, že by vás nemal vidieť či počuť, čo ale viac-menej považujem za bug. Tieto pasáže sú skôr rušivým elementom, a to hlavne z dôvodu ich prevedenia a smiešnej umelej inteligencie nepriateľov. Mne síce nedostatok akcie nevadil, ale môže sa stať, že niektorým hráčom bude chýbať. Popravde, hra je skutočne ochudobnená o akčné pasáže, ktoré by som mohol spočítať na jednej ruke. Nie je to pre detektívne adventúry nič netradičné, ale pravdou zostáva, že o niečo viac akcie by hernému titulu Call of Cthulhu neuškodilo.
Je to naozaj škoda, pretože skúmať tento svet s bizarnou zelenou farbou na každom rohu, je skutočne dych berúci herný zážitok. Zdá sa mi divné, že tvorcovia sa nezamerali viac na túto stránku hry. Možno keby prepojili RPG systém s objavením viacerých predmetov alebo skrytých miest, či dokonca iných postáv, ktoré by mali na príbeh významný dopad, nepôsobila by hra v tomto prípade tak prázdno. Tak či onak, hlavný príbeh je úžasný po rozbehu a jeho atmosféra nenahraditeľná, no musím konštatovať, že už ma nič nemotivovalo, aby som sa k hre vrátil ešte po tretíkrát. V tomto prípade si myslím, že už aj druhé prejdenie hry bolo zbytočné, a to sa v hre nachádzajú dva skryté konce!
Útesy v hre boli ostré a rovnako ostré boli aj postavy
Call of Cthulhu má po grafickej stránke úžasne spracované prostredie. Hmla, ktorá obklopuje ostrov, opustené lode, napol rozložená mŕtva veľryba ležiaca na útese, nádherné olejové lampy, ktoré svojou zelenou žiarou odrádzajú temnotu. Nehovoriac o nádherne temných jaskyniach, či obrovskom sídle na najvyššom útese. V hre nájdete aj napol schátrané drevené domy, ktoré v sebe ukrývajú domácich a verte mi, že cudzincov nemajú v láske. Stačí zbehnúť do baru a presvedčiť sa o tom. Všetko toto a omnoho viac je jednoducho graficky dych berúce a je to aj hlavným dôvodom, prečo sa popri hernom titule Call of Cthulhu od štúdia Cyanide nájde len málo iných, ktoré sa vyrovnajú jeho atmosfére. Atmosfére kontruje pochmúrna hudba a hrôzostrašné zvukové efekty, ktoré mi navodili melancholickú, mysterióznu alebo hrôzostrašnú náladu.
Bohužiaľ, hra Call of Cthulhu má jeden veľký grafický problém, ktorý si všimnete už na začiatku hry v kancelárii detektíva Edwarda Pierca. Tým problémom sú modely postáv. Vyzerajú veľmi smiešne, čo som si všimol hlavne pri rôznych reakciách na mimike postáv. Pôsobia ako roboti, ktorí sa ani nesnažia svoje reakcie hrať. Niektoré reakcie vyzerali tak smiešne, že som sa neubránil smiechu, čo je v takto atmosférickej hre vážnym problémom. Textúry postáv vyzerali celkom k svetu, no nevedel som sa zbaviť pocitu, že tvorcovia použili na svoje modely postáv herný engine spred piatich rokov, a to mimochodom použili engine Unreal 4. Mne osobne vadili aj ostré kontúry postáv, ktoré v mnohých prípadoch neboli ani uhladené. Dokonca som narazil aj na také chuťovky, ako krivé prsty v animáciách, na zvláštnu chôdzu postáv, či občasné frame dropy pri animáciách. Myslím si, že je to obrovská škoda, no dokázal som sa cez to preniesť a sústrediť sa na to, čo je v hre okúzľujúce.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
Galéria
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
