RECENZIA: The Last of Us: Part I očakávania naplnilo, ale neprekonalo

Po každej stránke pôsobivý technologický posun špatí kontroverzná cena a absencia pokročilých gameplay mechaník z The Last of Us: Part II.

The Last of Us: Part I dosahuje po vzore originálu všetkých kvalít, vďaka ktorým si túto drsnú post-apokalyptickú sériu zamilovali milióny hráčov po celom svete, a pridáva navrch poriadnu nálož vylepšení rôzneho druhu. Najväčšou premenou si prešli modely postáv, ktoré sú po novom výzorom aj animáciami takmer ako živé, a zvýšila sa tiež uveriteľnosť a panoramatickosť prostredia, ktoré teraz pre zmenu viac reaguje na vašu interakciu. Lepšie je aj ozvučenie s podporou priestorového zvuku či umelá inteligencia nepriateľov, ktorú si viete po novom separátne nastaviť podľa toho, či preferujete akčné súboje alebo tiché eliminácie.

Vizuálne je nová verzia TLoU porovnateľná s pokračovaním spred dvoch rokov a ktovie – hlbšia analýza by možno ukázala, že ho miestami a v niektorých ohľadoch aj prekonáva. Bohužiaľ, minimálne pokiaľ ide o kľúčové herné mechaniky, „Part II“ stále zostáva tým modernejším súrodencom. Štúdio Naughty Dog síce v „Part I“razantne vylepšilo výzor a správanie postáv, no kontaktné súboje Joela sú stále pomerne priamočiare a ťažkopádne, podobné tým, aké naposledy predvádzal v remasteri z roku 2014. Na prísloví o starom psovi a nových trikoch zjavne teda niečo bude.

Zatiaľ čo Ellie sa v TLoU: Part II dokázala uhýbať nepriateľom v reálnom čase, v Part I takáto plynulosť a dynamika chýba. Opäť platí, že zablokovať a vrátiť úder je možné len rýchlym stlačením trojuholníka na ovládači. Pohyby, rovnako ako všetky animácie, sa však javia byť taktiež zmodernizované, no bez „side-by-side“ komparácie ide len o domnienky. Ako celok je však hra aj napriek pôvodným mechanikám pomerne svieža a plynulá, a to je v konečnom dôsledku to, na čom záleží.

Vernosť predlohe, pokiaľ ide o gameplay, však zrejme aj tak ešte dlho bude dvojsečnou zbraňou. Zatiaľ čo časť hráčskej základne takýto krok ocení, druhá bude zrejme reptať, že bez takýchto zásahov ide len o veľmi drahý „balíček textúr“.

Práve celková hrateľnosť sa preto stala hlavným stredobodom záujmu pre mnohých hráčov, keďže pred vydaním hry Sony primárne vydávalo zostrihy ukazujúce skôr vizuálny pokrok než praktickú stránku. Niežeby išlo o nejaké zahmlievanie. Vydavateľ dopredu avizoval väčšinu zmien, ktoré fanúšikovia v remakeu uvidia, a na verejnosť uniklo aj zopár „menej viditeľných“. Patrí sem napríklad prítomnosť dvoch vykresľovacích režimov (dynamické 4K/60 fps verzus natívne 4K/40 fps) s možnosťou povoliť na televízoroch podporujúcich VRR odomknuté snímkovanie, ktoré prišlo na konzolu PS5 vo forme aktualizácie pomerne nedávno.

Jedným z najväčších technologických úspechov The Last of Us: Part I je tak aj to, že s „fejkovým“ 4K (prípadne 2K) môžete na niektorých miestach dosiahnúť až 120 fps. Bez ohľadu na to, či uprednostníte vernejší alebo rýchlejší režim, hra vyzerá skvelo a aj pri 40 fps/4K (s VRR potenciálne viac) je dojmovo pomerne plynulá.

Ako remake teda tento titul exceluje, no 80-eurová cena plnej hry vytláča jeho očividné kvality v prospech hnevu a frustrácie.

Vylepšení je síce veľa, no nie všetky si pri bežnom hraní hneď všimnete

Štúdio Naughty Dog od začiatko avizovalo, že nepôjde len o „remaster“, ale rozsiahlu technologickú prerábku hraničiacu s remakeom, avšak bez dodatočného nového obsahu. Výnimku tvorí len začlenenie DLC Left Behind do herného menu základnej hry. V jadre sa tak toho na pohľad veľa nezmenilo, hoci všetko ostatné autori prekopali a vylepšili, vrátane umelej inteligencie, ktorá môže byť na nových, vyšších stupňoch obtiažnosti vcelku desivá.

Otázne je, do akej miery sú bežní hráči schopní tieto zmeny postrehnúť a oceniť bez toho, že by prepínali v reálnom čase medzi remakeom (2022) a remasterom (2014). Niektoré zásahy do hry sú viditeľné viac, niektoré menej, a podobne ako pri zbieraní trofejí, aj tu si viaceré zrejme bez vynaloženia istej snahy nevšimnete. Simulácia padania dažďových kvapiek na ovládači DualSense? Ani neviem, že to tam bolo. Možno som venoval pozornosť niečomu inému, možno išlo pre mňa, čisto subjektívne, o nedostatočný vnem – tak či onak, pri mnohých na papieri super-duper pôsobiacich fíčurok prax ukáže, že v „reálnej prevádzke“ to až také terno nie je. Ale to platí pri mnohých nových technológiách; zatiaľ čo niektorí hráči sú na takéto podnety citlivejší, iní ich možno až tak neprecítia.

„Lokality, ktorými v hre prechádzate, boli vždy veľmi panoramatické a nabité atmosférou, no teraz sa takmer na každom kroku priam pýta otvoriť si foto režim.“

Pri remaku prvého The Last of Us, ktorý štúdio Naughty Dog konzistentne s druhým dielom (TLoU: Part II) pomenovalo „The Last of Us: Part I“, je tento fakt dôležitý a spozoroval som ho aj na sebe. Áno, oproti prvým dvom verziám, ba aj sequelu, je hra je plná výrazných vylepšení, ktorými sa Sony pri marketingovej propagácii vôbec netajilo. Ba naopak, išlo predsa o hlavný ťahák, ktorý má titul predať za nemalé peniaze, a tak vyšlo niekoľko trailerov, ktoré vzletne opisovali, čo všetko je v remaku nové. A že toho je, tak prečo sa nepochváliť. Štúdio Naughty Dog odviedlo skvelú prácu.

Na rozum sa však tlačí otázka, či sa nájdu hráči, ktorí budú skutočne v kríkoch hľadať pridaný hmyz alebo takí, ktorí sa zháčia, keď uvidia, ako uveriteľne sa niektorej postave tisnú slzy do očí. Na papieri sú tieto novinky pôsobivé, a v hre, koniec koncov, tiež, ale skôr len pod pomyselnou lupou.

Výsledok je ohromujúci, pokiaľ ide o technologický pokrok medzi pôvodnou a najnovšou verziou, a úžasný, pokiaľ ho porovnáme s remakeom z roku 2014 pre PS4. Stačí si pozrieť niektorý z oficiálnych trailerov či hociktoré porovnávacie video. Modely postáv nie sú len vylepšené, ale v prípade niektorých postáv, ako napríklad Tess, sú rozdiely v tvári a mimike obrovské. Vďaka implementovanému foto režimu si hocikedy viete Joela priblížiť takmer až na kožu a rátať mu jednotlivé chlpy vo fúzoch, podliatiny, nedokonalosti na pokožke či vrásky.

Lokality, ktorými v hre prechádzate, boli vždy veľmi panoramatické a nabité atmosférou, no teraz sa takmer na každom kroku priam pýta otvoriť si spomínaný foto režim a vytvoriť dychberúci, priam až filmový screenshot.

Dva režimy kvality obrazu a odomknuté snímkovanie

Hra vyzerá a aj sa skvelo hrá bez ohľadu na to, či uprednostníte režim natívneho 4K a cieľových 40 fps alebo dynamické 4K so 60 fps.V konečnom dôsledku tak rozhodne zrejme to, ako veľmi chcete zažiť The Last of Us pri vyššej obnovovacej frekvencii, čo je vlastne aj „defaultná“ voľba nastavenia.

Marketing v sľuboch neklamal a v mnohých ohľadoch je hra akoby znovustvorená, nielen vylepšená. Svojím spôsobom je Part I naozaj re-kreáciou prvého dielu, The Last of Us na steroidoch, ktoré napína svaly a na fotkách pôsobí priam božsky. V prípade definitívnej verzie The Last of Us pre PlayStation 5 neexistujú nejasnosti – je to jedna výborná, skvelá hra. Ak by išlo o úplnú novinku, ak by už mnohí z nás neprešli príbehom aspoň raz, išlo by o hru desaťročia.

„V súčasnosti neexistuje hra, ktorá by bola pre hráčov so zdravotnými limitáciami prístupnejšia.“

The Last of Us: Part I však napriek všetkým superlatívom, ktoré si právom zaslúži, čerpá do veľkej miery z „wau efektu“. Nijakým spôsobom to neznižuje výsledný produkt, no iné je, keď si porovnáte pridané vylepšenia s „pôvodnou“ hrou (myslím tým remaster pre PS4, preto tie úvodzovky), a iné, keď hru skrátka... hráte. Je to, samozrejme, stále veľký zážitok, no vždy bude pôsobivejšie, keď porovnáte technologický skok, ako keď ho máte „len vidieť“ v hre, bez toho, že by vám niekto strkal pred oči pôvodný vizuál so slovami, že „aha, pozri sa, o koľko lepšie to vyzerá!“

Nie všetko skrátka počas prechádzania hrou oceníte, pretože, povedzme si úprimne, máme tu 21. storočie a skvelo vyzerajúcich hier je ako maku. Hráči, najmä mladšia generácia, sú už na realisticky pôsobiacu grafiku zvyknutí. Nie pre každého teda pôjde o akýsi „šok“ z toho, ako skvelo hra vyzerá, a netreba sa úplne nechať uniesť distribútorom starostlivo vybraným záberom, na ktorých pôsobí vizuál ako z iného sveta.

Skvelým príkladom je napríklad plafón budovy bostonskej „radnice“, ktorý autori úplne prerobili. Hoci je výsledok dizajnovo naozaj skvelý, nebyť toho, že som vopred vedel o tejto novinke, asi by som si ani neuvedomil, že niečo také tu predtým nebolo. Počas hry sa skrátka sústredíte na iné veci, nie vždy na detaily, ako napríklad architektúru.

Ak však chcete tip, ako The Last of Us: Part I hrať, ochotne vám poradím jedno: choďte na to pomaly. Kochajte sa, nasávajte atmosféru. Neponáhľajte sa. Radšej si z celého zážitku spravte maratón ako šprint, pretože nevychutnávať si adekvátne technický pokrok je v tomto prípade niečo hraničiace s trestným činom. 

Nehovoriac o tom, že ten drsný, emociálny a dokonalo podaný príbeh je hlúposť uponáhľať akýmsi hnaním sa vpred.

Naughty Dog išiel na istotu a s príbehom nehýbal

The Last of Us sa, koniec koncov, zapísalo do siene slávy, našich spomienok a srdcí najmä vďaka intenzívnemu príbehu a výbornej post-apokalyptickej atmosfére. Vo svete, kde ľudstvo podľahlo parazitickej, spórovitej nákaze napádajúcej mozog, ktorá ľudí najprv mení na agresívne tvory a neskôr z hostiteľa vytvorí zmutované monštrum, sa hráč vžíva do kože pašeráka Joela. Drsný a cynický muž si na pozadí neustáleho boja o prežitie postupne vytvára vzťah so svojou zvereňkynou Ellie, ktorú musí „doručiť“ partizánskemu hnutiu nazývaného Svetlušky, pretože práve v 14-ročnej tínedžerke sa ukrýva nádej na vakcínu proti pandemickej nákaze tzv. kordycepsov.

„Kedykoľvek máte možnosť upraviť si jednotlivé herné prvky, napríklad náročnosť zdolania nepriateľov v boji alebo to, do akej miery sú pozorní.“

Príbeh ani obsah sa nijako nezmenili, nič neubudlo a ani nič nepribudlo. Na otázku, či je to dobré alebo zlé, jasná odpoveď asi neexistuje. Ak však niečo funguje, netreba to meniť, a hoci by fanúšikovia nejaké bonusové misie či pasáže nepochybne ocenili, kto vie, čo by to spravilo s dynamikou hry a inými nosnými prvkami. Určite by to však ľahšie ospravedlnilo 80-eurovú cenovku, ktorá mnohým hráčom leží v krku.

Hoci nové scény či dialógy nepribudli, vylepšená hrateľnosť je po vizuálnej stránke druhou najvýraznejšou novinkou a opäť niečím totálne transparentným, čím sa Sony oháňalo vo viacerých vyhláseniach a prezentáciách hry. Ťažko povedať, či je lepšie si vopred pozrieť všetky tie porovnávacie a analýzujúce trailery, aby ste vedeli, ktoré „cool“ veci si máte všímať, alebo je lepšie ísť na to s čo najmenšími vedomosťami. Na toto naozaj jednoznačnú odpoveď nemám.

Bezprecedentné nastavenia týkajúce sa prístupnosti hry väčšiemu spektru hráčov taktiež otvárajú dvere aj pre ľudí, ktorí si napríklad pre zhoršený zrak či sluch väčšinu videohier vychutnať nemôžu. Úplne zdravý človek tieto pridané možnosti nedokáže naplno oceniť, no skutočnosť, že prítomný je napríklad prevod textu na hovorené slovo, môže pre niektorých fanúšikov znamenať priepastný rozdiel smerom k lepšiemu.

V súčasnosti neexistuje hra, ktorá by bola pre hráčov so zdravotnými limitáciami prístupnejšia – TLoU: Part I je revolučným titulom skrátka už len tým, koľko možností v tomto ohľade ponúka. Od tých najmenších, ako napríklad zafarbenie či zväčšenie titulkov a prispôsobenie si užívateľského rozhrania, až po implementáciu pomerne unikátnych technológií využívaných napríklad vo filmoch.

Chcete strieľačku alebo survival? Vy rozhodujete

Ďalším obrovským pokrokom je možnosť do veľkej miery si prispôsobiť zážitok vlastným preferenciám, napríklad vďaka rozšíreným možnostiam výberu obtiažnosti. Kedykoľvek máte možnosť upraviť si jednotlivé herné prvky, napríklad náročnosť zdolania nepriateľov v boji alebo to, do akej miery sú pozorní. Hráči, ktorých veľmi nebaví „stealth“ a preferujú skôr prestrelky, si môžu nezávisle od ostatných parametrov nastaviť ťažšie (alebo ľahšie) súboje a tiež množstvo surovín, ktoré sú v hernom svete k dispozícii.

Pre fajnšmekrov zakrádania sa a tichej eliminácie bude zase možno optimálnejšie, ak zvýšia obozretnosť súperov pre ten skutočný adrenalínový a realistický zážitok. Joel ako supermanský pištoľník predsa len nemusí byť po chuti každému a vďaka novým možnostiam si viete vyšperkovať svoje playthrough k dokonalosti.

Prispôsobiteľné je aj samotné používateľské rozhranie (Heads-UP displej = HUD), takže možností, ako presne hrať hru, je naozaj množstvo. Nie vždy možno na detailoch záleží, ale o tom aj The Last of Us: Part I do veľkej miery je – posunúť niečo už tak skvelé na ešte vyššiu úroveň, ešte viac hru priblížiť fanúšikom tým, že im dáte do rúk možnosť určiť si, za akých podmienok ju budú konzumovať.

Kolečko noviniek uzatvára podpora haptickej odozvy na ovládači DualSense, čo hráči ocenia najmä v adrenalínových súbojoch nablízko s brokovnicou. Ide opäť o pridanú hodnotu, ktorá znásobuje celkový „feeling“, hoci poväčšine je výrazný len v určitých momentoch.

The Last of Us: Part I je teda, presne podľa očakávaní, najlepšou možnou verziou tejto hry. Nie je nič, v čom by boli predchádzajúce dve verzie lepšie. Pokiaľ niekto ešte The Last of Us nehral a má doma PlayStation 5, bolo by hlúpe „vyčerpať“ si tento zážitok hraním inej než najnovšej verzie. Vskutku závidím každému, kto si príbehom Joela a Ellie ešte neprešiel a čaká ho takýto krst v kombinácii so všetkými vymoženosťami PS5 vrátane podpory pomerne vyspelej umelej inteligencie nepriateľov. Možnosť nastaviť si samostatne obtiažnosť jednotlivých elementov je, spolu s týmto, markantným pokrokom. Ak túžite po ultimátnom zážitku, nebojte sa poriadne navýšiť obtiažnosť a z akčnej adventúry sa razom stane poriadny „survival“.

Námietky na cenu sú oprávnené

Vydavateľ Sony (SIE) predáva The Last of Us: Part I za 80 eur (90 eur pri zbytočnej Deluxe edícii), čo je po novom bežná cena nových PlayStation exkluzivít. O tom, že hry na platformu PS5 počas pandémie slušne zdraželi, sa baviť asi nemusíme, no pri najnovšom remaku The Last of Us leží problém niekde inde.

Logicky je rozdiel zaplatiť 80 eur za, povedzme, pokračovanie série God of War, pretože pôjde o úplne novú hru s novým, ešte nevyrozprávaným príbehom, novými postavami, mechanikami, level dizajnom, soundtrackom a tak ďalej. Platiť však takúto „pálku“ za deväť rokov starú, byť fenomenálne vylepšenú hru, mi osobne nepríde zo strany Sony ako najlepší krok. Nikto sa neháda, že upgrade nie je markantný a že nejde len o akýsi „kozmetický náter“, pretože Part I je naozaj z hľadiska technického stavu naozajstým skokom vpred, no predsa len – a to hovorím naozaj subjektívne – nie je okej, aby hráči platili takúto sumu bez akéhokoľvek dodatočného obsahu.

„Keď ste už pôvodnú hru niekoľkokrát prešli a poznáte jej príbeh, vizuálne čaro postupne čiastočne vyprchá a bez zvedavosti, ktorá vás poháňa ďalej, opadne aj nadšenie. Je to prirodzené a nedá sa tomu zabrániť. “

Či chceme alebo nie, adekvátne cenové ohodnotenie hry s ohľadom na to, čo ponúka, je dôležitý faktor pri rozhodovaní sa, či a kedy si ju zahráme. Argumentovať tým, že cena v budúcnosti klesne, ale kvalita zostane, je to isté, ako nevšímať si v nejakej hre bugy a odôvodniť to tak, že ich v budúcnosti beztak opravia.

Ak raz cena The Last of Us: Part I klesne na úroveň zodpovedajúcu tomu, že aj napriek všetkým vylepšeniam a superlatívom ide stále o znovuvydanie hry z roku 2013, potom nemám naporúdzi jediné krivé slovo. Aj s pridaním DLC „Left Behind“ mi však momentálne príde 80-eurová cenovka ako nehoráznosť. Ak by Sony zvážilo stretnúť sa s hráčmi na polceste a napríklad poskytnúť zľavu pre tých, ktorí majú zakupený remaster z roku 2014, situácia by bola iná, no žiadna taká marketingová stratégia neexistuje.

Sony sa pri vydaní tvári, akoby išlo o niečo úplne nové, a ponuka 90-eurovej „Deluxe“ edície, ktorá v tomto prípade naozaj neponúka takmer nič nové (a to, čo áno, je priamym zásahom do gameplayu), je v mojich očiach pre značku hry, ale aj jej autorského štúdia Naughty Dog, trochu dehonestujúce. Pripomína to totiž „cashgrab“ praktiky iných nemenovaných vydavateľov, čo sa k The Last of Us – etalónu kvalitnej príbehovej hry, ktorú v očiach mnohých hráčov z trónu dodnes nezosadila žiadna konkurencia – jednoducho nehodí.

Už to, že Sony pýta za vylepšené verzie svojich PS4 exkluzivít po prechode na PS5 peniaze, zatiaľ čo Microsoft je pri Xboxe ako dobrý samaritán, je vcelku slušná rana pre renomé modrého tábora. V tomto smere si japonský gigant pri vydaní The Last of Us: Part I skutočne nepomáha.

Toľko k subjektívnemu názoru. Pokiaľ ide o nejaký triezvejší, objektívnejší pohľad, treba uznať jednu vec: to, čo je pre niekoho veľa, môže byť pre iného primeraná čiastka. Nepochybujem preto, že aj tu sa nájde množstvo hráčov, ktorí ochotne zaplatia vyššiu cenu za to, aby si mohli vychutnať jednu z najlepších videohier všetkých čias v doposiaľ nepoznanej kvalite. To, či sa to oplatí, je v konečnom dôsledku na každom jednotlivcovi.

Ja som bol spočiatku pri hraní nadšený a uveličený, no keď ste už pôvodnú hru niekoľkokrát prešli a poznáte jej príbeh, vizuálne čaro postupne čiastočne vyprchá a bez zvedavosti, ktorá vás poháňa ďalej, opadne aj nadšenie. Je to prirodzené a nedá sa tomu podľa mňa zabrániť. Pri rozhodovaní sa, či si tento remake zadovážiť, preto treba posúdiť aj tento aspekt.  The Last of Us je pre mňa jednou z TOP hier, o tom žiadna, no ako som už uviedol vyššie, je to predovšetkým príbeh a vývoj postáv, čo katapultovalo túto značku na výslnie. Technologické vymoženosti, byť obrovské, budú v tomto prípade vždy až na druhom mieste.

TLoU: Part I je preto – skôr než pre majiteľov novej generácie konzoly PlayStation – hrou určenou pre priaznivov PC platformy, ktorí budú mať vôbec po prvýkrát v histórii možnosť vstúpiť do tohto úchvatného, ale aj desivého post-apokalyptického sveta. Nateraz však môžeme len hádať, v akom technickom stave bude PC verzia, a kedy sa jej vôbec dočkáme.

Ak však bude kvalitatívne podobná tejto, PC hráčov čaká udalosť desaťročia. Radšej si už teraz odkladajte dovolenku.