Odrazy neónových pútačov v kalužiach vďaka ray-tracingu spočiatku nadchnú, no po pár hodinách omrzia – rovnako ako haptická odozva a jednotvárny svet, kde je paradoxne jediným živým elementom duch vášho mŕtveho detektívneho parťáka.
Predstavte si, že ste jedinou živou dušou v celom Tokiu. Všetci ostatní jednoducho zmizli, zostali po nich len všadeprítomné kôpky šiat a topánok. Ako zápletka to znie fantasticky, tým sa však príbeh novinky od štúdia Tango Gameworks len začína.
Ulice, kedysi rušné strediská života, teraz skľučujúco tiché, okupujú nadprirodzené entity z iného sveta, v japonskom folklóre známe ako „Yōkai“ (jókai). Niektoré sú pre vás užitočné, ako napríklad lietajúce tengu, ku ktorým sa viete pritiahnuť a dostať sa tak z prízemia na strechu výškovej budovy behom sekundy.
Mačky s dvomi chvostami – tzv. nekomaty – vám zasa výmenou za peniaze či cenné artefakty predajú užitočné predmety na boj s nepriateľskými entitami či nevšedné kozmetické doplnky alebo filtre do foto-režimu.
Iné jókai, ako napríklad vodný démon „kappa“, rohatý „oni“ či rozkošný „kodama“ slúžia len na to, aby ste využili ich moc na posilnenie tej vlastnej – najprv ich však musíte chytiť alebo im pomôcť. Aj keby ste nechceli, po pár hodinách v hre budete o japonskej mytológii vedieť viac než väčšina vašich kamarátov.
„Absencia postáv, ktoré by hru oživili, len viac prehlbuje skľučujúcu jednotvárnosť tejto hry.“
Fanúšikovia Naruta zaplesajú
Hlavným hrdinom v tejto akčnej adventúre, kde sa pomerne unikátne spája moderná mestská atmosféra s tradičnými japonskými poverami, je nemastný a neslaný, za to však odhodlaný mladík Akito, do ktorého sa vtelila duša mierne cynického (a oveľa zaujímavejšieho) detektíva menom KK (Kéké), ktorého dabuje Kazuhiko Inoue alias Hatake Kakashi z anime Naruto.
Akito má jediný cieľ: zachrániť svoju sestru, ktorú uniesol záhadný muž v maske démona stojaci za paranormálnymi javmi v Tokiu. Mesto je však pokryté smrtiacou hmlou, na každom kroku vyčíňajú hrozivo vyzerajúce nadprirodzené entity a vy nemáte na výber, len sa spoľahnúť na pomoc nečakaného spoločníka, ktorý s vami zdieľa telo.
A vďakabohu, že ho máte. Nielenže by ste bez jeho pomoci nemali proti súperom šancu (ako zistíte v občasných pasážach, keď si budete musieť poradiť bez neho), no KK je zďaleka tou najzaujímavejšou postavou v celej hre. Pravda, konkurencia tu vôbec nie je vysoká, asi podobne, akú mal Will Smith v Ja, legenda, no jeho komentáre a postrehy – v kombinácii s fantastickým dabingom – sú jediným oživením stereotypu, ktorý sa v hre dostaví pomerne skoro.
Je to hra? Je to tech-demo?
GhostWire „na papieri“ totiž znie prinajmenšom ako solídny kandidát na titul roka. Keď hru prvýkrát zapnete, ocitnete sa na ikonickej križovatke v tokijskej štvrti Šibuja, všade je smrtiaca hmla, okolo vás leží roztrúsené šatstvo – jediná pamiatka po obyvateľoch Tokia – a neznámy hlas sa vám prihovára zvnútra vašej hlavy. Má to atmosféru, má to grády. Chcete vedieť, kto je Kéké, čo sa stalo, prečo ste vy nažive.
Ak hráte v kvalitatívnom grafickom režime, udrie vám do očí perfektný ray-tracing v podobe odrazov svetla na mokrom chodníku, rovnako ako do očí bijúce neóny a prepracovaná architektúra veľkomesta. V hre navyše každú chvíľu prší a vďaka haptickej odozve pocítite jemné bubnovanie dažďa priamo na vašom ovládači. Wau. Konečne next-gen, poviete si – a do istej miery máte pravdu.
GhostWire je totiž lepšou demonštráciou toho, čo všetko konzola PS5 dokáže, ako hrou samotnou. Áno, je tu príbeh, vedľajšie misie, zbieranie artefaktov a odomykanie nových častí mapy, no absencia postáv, ktoré by hru oživili, len viac prehlbuje skľučujúcu jednotvárnosť tejto hry. Okolie je stále rovnaké, súboje sú stále rovnaké, nepriatelia viac-menej stále tí istí a príbeh je čajový, čo nie je dobrý signál dokonca ani v japonskej hre.
Hrou sa najprv pokocháte v režime „kvalita“, no postupne vás asi zláka viac vidina 60 fps, a tak prepnete na profil „výkon“. Vtedy už budete asi vo fáze, že ste sa pokochali dosť a teraz sa chcete plynule a dobre zahrať. Bohužiaľ, to najlepšie však už zrejme budete mať v tom momente za sebou – to je totiž moment, keď z vás opadne ten prvý dojem, ktorý je síce výborný, ale netrvá večne.
Keď opadnú fantastické prvé dojmy...
Tento výlet do Tokia je skrátka pôsobivý, len ak ho príliš nenaťahujete. Ide skôr o šprint než maratón. Prvých 10 – 15 hodín si užijete, no čím dlhšie budete hrať, tým viac sa musíte obrniť trpezlivosťou, pretože všetko sa zvykne opakovať a dochádza k stereotypu. Núdza o aktivity nie je, no ide skôr o pridanú hodnotu, ktorá sama o sebe kvalitu príliš nezdvíha. Ani prvotný „wau efekt“ z ray-tracingu, atmosféry, hudby či haptickej odozvy nezachráni neskoršiu zacyklenosť.
„Hra nie je nudná, ale vie byť naozaj otravná.“
Keď očistíte všetky tradičné japonské „torii brány“, ktorých „nákaza“ je zdrojom spomínanej smrtiacej hmly, a odomknete celú hrateľnú časť Tokia, budete môcť splniť všetky vedľajšie misie, ktoré sú po obsahovej stránke asi tým najlepším, čo GhostWire ponúka. Okrem toho získate možnosť vyzbierať všetky historické a čudesné artefakty, ktoré môžete u mačacích priekupníkov vymeniť za peniaze či špeciálne odmeny, pomodliť sa v malých svätyniach, ktoré vám zakaždým mierne zvýšia kapacitu energie, alebo získať od bájnych tvorov ich silu a posilniť tak svoju vlastnú. Je toho veľa, čo robiť, a široká paleta tradičných japonských príšer drží tento cirkus nad vodou, no nejde o nič... duchaplné. A to ide o hru len s duchmi!
Je viac než pravdepodobné, že ak sa GhostWire rozhodnete skompletizovať , budete ku koncu už len otrávene chodiť hore-dole a hojne využívať možnosť rýchleho cestovania, pretože neustále dobiedzanie nepriateľov vás bude krajne vytáčať. Aspoň to sa stalo mne.
Najväčším prehreškom z hľadiska jednoliatosti však nie je mesto či nepriatelia, ale spôsob, akým hra rieši postup na novú úroveň. Drvivá väčšina vašich skúseností totiž pochádza zo zbierania duší obyvateľov Tokia, ktoré uchovávate v špeciálnych papierikoch. Tieto duše nájdete hocikde – na strechách budov, priamo uprostred cesty, ukryté v bočných uličkách či strážené nepriateľmi. Navyše ich dostávate aj za „odmenu“ po splnení vedľajšej misie.
Zbieranie duší je absolútne bezduché
Ich zbieranie sa veľmi rýchlo zunuje a pôjde o akési nutné zlo, ktoré budete vykonávať automaticky, no bez pôžitku. Ešte horšie je, že tieto duše – uložené v špeciálnych papierikoch – musíte po získaní odniesť do niektorej z telefónnych búdok, kde papierik priložíte k ukrytému zariadeniu, ktoré vami nazbierané duše transportuje mimo oblasť väznenú smrtiacou hmlou.
Záchrana ľudí, ktorí takto prišli o telo a zostali z nich len akési vznášajúce sa obláčiky, je síce činnosť bohumilá, ale neuveriteľne otravná. Hra vás však nepriamo núti konštantne opakovať proces únavného zbierania a odnášania do telefónnych búdok, aby ste si mohli vylepšiť schopnosti. Takéto grindovanie väčšinu hráčov rýchlo mrzí, nehovoriac o tom, že aj tí najväčší fanatici do kompletizácie hier si tentoraz svoju vášeň radšej rozmyslia.
Populácia štvrte Šibuja totiž činí zhruba 240-tisíc ľudí, a presne toľko duší musíte vyslobodiť (stále tým istým spôsobom), aby ste zachránili všetkých. Nepomáha veľmi ani skutočnosť, že duše budete zbierať hromadne, a teda ich naraz na jednom mieste nájdete po desiatkach či stovkách. Hlavný príbeh hry má možno nejakých 15 hodín, no minimálne raz toľko vám zaberie naháňanie jókajov a zbieranie trofejí. Ak sa rozhodnete oslobodiť všetky duše, pripravte sa na desiatky hodín čistého a nezáživného grindu. Hoci je táto činnosť ľubovoľná, fakt, že je na ňu naviazané získavanie nových úrovní, znamená, že sa jej – chcene-nechcene – bude musieť aspoň do istej miery zúčastňovať.
Ak by bol príbeh hry skutočne peckový, ešte by som to vedel prehryznúť, no keď sa nasýtite hernej atmosféry a folklóru, zistíte, že to tak vlastne nie je aj napriek zaujímavému zasadeniu a zápletke. Ostane vám len opakovane tých istých aktivít.
Väčší dôraz kládli na výzor než na obsah
GhostWire: Tokyo je hrou pomerne jednotvárnou a priamočiarou, ktorá v neskorších fázach prekvapí len sporadicky. Nie je nudná, ale vie byť naozaj otravná. Vždy je s kým bojovať, čo zbierať a čo objavovať, no panoráma sveta sa príliš nemení, nepriatelia sú v drvivej väčšine prípadov stále tí istí a súboje tiež. GhostWire je skôr hra na predĺžený víkend, ktorú prejdete raz a nebudete mať absolútne žiadne nutkanie dať si niekedy repete. Ani vizuálne atraktívne súboje nie sú žiadnym ternom; podobne ako celý herný svet, aj ony totiž v zásade hlavne dobre vyzerajú.
Vašimi zbraňami sú v prípade stretnutia s entitami zo záhrobia vaše ruky, či skôr prsty, ktorými skladáte znamenia (pečate) a uvoľňujete tak elementárnu energiu vzduchu, vody a ohňa, s ktorou následne útočíte na nepriateľov z podsvetia. Jednotlivé druhy útokov sa navzájom líšia, a preto je vhodné ich počas bojov striedať, nehovoriac o tom, že k dispozícii budete mať neskôr aj mimoriadne užitočné talizmany. Vďaka nim budete môcť agresívnych duchov v podobe bezhlavých detí či „Slender Manov“ s dáždnikmi paralyzovať, miasť či oslabovať.
Bohužiaľ, nič viac na tomto systéme nenájdete, je totiž presne taký jednoduchý, ako aj vyzerá. S použitím miernej stratégie budete spamovať tlačidlo útoku a vykrývať súperove ataky až dovtedy, kým neobnažíte jeho jadro, akýsi ekvivalent srdca, ktoré následne s použitím spirituálnych povrazov vytrhnete z jeho tela a pošlete ho nadobro na onen svet.
Súboje boli pre mňa po celý čas výzvou a neraz išlo o adrenalínový, uspokojujúci zážitok, no obávam sa, že v tomto ohľade náročnejší hráči budú po pár hodinách mierne sklamaní. V zásade ide o akúsi „strieľačku s prstami“, ktorá je vizuálne vkusná, no inak trochu otupná. Nepriatelia na vás totiž budú počas plnenia misií chodiť vo vlnách a mimo jednotlivých úloh ich stretnete takmer všade, takže ak budete chcieť, najmä neskôr, napríklad len zháňať rôzne zberateľské predmety, pôjde o vcelku rušivý a otravný element.
Čo si naozaj zaslúži pochvalu, je dizajn a vizuálne prevedenie nadprirodzených bytostí, teda jókai – priateľkých aj nepriateľských. Ak by vás aj japonská kultúra vôbec nezaujímala, stále pôjde o veľmi príjemný a vcelku unikátny zážitok. GhostWire dokáže v hráčovi zanechať dojem, je však škoda, že ho veľmi rýchlo niečo otupí – či už útrpné zbieranie duší, alebo konštantné a otravné príchody nepriateľov.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
GhostWire: Tokyo 2022
- Platforma: PlayStation 5
- Žáner: Akčná adventúra
- Vývojár: Tango Gameworks
- Vydavateľ: Bethesda Softworks
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Sony
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
Ďalšie články od tohto autora
- RECENZIA: Starfield nie je zázrak z nebies, ale viac než solídny nástupca Skyrimu a Falloutov 14. sep 2023
- RECENZIA: Final Fantasy XVI je príbehovou bombou a akčnou peckou, ale vcelku mizernou RPG 17. júl 2023
- RECENZIA: The Elder Scrolls Online: Necrom má zaujímavú ulitu, ale prázdne vnútro 29. jún 2023
- Do Horizon: Forbidden West pribudol pamätník, ktorý vzdáva hold zosnulému Lanceovi Reddickovi 24. jún 2023
- Assassin's Creed Mirage evokuje návrat ku koreňom série, no Basim sa zjavne dokáže... teleportovať 12. jún 2023
