Ubisoft nás pozýva na vytúžený výlet do feudálneho Japonska. Síce trochu neskoro, ale stojí to za to.
Pamätám si, akoby to bolo dnes. Písal sa august 2010, užíval som si bezstarostné leto po maturite a pomaly som sa pripravoval na odchod na vysokú školu na druhom konci republiky. Môj zrak v istú chvíľu zaujal Assassin’s Creed II, ktorý vyšiel na PC len pár mesiacov predtým, a ja som napokon neodolal. Mal som ušetrené peniažky, takže stačilo pár klikov, hra bola moja a po niekoľkých hodinách som pochopil, prečo boli Ezio Auditore, jeho dobrodružstvá v renesančnej Florencii a odveký súboj asasínov a templárov tak chválené. Odvtedy ubehlo neuveriteľných pätnásť rokov, séria zažila rôzne vzostupy aj pády, dočkala sa mnohých ďalších titulov a spin-offov a jednému sa budeme venovať aj v tejto recenzii. Ako dopadol Assassin’s Creed: Shadows, veľkolepý návrat po viac ako štyroch rokoch?
Dobre, dobre, detailisti určite namietajú, že som na čosi zabudol, ale je to komplikovanejšie. Assassin’s Creed Mirage, ktorý na konzoly a počítače zavítal v októbri 2023, bol trochu menšou hrou, ktorú vývojári zamýšľali ako poctu starším dielom. Naopak, Shadows sa vydáva v hrateľnostných šľapajach trojice Origins, Odyssey a Valhalla, hoci prináša potešujúce zmeny a menej zbytočných aktivít v otvorenom svete. Tvorcovia sa rozhodli vypočuť prosby fanúšikov a novinku zasadili do prostredia feudálneho Japonska, čím si však na seba ušili búdu. Chtiac či nechtiac sa nevyhnú porovnaniu s Ghost of Tsushima, ktorý priniesol to, po čom priaznivci série od Ubisoftu túžili dlhú dobu – autentickú atmosféru krajiny vychádzajúceho slnka, vynikajúci príbeh a slušnú hrateľnosť. Našťastie, až na malé výnimky môžeme o Shadows povedať to isté. Veru tak!
Rozdielni hrdinovia
Do série Assassin’s Creed sa milióny ľudí zamilovali aj vďaka jej spracovaniu rôznych historických období. Za tie roky sme sa pozreli do Jeruzalema počas tretej križiackej vojny, vyššie spomínaného renesančného Talianska, do Spojených štátov počas americkej revolúcie, ale aj starovekého Egypta či Grécka v časoch Peloponézskych vojen. A po vikingských dobrodružstvách (ak tak môžeme nazývať naše plienenie a vyčíňanie) v Anglicku sa presúvame do hráčmi vysnívaného feudálneho Japonska, konkrétne do centrálnej časti krajiny v období Sengoku, keď zúri občianska vojna, ktorá negatívne ovplyvnila oboch protagonistov. V prvom rade musím zdôrazniť, že keď som chválil spracovanie Japonska v diele od štúdia Insomniac Games, to isté sa patrí urobiť aj v prípade Shadows. Vývojári si dali záležať, autentická atmosféra na vás dýcha na každom kroku a vy sa tak môžete kochať návštevami reálnych miest, ako sú Kjóto, Osaka, jazero Biwa či hrady Takeda alebo Himedži.
Hlavnými hrdinami, medzi ktorými sa môžete v podstate hocikedy prepínať, sú Naoe a Yasuke. Kontroverziu, ktorú hra pri predstavení spôsobila, asi bližšie predstavovať nemusím, ak ste si ju náhodou nevšimli, len pripomeniem, že Yasuke je samuraj čiernej pleti a je inšpirovaný historickou postavou z tohto obdobia. A asi tušíte, čo sa vlastne udialo. V každom prípade, pobúrenie, ktoré nastalo po bližšom predstavení Shadows, je pre mňa nepochopiteľné, hoci rozumiem výčitkám najmä zo strany znalcov japonskej kultúry. Yasuke je však veľmi dobre napísaná postava, ktorú si rýchlo obľúbite a ktorej prítomnosť vývojári dokázali opodstatniť, čo pochopíte ako počas hlavnej príbehovej linky, tak aj vďaka bočným questom. Tie poodhalia jeho minulosť, vysvetlia, ako sa vlastne dostal do Japonska a dočkáme sa aj prepojenia s obomi hlavnými frakciami.
Spočiatku však budete ovládať hlavne Naoe, ktorá sa musí rýchlo spamätať z nečakanej smrti milovaného otca a vybrať sa na cestu pomsty. To zároveň spája s pátraním po záhadnej krabičke, ktorú mala chrániť, no zlyhala, vďaka čomu sa jej cesty neskôr skrížia s Yasukem a ona začne odhaľovať, kto vlastne boli jej rodičia. Naoe je shinobi/asasínka, čo znamená, že sa dočkáte klasickej stealth hrateľnosti. Budete sa nebadane zakrádať, skrývať v tráve, pohybovať sa na múroch či na strechách a na svoje obete striehnuť v tmavých kútoch. A keď vás objavia, jedného či dvoch nepriateľov zvládnete, no pri väčšej skupinke sa oplatí vziať nohy na plecia. Na rozdiel od Yasukeho má na tiché zabíjanie k dispozícii skrytú čepeľ, bojové nože tanto, vďaka ktorým môžete zabiť dvoch nepriateľov naraz, hádzacie nože kunai či kusarigamu, pomocou ktorej sa dokáže pritiahnuť k súperovi a ihneď ho zabiť. Ja som si po pár hodinách experimentovania obľúbil práve túto zbraň aj vďaka schopnosti pritiahnutia sa k obeti a v kombinácii s dymovými bombami a nožmi kunai som si potichu dokázal poradiť aj s piatimi nepriateľmi za pár sekúnd.
Potom je tu jej úplný opak v podaní Yasukeho, ktorého si pod ochranné krídla vzal daimjó Oda Nobunaga, pričom čoskoro sa z neho stala jeho pravá ruka a strach vyvolávajúci samuraj. Pri ňom na nejaký komplexný stealth zabudnite, so svojím mohutným telom sa sotva dokáže vyšplhať na strechu. On je jednoducho tank so zameraním na hlučný boj, ktorý nemá problém preraziť aj dvere zo silného dreva. Áno, môžete použiť luk, ale ten by sa podľa mňa viac hodil do rúk Naoe a zo všetkých zbraní je najmenej zábavný. Pri tých ostatných sa ale vyšantíte do sýtosti. Základom je, samozrejme, katana, ktorá je univerzálna a mojou vernou spoločníčkou bola až dokonca aj vďaka špeciálnym skillom. Obľúbil som si aj naginatu, zbraň podobnú halapartni. Tá sa mimoriadne hodila pri väčších skupinách nepriateľov, keďže silným útokom dokázala zasiahnuť viacerých naraz, ale na zahodenie nebola ani v bojoch jeden na jedného. Ak budete mať chuť na niečo masívnejšie, pre vás je určené kanabo, kyjak, kde rýchlosť útoku vymeníte za jeho silu. Na záver tu ešte máme pušku teppo, ktorej som však z dôvodu, že ju po každom výstrele musíte zdĺhavo prebíjať, neprišiel na chuť.
A čo deti? Majú sa kde hrať?
K dispozícii teda máte dva odlišné herné štýly, vďaka čomu som občas mal pocit, že vlastne hrám dve rozdielne hry. A až na isté výnimky (niektoré misie sú určené pre špecifickú postavu) si budete môcť vybrať, ako sa k jednotlivým misiám postavíte. Ubisoft sa takto dokázal zavďačiť ako veteránom série, ktorí si radi vychutnávajú metodickú prácu tichého zabijaka a priamemu súboju sa vyhýbajú ako čert krížu, tak aj netrpezlivým milovníkom krvavých súbojov. Tie sú naozaj zábavné a vďaka rozdielnym zbraniam a schopnostiam vás budú baviť aj v neskorších fázach. Kombinovať budete ľahké útoky s ťažkými a následne ich reťaziť do komba, potom tu máme špeciálne útoky, ktoré treba „nachargovať“, sú však silnejšie a dokážu prelomiť súperovu obranu, a zabudnúť nesmiem ani na uhýbanie sa útokom a mechanizmus „parry“. Povedal by som, že v súbojoch s elitnými nepriateľmi sú kľúčom k úspechu práve tieto dva mechanizmy. Dokonalé načasované odrazenie útoku totiž spôsobí, že protivník bude nachvíľu zraniteľný, čo znamená, že vaše útoky mu spôsobia väčšie poškodenie.
Aby toho nebolo málo, priebeh súboja môžu zvrátiť skilly, ktoré si odomykáte v strome schopností (ten je na rozdiel od Valhally jednoduchý a prehľadný) a na ich použitie je potrebný adrenalín. Mojím favoritom bol výpad katanou, ktorým som zranil súper, dostal sa za jeho chrbát a získal výhodu, pretože bol zraniteľný. Rád som to kombinoval so špeciálnym útokom, ktorý protivníkovi uštedril poriadnu ranu, na chvíľu ho paralyzoval a mne obnovil trochu zdravia. A ak zistíte, že už danú zbraň nechcete používať, body, ktoré ste do nej investovali, si viete vypýtať naspäť a môžete tak ihneď vyskúšať, či vás nebude baviť niečo iné. V súvislosti so systémom súbojov ale musím skritizovať niektoré RPG prvky. Vo svete budete nachádzať a kupovať rôzne nové zbrane a oblečenie, ktoré vám ovplyvnia rôzne štatistiky. Predmety sú klasicky rozdelené do úrovní, pričom tými najlepšími sú, pochopiteľne, oranžové – legendárne. Zatiaľ je všetko v poriadku. Po dosiahnutí istej úrovne sa však levelujete nielen vy, ale aj vaši nepriatelia, a tak si budete musieť dávať pozor, aby ste mali vybavenie vhodné pre vašu úroveň. To znamená buď jeho výmenu, alebo vylepšenie, čo zas stojí cenné suroviny. Každých pár levelov som sa preto musel vracať do základne, aby som si prácne upgradoval svoje vybavenie.
Apropo, základňa. Dedinku Ravensthorpe z Valhally nahradil statok Tomiko, starej priateľky vášho otca. Postupom času na jeho území budete môcť stavať budovy poskytujúce rôzne bonusy a následne ich vylepšovať. Nečakajte nič komplexné, ale kreatívne duše to isto poteší, keďže budovy môžete presúvať podľa ľubovôle a okolie sa dá skrášliť rôznymi rastlinami, stromami či skalkami. Na statku zároveň sídlia vaši spojenci, ktorých môžete (ale nemusíte) regrutovať počas hlavných misií a občas si ich v hre môžete zavolať na pomoc. Majú totiž niekoľko unikátnych schopností a tie vás dokážu dostať zo šlamastiky. Nie je to však nič prevratné a vystačíte si aj bez nich, dokonca by som až povedal, že sú zbytoční, pretože do hlavného príbehu sa po tom, čo ich získate, v podstate ani nezapoja a okrem nejakých jednoduchých bočných úloh ponúkajú iba občasné drmolenie o ich živote.
Krásny svet a dobrý stealth
Po pomalšom začiatku, ktorý sa oproti Valhalle, Odyssey či Origins vlečie, vám hra odhalí Japonsko v celej jeho kráse a potom už je iba na vás, do čoho sa vrhnete. Samozrejme, dostanete isté rady, čo by ste mali urobiť, ale neponáhľa to. Po skončení lineárneho prológu som sa konečne vydal do otvoreného sveta a vtedy sa mi na tvári rozhostil poriadny úsmev. Krajina vychádzajúceho slnka je v podaní Ubisoftu rozmanitá, krásna a plná detailov. Stačí, že cválate krajinou a vidíte, ako popred vás prebehne srnka nasledovaná mláďatami, kdesi v okolí hučí vodopád, občas stretnete pocestného, ktorý sa vám rýchlo vyhýba, inokedy zas natrafíte na ronina, pred ktorým sa spočiatku radšej skryjete vy, pretože jeho jedinou úlohou je zabiť vás. Obloha sa zrazu začne zaťahovať, v diaľke vidíte blesky, počujete, ako sa zdvíha vietor a o chvíľu už uháňate za sprievodu mohutného dažďa. Assassin’s Creed Shadows je nádherný kúsok, ktorý vás svojím grafickým a zvukovým spracovaním pohltí – neraz som sa pristihol, ako som počas nejakej činnosti na chvíľu zastal a zapozeral sa do diaľky. Často sa to stávalo počas magických západov slnka, ale aj počas úplne obyčajných momentov, keď som sa ocitol na nejakom vyvýšenom bode a predo mnou sa rozprestierala rozmanitá krajina. Suverénne najkrajšou časťou pre mňa bola provincia Omi, ktorej dominuje jazero Biwa s viacerými malými ostrovčekmi a obklopené lesmi.
Ruku v ruke s grafickým spracovaním idú ďalšie novinka v podobe zmeny ročných období a dynamického počasia. To si všimnete najmä vtedy, keď sa hotujete, že budete zabíjať potichu – taká poriadna dažďová prehánka môže výrazne ovplyvniť viditeľnosť a to, ako vás nepriatelia budú počuť. Samozrejme, stealth je najlepší pod rúškom tmy, kde vás nik nevidí a zdroje svetla môžete vyradiť z hry dobre miereným šurikenom či sfúknutím sviečky. Musíte však taktizovať, pretože niektorí nepriatelia sú tuhším orieškom. Samuraj sa nenechá vyrušiť dymovou bombou, spredu ho nedokáže zavraždiť a keď vás bude hľadať v kríkoch, nebude váhať používať svoju katanu. Stealth a zabíjanie potichu sú jednoducho zábavnejšie a komplexnejšie ako vo Valhalle, trochu ho kazí iba umelá inteligencia nepriateľov na normálnej obťažnosti. Občas sa totiž nesprávajú práve logicky a nie je také ťažké nalákať ich na tiché zabitie.
Samotný otvorený svet je plný zaujímavých miest, no je menší ako v predchodcovi a o postranné aktivity sa nebudete potkýnať na každom kroku. Budete meditovať, učiť sa kata, hľadať zvitky v chrámoch, modliť sa v svätyniach, trénovať lukostreľbu na koni či zdolávať nebezpečné lesné trasy, na ktorých konci na vás čaká poklad v podobe unikátneho vybavenia. Tieto aktivity sú prepojené so systémom vylepšovania postavy, takže ste nabádaní k tomu, aby ste ich neignorovali, máte však čas a nemusíte ich, samozrejme, urobiť všetky, aby ste si otvorili všetky schopnosti. Najviac ma však bavili impozantné hrady a pevnosti, ktoré boli plné nepriateľov a rôznorodých pokladov a surovín na upgradovanie. Každý hrad taktiež ukrýva truhlicu s legendárnym vybavením, ak ju však chcete otvoriť, musíte nájsť a zabiť unikátnych a silnejších samurajov, ktorí sa v jeho okolí nachádzajú. Vzhľadom na to, že počasie sa môže zmeniť z minúty na minútu, výzva a celkový zážitok sú vždy trochu iné.
Vedľajšie úlohy a príbeh, ktorému čosi chýba
Na chvíľu sa ešte zastavím pri vedľajších úlohách. Tých nájdeme v Shadows dosť a väčšinou sa týkajú skupín samurajov, banditov, pirátov, roninov či skorumpovaných zástupcov ľudu, ktorých musíte vypátrať a zastaviť (väčšinou tým, že ich zabijete, ale občas to nie je nutné, pokiaľ budete počúvať, čo vám hra naznačuje). Natrafiť na nich môžete aj náhodou, pričom to sa stalo aj v prípade môjho najobľúbenejších bočného questu. Musel som hľadať origami motýle na stromoch v Osake, čo neznie lákavo, ale neskôr sa z toho vykľulo pátranie po zmiznutých deťoch a likvidovanie ich únoscov. V hlave mi utkvel aj klan násilných samurajov, ktorý viedol otec so zatvrdnutým srdcom – nevedel sa totiž spamätať zo smrti manželky. Nie všetci však boli rovnako brutálni ako on a bolo iba na vás, či ste ich hodili do vreca k ostatným a zabili ich, alebo ste im darovali slobodu od tyrana.
Hra vás v takýchto prípadoch (týka sa to aj hlavnej príbehovej linky) úplne nedrží za ručičku. Väčšinou vám povie, kde približne sa váš cieľ nachádza a potom je na vás, či sa tam vyberiete, alebo ešte predtým použijete prieskumníka. Ten dokáže určiť presnú polohu, ak predtým vydedukujete, kde by cieľ mal byť. Prieskumníkov máte obmedzené množstvo, viete si ich však doplniť prostredníctvom náhodných interakcií s ľuďmi či zaplatením poplatku vo vašich skrýšach. Alebo jednoducho počkáte, kým sa zmení ročné obdobie a doplnia sa automaticky. V každom prípade, spomínal som, že vedľajších úloh je dosť, čo chcem rozvinúť – aj keď sú zábavné, je ich trochu viac, ako by bolo vhodné. Po dokončení hlavnej príbehovej linky som sa pozrel do sekcie úloh a uvidel som, že ma ešte čakajú dobré tri desiatky cieľov na likvidáciu. A to som sa neflákal, len som si párkrát uvedomil, že už dlhé hodiny sa venujem iba postrannému obsahu a hlavní záporáci zatiaľ čakajú na návštevu mojej skrytej čepele.
Čo sa týka príbehu, jeho premisa je zaujímavá a nemôžem povedať, že by bol nudný. Je to príbeh o lojalite, zrade, klamstve, priateľstve, odpustení, ale aj o nemilosrdných rozhodnutiach a krvavých bojoch o budúcnosť krajiny. Vízia feudálneho Japonska od Ubisoftu je plná pozoruhodných postáv s vlastnými pohnútkami, ktoré ponúkajú pomoc (postavy, nie pohnútky, haha), no zároveň vás nemajú problém využiť, aby dosiahli svoje ciele. Assassin’s Creed Shadows je lineárna a zároveň nelineárna hra – má iba jeden koniec, do ktorého sa ale viete dostať mnohými cestičkami s rôznymi variáciami. Občas nemusíte zabiť a môžete prejaviť milosrdnosť. Nie všetky činy vašich nepriateľov sú totiž čiernobiele a mnohokrát som sa pozastavil, že ich do istej miery chápem. Žiaľ, príbehu ku koncu trochu dochádza dych a finále nebolo veľmi epické. Bez toho, že by som prezradil viac, ako sa patrí, musím priznať, že je trochu rozdrobený a chýba mu akési väčšie prepojenie. Chcelo by to jednoducho viac reakcií na to, čo robíte. A zišlo by sa aj trochu viac zmienok o asasínoch a templároch, oproti minulým dielom sme sa v tomto ohľade veľa nedozvedeli, čo platí aj o prepojení so súčasnosťou. Je to škoda, pretože príbeh vždy patril k najsilnejším stránkam série a hoci nie je zlý, dal sa urobiť lepšie.
Stálo to za to?
Po technickej stránke sa nemôžem sťažovať. Ako som už spomenul, na Shadows sa pozerá naozaj parádne a na mojej zostave (7800X3D, RTX 3070 Ti, 32GB RAM) bežala pohodlne v 2K rozlíšení bez prepadu FPS. Počas recenzovania som natrafil na niekoľko menších bugov, nič však nebolo „game breaking“ a väčšie vrásky mi nenarobilo ani zopár spadnutí hry, keďže sa často ukladala sama. Pochvalu si zaslúži aj soundtrack kombinujúci tradičné prvky s modernou hudbou, ktorý malo opäť na starosti anglické duo The Flight. Hlavná pieseň síce nie je ktovieako výrazná, ale zvyšok ma bavil a niektoré skladby už putovali do môjho playlistu.
Nuž, máme to za sebou a ani to nebolelo. Bol som zvedavý, ako si vývojári poradia s vytúženým feudálnym Japonskom a sťažnosťami hráčov, že sa séria príliš odkláňa od koreňov a ide iba o generickú open world záležitosť zabalenú do peknej prezentácie. Ak ste puristom a chceli by ste znovu druhý diel v novej grafike, nedostanete ho, ale dajte hre šancu. Novinka z dielne štúdia Ubisoft Quebec pokračuje v stopách príbehov Eivor, Kassandry a Bayeka a znovu ponúka prepracovaný otvorený svet, tentokrát je však bez množstva balastu a väčšinou so zmysluplnými bočnými aktivitami. Fanúšikov pôvodných titulov poteší Naoe a jej hrateľnosť zameraná na stealth, pokiaľ by ste radšej chceli bojovať, nie je problém, Yasuke je k vašim službám. Assassin’s Creed Shadows robí dve veci naraz, robí ich poriadne a to sa cení.
Naše hodnotenie
Informácie o produkte
Assassin's Creed: Shadows
- Vydavateľ hry: Ubisoft
- Žáner: Akčné, Role-playing (RPG)
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Ubisoft
Korekcia: Pavol Hirka
