Harrison Ford možno zavesil klobúk na klinec, no Indiana Jones ešte nie je pripravený stať sa históriou.
Len máloktorá filmová postava je ikonickejšia než vetrom ošľahaný archeológ Indiana Jones, ktorý namiesto odkrývania dávnych pamiatok odhaľuje jedno mystické tajomstvo za druhým – a nie s pomocou štetcov či dláta, ale železných pästí, biča a príležitostne aj revolveru.
Harrison Ford, dnes 82-ročný herecký veterán s imidžom večne namrzeného deda, sa aj vďaka tejto úlohe zapísal do histórie kinematografie. Po úspechu Hviezdnych vojen a predchádzajúcej spolupráci s Georgeom Lucasom, ktorý sa spolupodieľal na príbehu Indyho filmov, ho režisér Steven Spielberg obsadil do úlohy vykrádača hrobiek, lámača ženských sŕdc a ultimátneho dobrodruha.
Zvyšok je, ako vieme, história vytesaná do kameňa, o ktorej budú básniť aj nadchádzajúce generácie.
Nebyť popularity Star Wars a chvály, ktorú Ford zožal za stvárnenie Hana Sola, by zrejme Indy, ako ho poznáme dnes, neexistoval. Dejiny filmu sú však plné takýchto skvelých a často nevšedných životných príbehov. Z tesára Harrisona Forda sa tak postupne stal všestranný americký hrdina, protagonista dvoch mega úspešných a ikonických sérií a nebudem zrejme preháňať, keď poviem, že iného Hana Sola či Indiana Jonesa si asi predstaviť nevieme.
Žiaľ, v tomto smere však už nemáme na výber, pretože čas neberie do úvahy ani úspech, ani slávu, a Nástroj osudu z roku 2023 bol Fordovou definitívnou rozlúčkou s fanúšikmi.
The Great Circle všetky tieto body spĺňa vo videohernom zážitku, ktorý má presne toľko filmovosti, aby sa Indyho fanúšikovia cítili komfortne, no súčasne, aby nešlo len o akýsi „interaktívny film“.
Neznamená to však, že aj samotný Indy musí odísť do dôchodku. Indiana Jones And The Great Circle dokazuje, že budúcnosť tejto značky už nie je vo filmoch, ale vo videohrách. Technicky vzaté to platí už dlho, keď vezmeme do úvahy, aký je pomer jedného voči druhému. Zatiaľ čo filmov je päť, videohier na motívy Indyho dobrodružstiev je dokopy zhruba dvadsať.
A kníh je oveľa, oveľa viac. Úprimne povedané, doteraz som nemal ani tušenia, aká masívna táto značka je aj mimo televízie. Registroval som klasickú adventúru The Fate of Atlantis, ktorá je dnes už taká stará ako ja (vyšla v 1992), alebo titul Indiana Jones and the Emperor’s Tomb (2003), ktorý sa čiastočne odohráva aj v Prahe. Väčšina hier s Indym však, kvôli svojmu veku, totálne podletela popod môj radar.
Ide pritom o žánrovú „všehochuť“, ktorá sa skladá nielen z akčných adventúr, ale aj platformových skákačiek, Point & Click adventúr či Lego cross-overov. Hold, 40 rokov backlogu.
Sérii zúfalo chýba nová krv
Napriek tomu ale patrím medzi fanúšikov, ktorí Indyho nemajú dosť a pociťujú akútny nedostatok jeho dobrodružstiev. Ktorí ľutujú, že Ford nenakrútil do 50-ky viac takýchto filmov. Niet sa však čomu čudovať – drvivá väčšina všetkých diel, bez ohľadu na to či literárnych alebo audiovizuálnych, vyšla pred desiatkami rokov, a teda sú dnes nehrateľné alebo, keď už, tak len s problémami a zaťatými zubami. A nebudeme si klamať – keď už Indiana Jones, tak jedine s tvárou, charizmou a šarmom Harrisona Forda, ktoré sa len ťažko dajú vopchať do tých pár pixelov grafiky z 80. rokov.
Prvé tri filmy sú síce absolútnou nadčasovou klasikou, no nedal by som ruku do ohňa za to, že nad nimi dnešná generácia popkultúrnych fanúšikov trochu neohrnie nosom kvôli veku. Možno už len z princípu. A štvrtý film série, teda jeden z novších, nie príliš v dobrom známe Kráľovstvo krištáľovej lebky, vyšiel ešte v roku 2008, čo je už tiež požehnane dávno. Už spomínaný Nástroj osudu je relatívne čerstvý, no mnohým sa verzia zostarnutého Indiana Jonesa úplne nepozdávala a bolo jasné, že v niektorých ohľadoch filmári museli robiť kvôli veku hlavnej hviezdy kompromisy.
A nám, ktorí sme boli z posledného filmu nadšení, beztak ostali len oči pre plač, že žiadne ďalšie Indyho dobrodružstvo už neuvidíme.
Fanúšikovia „muža s klobúkom“ sa tak ocitli v mierne beznádejnej situácii, bez perspektívy na poriadne pokračovanie a len s víziou na neustály „replay“ pôvodnej trilógie. Takýto druh prázdneho miesta nezaplní žiadny reboot série, žiadny spin-off, žiadne knižné spracovanie alebo krátka televízna reklama, na ktorú by sa Ford ešte možno ukecať nechal, tak ako kedysi Bruce Willis, keď sa v roku 2020 nechal ukecať na reklamu na baterky s tematikou Smrtonosnej pasce.
Ako provizórnu zbraň nablízko môžete využiť fľaše, kladivá, lopaty, panvice, pušky, obušky, kuchynské valčeky a ktoviečo ešte. A prišlo mi až trochu nezdravé, akú spokojnosť som mal pri mlátení nacistov všetkým, čo mi prišlo pod ruku.
Takéto cnenie zaplnia len umelé zvuky úderov pästí doplnené v postprodukcii, zakrádanie sa po tmavých podzemiach plných pavučín a horiacich pochodní, odhaľovanie stáročných, ba tisícročných tajomstiev, lúštenie hádaniek a v neposlednom rade prestrihová scéna s letiacim lietadlom a grafickým znázornením jeho cesty po mape sveta.
Samozrejme, za sprievodu orchestrálnej, absolútne úžasnej a veľkolepej zvučky od Johna Williamsa. Tu-tu-du-tú, tu-tu tú, tu-tu-du-tú, tu-tu-tú-tú-tú!
Správne namixované dobrodružstvo
The Great Circle všetky tieto body spĺňa vo videohernom zážitku, ktorý má presne toľko filmovosti, aby sa Indyho fanúšikovia cítili komfortne, no súčasne, aby nešlo len o akýsi „interaktívny film“. Áno, cut-scén je tu požehnane, dokopy cca štyri hodiny, čiže toľko, ako keď si zrátate Dobyvateľov stratenej archy a Poslednú krížovú výpravu. Je tiež pravda, že občas naskakujú v tesnom slede (predstavte si tri knihy vedľa seba a interakcia s každou má vlastnú cut-scénu), ale drvivá väčšina hry sa odohráva nelineárne, striktne pod taktovkou hráča.
Vždy máte možnosť vrátiť sa do starších lokalít, napríklad na Marshallovu univerzitu, kde sa odvíja úvod hry – a začiatok celého dobrodružstva, v ktorom nechýbajú poctivý nacistický záporák, jedna obrovská záhada a pohľadná, ale zďaleka nie bezradná či bezmocná parťáčka.
Cut-scény tak nie sú ani omylom rušivé, práve naopak; dodávajú hre potrebný nádych „cinematickosti“, bez ktorého si moderné spracovanie takéhoto filmového hitu neviem dobre predstaviť. Je zjavné, že štúdio MachineGames (séria Wolfenstein) pristupovalo k adaptácii s rozvahou a snažilo sa starostlivo vyvážiť všetky kľúčové prvky – nielen akciu, dobrodružstvo či filmovosť, ale aj jednotlivé herné mechaniky.
Ani Uncharted, ani Tomb Raider. Možno trošku Riddick
Pokiaľ ide o hrateľnosť a jej „ozubené kolieska“, The Great Circle je hrou vernou v prvom rade samej sebe. Na rozdiel od Uncharted či Tomb Raider – dvoch najznámejších (nielen) herných dobrodružných sérií súčasnosti – je nový Indiana Jones titulom s polootvoreným svetom rozdeleným na viacero geografických, samostatných častí, ktoré nie sú koridorové a lineárne, a medzi ktorými môžete (po ich sprístupnení) voľne cestovať. Ide o mix klasickej dobrodružnej adventúry so štipkou RPG a popraškom „survivalu“, kde budete za pochodu do hrdla tlačiť ovocie a pečivo, aby ste si doplnili energiu a regeneráciu, a popri tom ešte pobehovať hore-dole po uliciach či šmejdiť po stanoch, aby ste našli niečo, čo sa dá zaradiť do zbierky, alebo čo pomôže s vylepšením vašej postavy.
Aj keď sa teda Indy nevyhne v istých ohľadoch zjavnej a nutnej podobnosti s Drakeom či Larou, ide skôr vlastnou, nevyšliapanou cestou a veľmi sa líši od predchádzajúcej práce MachineGames na sérii Wolfenstein.
To, samozrejme, priamo vplýva na dynamiku hry, ktorá je v tomto prípade pomalšia než u spomínaných konkurenčných titulov – a to aj vďaka fokusu na riešenie logických hádaniek, kde sa musíte zastaviť, pozrieť si v denníku jednotlivé pomôcky či nápovedy a nakoniec prísť na odpoveď alebo riešenie. Je však úplne na vás, či sa rozhodnete danú lokalitu úplne „povysávať“ pred tým, než sa dostanete do ďalšej, alebo sa skôr sústredíte na hlavný príbeh a vrátite sa dodatočne, aby ste odfotili všetky zaujímavé výjavy, pozbierali všetky artefakty a odhalili ukryté záhady.
Aj keď sa teda Indy nevyhne v istých ohľadoch zjavnej a nutnej podobnosti s Drakeom či Larou, ide skôr vlastnou, nevyšliapanou cestou a veľmi sa líši od predchádzajúcej práce MachineGames na sérii Wolfenstein. Do istej miery prichádza do úvahy skôr prirovnanie s hrou The Chronicles of Riddick: Escape from Butcher Bay z roku 2004, ktorú vyvinulo štúdio Starbreeze. V ňom kedysi pôsobilo množstvo terajších vývojárov MachineGames. V oboch prípadoch sa na svet pozeráte očami hlavnej postavy s príležitostným prepnutím do tretej osoby, a v oboch hrách je dôležitá explorácia prostredia s možnosťou alternatívnych cestičiek.
Hlavne žiadny stres
V koži legendárneho lovca artefaktov nebudete len odhaľovať tajomstvo tajomného „Veľkého kruhu“, ale riešiť aj množstvo menších úloh a vedľajších aktivít. Každá lokalita – od Vatikánu až po Gízu – ukrýva možnosti, ako podnietiť vašu zvedavosť. Narazíte tak príležitostne na kňaza, ktorý zapatrošil poštovú zásielku, a vy mu ju môžete vrátiť. Alebo dvojici robotníkov, ktorí chceli oslavovať, ale zabudli kúpiť víno, môžete jedno podarovať. Nie sú to úlohy v pravom slova zmysle; nenájdete o nich zmienku vo svojom denníku, v ktorom je inak zaznamenané všetko nevšedné, na čo narazíte. Nedostanete ani nejakú veľkú odmenu a nemá to ani žiadny vplyv na dej. Sú to len drobné láskavé skutky, inak nepodstatné, ale napriek tomu ide o fíčurku dostatočne zaujímavú, aby som vám o nej teraz písal.
Najmä ale, ako svetobežník Indiana Jones, narazíte počas ciest na množstvo zamknutých dverí, zväčša s kľúčom z opačnej strany než ste vy, ktoré budete chcieť odomknúť, aby ste si skrátili v budúcnosti cestu z jedného miesta na druhé, alebo, aby ste sa dostali k nejakému múzejnému pokladu či peniazom. Väčšina pritom nie je naviazaná na hlavný príbeh, takže jednotlivé polo-otvorené mapy môžete preskúmavať vlastným tempom bez toho, že by vás niekto tlačil do progresu v rámci hlavného naratívu. A, čo hodnotím ako skvelé: vždy máte možnosť vrátiť sa do starších lokalít, napríklad na Marshallovu univerzitu, kde sa odvíja úvod hry – a začiatok celého dobrodružstva, v ktorom nechýbajú poctivý nacistický záporák, jedna obrovská záhada a pohľadná, ale zďaleka nie bezradná či bezmocná parťáčka.
Autori hráčom umožňujú oveľa väčšiu flexibilitu a voľnosť, než som očakával, a dostatok obsahu, aby si prišli na svoje aj obsesívni zberači memorabílií. Hra tiež obsahuje pomerne vysoké množstvo vedľajších úloh, ktoré sú, v niektorých prípadoch, určitým spôsobom prepojené s pátraním po Veľkom kruhu.
Za plnenie aktivít rôzneho druhu navyše získavate tzv. „dobrodružné body“, ktoré, spolu s peniazmi, tvoria dve hlavné meny. Peniaze slúžia na nákup kníh (predsa len hráte za intelektuála a uznávaného profesora a odborníka na históriu!), ktoré odomykajú rôzne schopnosti – napríklad možnosť druhého dychu, keď vás zrazia na zem a hra by sa normálne skončila. Ak však máte odomknutú schopnosť „šťastného klobúka“, stačí, keď sa k nemu doplazíte a zdvihnete ho, a Indy si ho s úškrnom nasadí, otrasie sa a bojuje ďalej, akoby sa nič nestalo.
Nepriatelia sú v tejto hre skôr na efekt, pretože to dizajn a logika mapy skrátka vyžadujú, no netvoria práve jadro gameplay.
Tieto schopnosti si, naopak, kupujete za dobrodružné body (zdroje schopností = peniaze, samotné schopnosti = body); čím teda viac preskúmavate, odhaľujete, pomáhate a zbierate, tým silnejšia bude vaša postava. Tento systém progresu vašej postavy v podstate slúži ako „levelovanie“ a zastrešuje RPG stránku celej hry. Hoci je fajn, že ho autori zahrnuli, väčšou odmenou než samotné schopnosti je však samotná cesta k nim. Tieto výhody sa totiž uplatňujú najmä v súvislosti so súbojmi, a tie sú, aspoň na štandardnej obtiažnosti, veľmi jednoduché. Strelné zbrane som nepoužíval takmer vôbec; jednak kvôli tomu, že to nebolo potrebné, a jednak preto, že knockout ľavým hákom či švihanie bičom vo mne vyvolávali pocit oveľa väčšieho zadosťučinenia.
Tu-tu-du-tú, tu-tu tú, tu-tu-du-tú, tu-tu-tú-tú-tú…!
Nech je to, čo je to, zmláťte to
Indiana Jones a Veľký kruh je hrou, kde sú súboje skôr vedľajším efektom a nie fokusom hlavnej postavy, a cítiť to z toho, ako sú po technickej stránke spracované. Vo väčšine prípadov nebudete mať problém zvládnuť naraz aj väčší počet nepriateľov. Často vám bude stačiť bezhlavo udierať ľavou-pravou, potom si odbehnúť na reset energie, pretože aktivity ako box či lezenie vás postupne vyčerpávajú, a vrátiť sa ku zvyšku fašistov, nacistov alebo komukoľvek, koho v tej chvíli mlátite.
Boje sú pomerne primitívne a hoci sú svojou jednoduchosťou a vďaka zvukovým efektom vcelku zábavné, pre mnohých môžu byť sklamaním. Inteligencia NPC je navyše mizerná a hra vám odpustí takmer všetko; aj vyvolanie bitky na námestí plnom fašistov v centre Vatikánu. Nečakajte žiadne adrenalínové naháňačky či schovávačky, pokiaľ to nebude vyslovene naskriptované. Nepriatelia sú v tejto hre skôr na efekt, pretože to dizajn a logika mapy skrátka vyžadujú, no netvoria práve jadro gameplay.
Na túto problematiku je priamo naviazaný aj „stealth“, ktorý môžete úplne vyradiť, ak vám takýto štýl hrania nevyhovuje. Mne to, napríklad, ulahodilo a radšej som problematických jedincov vyradil z rovnice nejakým improvizovaným bojovým nástrojom. Ich variabilita je celkom vysoká; ako provizórnu zbraň nablízko môžete využiť fľaše, kladivá, lopaty, panvice, pušky, obušky, kuchynské valčeky a ktoviečo ešte. A prišlo mi až trochu nezdravé, akú spokojnosť som mal pri mlátení nacistov všetkým, čo mi prišlo pod ruku.
Ideálne ich vlastnými zbraňami.
Variabilita „stealthu“ je už horšia; v zásade môžete nepriateľov presunúť z jedného miesta na druhé tým, že hodíte predmet, ale nestretol som sa ani s jedným prípadom, kedy by to bolo vyslovene nutné. Máte vždy plne na výber, či sa budete zakrádať a vyradíte hliadkujúcich Mussoliniho čiernokošeľníkov alebo Hitlerových náckov pekne po jednom a v tichosti, alebo nakráčate do stredu pomyselnej „arény“ ako mačo a všetkých domlátite a dokopete ako siroty.
V drvivej väčšine prípadov nebudete ani potrebovať rôzne situačné prevleky, ktoré získate buď v rámci príbehu, alebo počas vedľajších misií, hoci je nepopierateľné, že vám celý proces infiltrácie uľahčia. Oklamať takto dokážete všetkých radových vojakov s výnimkou dôstojníkov, ktorí vás vždy a zakaždým začnú skúmať, keď sa k nim priblížite.
Indy v porceláne
Osobne mi táto mechanika, ako jedna z mála vecí v hre, skôr prekážala, pretože bola skôr zdrojom otravnosti než adrenalínu. V žiadnej inštancii totiž nebol problém takéhoto oficíra obísť alebo zneškodniť, hoci si nie som istý, ako dobre je druhá možnosť naprogramovaná. Zatiaľ čo pri bežných vojakoch nebol problém spacifikovať jedného pacholka kúsok od ďalšieho, na dôstojníka boli všetci nejako magicky oveľa citlivejší.
Na Xboxe Series X ide po technickej a dizajnovej stránke o skvost medzi tohoročnými titulmi.
Nevravím, že slabší a nedokonalý „stealth“ nutne v tejto hre predstavuje negatívum, pretože v tomto smere fakt záleží len a len na tom, aký ste typ hráča. Ak si užívate to, že vás hra pritlačí k stene a priamo alebo nepriamo vás donúti postupovať určitým spôsobom, potom môžete byť sklamaní. Ak ale skôr oceníte to, že málokedy zomriete a nemusíte prejavovať zvýšenú trpezlivosť (a skôr sa môžete sústrediť na plnenie skutočných cieľov, teda hľadanie/zbieranie/odomykanie), potom budete vývojárom vďační. Obzvlášť, ak ste pri „stealthe“ rovnako nešikovní ako ja, uvítate, že npécéčka sú duté ako vnútro urny a zväčša si vás všimnú, až keď sa k nim priblížite na meter ďaleko a vlepíte im jednu do zubov. Možno to kazí imerziu, na druhej strane ale ide o akčnú adventúru – s dôrazom na samotnú adventúrnosť.
Hra sa často cíti ako klasická adventúra z čias dávno minulých, kde sa kocháte prostredím a vizuálnou stránkou, len s tým rozdielom, že tu komunikujete len s malým množstvom postáv a dôraz nie je kladený na kombinovanie predmetov v inventári.
Správanie NPC, nenáročné konflikty a slabší „stealth“ sú jedinými časťami hry, ktoré vás môžu iritovať – a aj v prípade, že by ste sa nad nimi zdvihli obočie, nejde o také nedostatky, aby vám to pokazilo celkový zážitok. A ten je ozaj výrazný, pretože po audiovizuálnej stránke je hra jednoducho per-fekt-ná.
Nielenže sú prostredia, vďaka tomu, že cestujete po zemeguli, rôznorodé, ale po grafickej stránke ide o jednu z najkrajších hier posledných rokov. Netuším, ako bude hra vyzerať na PC, no aj na Xboxe Series X ide po technickej a dizajnovej stránke o skvost medzi tohoročnými titulmi. Lokality ako Vatikán či Egypt majú často až fotorealistickú grafiku a textúry/detaily vo vysokom rozlíšení, až vás zamrzí, že hra nedisponuje (alebo aspoň počas recenzovania nedisponovala) foto režimom. Ide však len o drobný a ľahko ospravedlniteľný nedostatok.
Fantastické napodobenie Harrisona Forda
Čo je však pri tejto hre rovnako dôležité ako vizuály prostredia a rôzne hádanky, je to, ako verne je Indiana Jones prenesený z filmového plátna do hry. Nielen Indy, ale všetky hlavné postavy pôsobia veľmi realisticky a disponujú veľmi dobrým dabingom. Je jasné, že mnohí skalní fanúšikovia budú s určitým pocitom nervozity čakať, ako sa MachineGames podarilo po toľkých rokoch Indyho priviesť znova k hernému životu, a to najmä v otázke uveriteľnosti voiceoveru v podaní Troya Bakera.
Baker je pravdepodobne najznámejším, ba možno aj najlepším dabérom súčasnosti; hlas prepožičal desiatkam postáv, pričom mnohé z toho boli v predmetných tituloch hlavné. Za spomenutie stoja napríklad Booker z Bioshock Infinite, Joel z The Last of Us, Pagan Min z Far Cry 4 či Samuel Drake z Uncharted 4. Pri Indiana Jonesovi však stáli kastingoví manažéri pred náročnou voľbou, pretože každý vie, ako by mal Indy nielen vyzerať, ale aj znieť.
Našťastie, Baker bol voľbou na jednotku. Klamal by som, keby som povedal, že jeho hlas je v hre nerozoznateľný od toho Fordovho; predsa len, Troy má o niečo „zamatovejší, jemnejší“ tón, no bol som až prekvapený, ako identicky hlavný hrdina miestami znel. Trúfam si dokonca tvrdiť, že aj tí najzarytejší „puristi“ uznajú minimálne to, že ich Bakerov výkon v kombinácii s tvárou Harrisona Forda nijako neruší a ide o prijateľné kombo.
Kombinácia výborných vizuálov a v podstate bezchybného technického zážitku sa dnes, v ére nutnosti opakovaného patchovania hier a iných nedostatkov, nevidí často a opäť dokazuje, že The Great Circle je horúcim adeptom na hru roka.
Dajte prvej osobe šancu
Pred vydaním sa tiež rozpútali pomerne búrlivé diskusie o tom, či je voľba pohľadu z prvej osoby dobrým riešením. Sám som premýšľal, či by „klasika“ v podaní „Third Person“ režimu nebola vhodnejšia, no aj v tomto prípade vás môžem upokojiť. „Vžitie sa“ do kože Indiana Jonesa je bezproblémové, aj keď ste, rovnako ako ja, zvyknutí skôr na pohľad spoza chrbta. Ten je v hre miestami prítomný tiež, je však naviazaný na špecifické situácie, ako napríklad prehupnutie sa s pomocou biča ponad priepasť, cut-scény, lozenie po rebríkoch či potrubiach alebo pri loadingu hry z hlavného menu. Nie je teda možné iniciovať zmenu pohľadu z vlastnej vôle. Po pár hodinách som dokonca začal premýšľať skôr smerom, že „First Person“ je možno ešte lepšou voľbou ako alternatíva.
To už je však vec vkusu, ale vedzte, že rušivé to ozaj nie je.
S chválou neskončím ani pri rozoberaní technického stavu hry, kde sa ukazujú kvality idTech enginu. Systémové požiadavky na PC verziu sú poriadne vysoké, pre mňa až nepochopiteľne, nakoľko aj na dnes už relatívne starom hardvéri Xboxu Series X beží hra geniálne. Až na divné občasné, nie príliš výrazné seknutie v cut-scénach je hra plynulá bez ohľadu na to, kde sa nachádzate. Nakoľko išlo o zážitok fluentný a vizuálne pôsobivý, nemal som žiadnu potrebu sledovať si snímkovanie alebo študovať, v akom rozlíšení hra beží. Konzolová verzia v kombinácii s 55-palcovou OLED televíziou poskytovala ozajstný next-gen zážitok bez bugov. Na chybu, ktorá by mi utkvela v pamäti, som narazil len raz, a aj to išlo skôr o kozmetickú záležitosť, keď sa mi ďalší krok v rámci hlavnej úlohy neaktualizoval a denník mi stále hovoril, že mám spraviť niečo, čo som už spravil.
Kombinácia výborných vizuálov a v podstate bezchybného technického zážitku sa dnes, v ére nutnosti opakovaného patchovania hier a iných nedostatkov, nevidí často a opäť dokazuje, že The Great Circle je horúcim adeptom na hru roka.
Aby vás nebolela hlava
Pokiaľ ide o takú citlivú adaptáciu z filmu na hru, akou je Indiana Jones, kde musíte – ako vývojári – veľmi opatrne našľapovať pomedzi vernosť filmovým predlohám a hrateľnosť, sa vynára hneď niekoľko potenciálnych problémov. Už som spomínal, že autori sa nepochybne pri kreovaní hry museli uchyľovať k neľahkým rozhodnutiam; koho obsadia do úlohy Indyho, z akého pohľadu sa bude hra odohrávať, čo bude hlavnou zápletkou, proti komu hrdinu postavia a do akej miery sa v hre budú spomínať udalosti a postavy z prvého filmu (The Great Circle sa chronologicky odohráva v roku 1937, teda medzi Dobyvateľmi a Poslednou krížovou výpravou).
Inak povedané, MachineGames muselo veľmi delikátne balansovať medzi množstvom nášľapných mín a nemalo úplnú voľnosť v tom, ako túto adaptáciu spracujú. Verím tomu, že pre štúdio nešlo len o zatiaľ najväčšiu hru, na akej sa podieľalo, ale aj celkovo o najťažšiu z hľadiska projektovania a dizajnových rozhodnutí.
Pre mňa, ako hráča, ktorý síce zbožňuje filmy s Indiana Jonesom, ale v hrách príliš neobľubuje logické hádanky či hlavolamy, bola zásadná práve táto otázka. Z praktického hľadiska išlo o jedinú vec, ktorej som sa naozaj bál – že ma náročnosť rôznych puzzle veľmi rýchlo odradí, prípadne, že zatieni aj všetko ostatné, byť by to bolo sebelepšie spracované.
Nakoľko som sa k hre dostal ešte koncom novembra, teda zhruba týždeň pred prvým vydaním stanoveným na 6. decembra (pre majiteľov prémiovej edície, zvyšok si musí počkať do 9. decembra), nemal som naporúdzi možnosť „vygúgliť“ si riešenia hlavolamov v prípade, že by som sa nevedel posunúť.
S čistým svedomím však môžem vyhlásiť, že aj takí mozgovo leniví jedinci ako ja nebudú mať pri zapájaní šedej kôry väčší problém. Vo väčšine prípadov boli tieto výzvy nastavené tak akurát, aby som musel premýšľať, no nie až tak drsne, že by som kvôli tomu musel vypnúť hru s tým, že sa k danému problému vrátim, keď nebude noc a budem odpočinutý. To platí ako pre hádanky, ktoré sú súčasťou hlavného príbehu, tak aj pre tie, ktoré patria k vedľajším aktivitám.
Ba naopak, ešte mi ostal aj priestor oceniť kreativitu pri variabilite týchto mechaník. Nikdy som totiž nemal pocit, že robím dvakrát to isté, že by bola niektorá hádanka zrecyklovaná. Ich rozmiestnenie navyše nie je nijako zhustené, takže budete mať dostatok priestoru alternovať medzi objavovaním ukrytých pasáží, hľadaním stratených artefaktov a relikvií, bojovaním s hliadkujúcimi vojakmi či lovením zberateľských predmetov (napríklad komiksov, listov či fotiek) alebo knižiek vylepšujúcich vaše schopnosti.
Občas ma tiež prekvapilo a potešilo, na aké detaily a nuánsy kládli vývojári dôraz. Patria sem nielen referencie odkazujúce na prvý film, ale aj skryté triumfy (achievementy) či úsmevné, odľahčené situácie. Skvelým príkladom je napríklad situácia, keď prvýkrát dostanete do rúk fotoaparát. Ide o účelový, dôležitý „quest“, no podobne ako v niektorých ďalších prípadoch, nie hlavný – rozdiely medzi primárnou dejovou líniou a niektorými napohľad „vedľajšími“ misiami sa miestami stierajú a prepájajú. Každopádne, nepochybujem o tom, že väčšina vývojárov by zrejme niečo také do hry nezakomponovala, pretože to nebolo vôbec dôležité, no keď ten foťák získate, skúste byť… spontánni. Nepoviem vám, čo presne máte spraviť, aby som vás neobral o prekvapenie, ale keď vás to napadne, odmenou vám bude… no, niečo. Uvidíte.
A to celkom trefne vystihuje akúsi dušu tejto hry. Je totiž očividne vytvorená nielen profesionálne, ale aj s citom.
„Bohatstvo a sláva, chlapče. Bohatstvo a sláva…“
Naše hodnotenie
Informácie o produkte
Indiana Jones And The Great Circle
- Vydavateľ hry: Bethesda Softworks, MachineGames
- Žáner: Akčné, Adventúrne
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Bethesda Softworks
Korekcia: Mário Lorenc
