Po roku je tu zas. Assassins Creed sa podobne ako Call of Duty stal záležitosťou vychádzajúcou pravidelne každý rok. Dokáže Ubisoft v tak krátkom čase pokračovať vo vytváraní kvalitných a aspoň trochu inovatívnych hier bez toho, aby na sebe dávali rozpoznať znaky únavy? Revelations odhaľuje, že nie. Ročný cyklus sa na sérii podpísal.
Ak ste si pred čítaním tejto recenzie najprv pozreli skóre, tak už viete, že až tak zle to nakoniec nedopadlo. Kvalita sa ukazuje tam, kde by ste to čakali, no vývojári tento krát urobili pár krokov vedľa. Už to, že na začiatku hry sa vám v úvodných titulkoch predstaví až päť tímov Ubisoftu, ktoré sa podieľali na tom, aby tento diel stihol svoj dátum vydania, dáva najavo, že nie všetko je v úplnom poriadku.
Oproti Brotherhoodu má ale Revelations jednu výhodu. Jeho príbeh nevarí z vody. Zatiaľ, čo príbeh o porazení Cesareho Borgiu bol v celkovej schéme príbehu úplne zbytočný a séria sa v Brotherhoode niekam posunula len v posledných piatich minútach, príbeh o starnúcom Eziovi na svojej poslednej veľkej ceste neustále ponúka niečo nové. Či už ide o neho, Altaira alebo Desmonda. Je tu však jedno veľké „ale“.
A je len na vás, či to budete brať ako klad alebo zápor. Každopádne na rozdiel od pompéznosti odhalení v predchádzajúcich dieloch, je celý Revelations podaný o dosť komornejšie a osobnejšie. To znamená, že zatiaľ čo príbehy sa predtým zameriavali predovšetkým na „veľký obrázok“ a dôležité historické udalosti, tu sa posúvajú do úzadia, aby nám tak vynikli posledné dobrodružstvá Ezia a Altaira. Všetko ostatné pôsobí len ako obyčajná prekážka na ceste za zdarným koncom. A že ten koniec stojí za to. Všetka tá chýbajúca pompa sa prenesie do úžasného záveru, ktorý uzavrie arky týchto dvoch zabijakov a aj keď prinesie ďalšie otázky, na mnohé aj odpovie. Pokiaľ ste sa na konci predchádzajúcich dielov tešili na ten ďalší, lebo ste netušili kam to len môže smerovať, teraz sa na ďalší diel budete tešiť práve preto, lebo budete vedieť veľmi dobre, kam sa to posunie.
Desmond alebo lepšie povedané Desmondova myseľ je kvôli udalostiam z konca Brotherhoodu uväznená v Animuse. Nechápajúc o čo ide, stretáva nikoho iného ako Subject 16, známy to Desmondov predchodca, ktorý nám mimo iné zanechával v predošlých dieloch rôzne hádanky a odkazy, ktoré nás viedli k objaveniu pravdy za všetkým, čo sa dialo. Jeho odhalenie ale nie je žiadna veľká udalosť, skrátka ho tam stretnete a hneď sa pustíte do roboty. A tak je to, ako som spomínal, s veľkou časťou odhalení v hre. Môže za to akási uponáhľanosť celého príbehu. Na ten vám môže vystačiť aj takých desať hodín. Čo v dnešnej dobe nie je zlé, ale oproti ostatným dielom je to trochu slabšie.
Nuž Desmond má teraz za úlohu prežiť si posledné veľké dobrodružstvo svojho potomka, Ezia Auditore, ktorý sa vydal do Konštantínopolu po stopách legendárneho Altaira, niekdajšieho veľmajstra rádu hašašínov (pre tých, čo do série naskočili až v dvojke – Altair bol hlavným hrdinom prvého dielu). Musí nájsť päť kľúčov od Masyafskej knižnice, kde Altair ukryl svoje vzácne znalosti. A to je asi tak všetko. Áno, mesto je samozrejme rozdelené na niekoľko frakcií bojujúce o územie, templári a hašašíni si ako zvyčajne idú po krku, ale po celý čas vás hra nijako nemotivuje k tomu, aby ste s tým niečo robili. Skôr vás len tlačí k hľadaniu kľúčov, ktoré pripomína hľadanie hašašínskych hrobiek v dvojke.
Táto absencia motivácie pre staranie sa o to, čo sa stane s mestom, sa prenáša aj do gameplayu. V Brotherhoode išlo o oslobodenie Ríma od tyranského vládcu skrz zabíjanie kapitánov jednotlivých dištriktov a zapaľovanie veží v danej oblasti. V Revelations to vyzerá rovnako, no hra vám nedáva absolútne žiadny dôvod sa do toho púšťať. Ja sám som pár štvrtí vyčistil len kvôli účelom recenzie, no keď som po čase zistil, že k prejdeniu hry to robiť nemusím, tak som to skrátka nechal tak. Okrem toho to robí z celého konfliktu templárov s hašašínmi len takú plytkú záležitosť boja dobra so zlom. V jednotke boli obe skupiny vykreslené veľmi dospelo, ako spoločenstvá, ktoré majú rovnaký cieľ, no drasticky odlišné metódy. A zabíjanie vašich cieľov vždy prinieslo niekoľko myšlienok na zamyslenie. V Revelations (a vlastne už od dvojky) je tento konflikt ponímaný stále viac čiernobielo.
Samotné mesto Konštantínopol je, ako sme si už od tejto série zvykli, nádherné a historicky verne spracované. Rozhodne pomáha aj fakt, že grafika sa dočkala upgradu a všetko vyzerá krajšie a detailnejšie. Preto je škoda, že je hrou pomerne nevyužitý. Väčšinu času strávite behaním po tých istých trasách a do veľkej časti mesta sa v hlavnej príbehovej línii vôbec nepozriete. Ale pokiaľ sa rozhodnete mesto preskúmať a splniť každú drobnú úlohu, či skúpiť každý malý obchodík, na ktorý narazíte, vždy budete mať k dispozícii krásne výhľady.
Pokiaľ sa teda rozhodnete zaberať územia templárov, musíte sa pripraviť na občasné pokusy vašich nepriateľov o získanie svojho bývalého územia späť. A tu prichádza k slovu jedna z výraznejších noviniek, variácia na tower defense hry v štýle Assassins Creed. V podstate ide o to, že sa Ezio postaví na nejaké vyvýšené miesto, odkiaľ na strechy umiestňuje svoje jednotky, ktoré bránia hašašínske ústredie od templárskych nájazdov. Je to fajn, ale vlastne úplne zbytočné. Za celú hru som sa toho zúčastnil len raz a aj to v rámci príbehovej línie, kedy mi táto nová mechanika bola predstavená, no potom som o to už nezakopol. Skrátka k tomu nebol dôvod.
Druhou novinkou je tzv. hook blade. Jedná sa o vylepšenie klasickej skrytej dýky. V podstate rozširuje vaše možnosti zachytávania sa. Môžete sa zachytiť po lane a skĺznuť sa na ďaleké miesto rýchlejšie, než klasickým behaním, skákať vyššie a zachytávať sa o ďaleké okraje budov či zachytiť sa o ľudí a rýchlo ich preskočiť. Ide o výborné vylepšenie a to je asi tak všetko, čo k tomu treba napísať. K dispozícii sú aj nové typy bômb, slúžiace napr. na odlákanie nepriateľských stráží. S ich výrobou sa môžete dostatočne pozabávať, ale ja som ich nepoužíval vôbec. Nie že by boli otravné či zbytočné. Ak chcete hrať stealth štýlom alebo skrátka čo najtaktickejšie, tak vám určite prídu vhod. Lenže zatiaľ čo v Brotherhoode som si stealth naozaj užíval, tu ma od neho držal vylepšený súbojový systém.
Súbojový systém bol od jednotky neustále vylepšovaný a práve v Revelations mi prišiel na úplnom vrchole. Je dynamický a nepriatelia vás neustále napádajú, aj keď už na niekoho útočíte. Slabších nepriateľov porazíte aj neustálym tlačením tlačidla pre útok a to v pekne efektnom a spomalenom zábere a ak ste v dobrej pozícii, Ezio okamžite odzbrojí ďalšieho nepriateľa. Skrátka, ak si pamätáte na súboje v E3 traileri, tak v hre vyzerajú úplne rovnako. Aj keď som fanúšik stealth hier, tak tu som sa vďaka perfektným súbojom nemohol dočkať na zmasakrovanie ďalších nepriateľov.
Vylepšenú a detailnejšiu grafiku, ktorá drží krok s dobou som spomínal, ale miestami sa mi zdalo, že zaťažuje moju konzolu až príliš a v určitých miestach hre trošku kleslo fps alebo hovorené slovo predbehlo či zaostávalo za obrazom. Síce to nebolo časté a nekazilo to celkový zážitok, mierne to rušilo. Zvuková stránka bola taktiež vynikajúca, aj keď soundtrack, na ktorom sa tento krát okrem Jespera Kyda podieľal aj Lorne Balfe, mi prišiel oproti predchádzajúcim dielom o niečo slabší. Chýbala mi na ňom akási nosná téma, ktorá by sa tiahla celou hrou. Niečo, na čo by som si po dohraní ešte spomenul. Snažím sa spomenúť si na nejaký konkrétny song z hry, ale nič neprichádza. Čo je tak trochu sklamanie. Soundtrack je veľmi dobrý, skvelo doplňuje atmosféru, ale to je tak všetko.
A podobne by sa dala zhrnúť celá hra. V podstate je veľmi dobrá, uzatvára jednu éru a príbehy dvoch dôležitých postáv, odpovedá na mnohé otázky, pár ich ešte vytvára, mnoho toho vylepšuje… ale to je tak všetko. Celý čas som mal pocit, že keby vývojári vynechali Brotherhood a namiesto toho ten extra rok venovali Revelations alebo aspoň samému Revelations dali dva roky, tak by to bolo oveľa bližšie k ich vízii. Takto je to akurát dobrá hra, ktorú dvíha vyššie najmä úžasný záver. Ale ročný cyklus je na nej vidieť.
|
|
 Súbojový systém Hookblade Záver Vylepšená hrateľnosť a grafika Hra za Altaira |
|
|
 Uponáhľaný príbeh Zbytočná Tower Defense minihra Žiadna motivácia pre vedľajšie úlohy Krásne, ale nevyužité mesto |
| 80% |
 |
| ŽÁNER | akcia/adventúra |
| VÝROBCA | UBISOFT |
|
VYDAVATEĽ NA SLOVENSKU |
UBISOFT / CONQUEST |
| HRU NA RECENZOVANIE POSKYTLA SPOLOČNOSŤ |
 |
 |
