Viete, bolo to už veľmi dávno, keď som v koži – vtedy ešte do fialova odetého – nindžu Ryua niekoľkokrát porazil zlého čarodejníka Jaquia, zničil temný meč chaosu a zastavil prastarú loď záhuby. Ryu bol mojím hrdinom detských čias a hry s ním na NES som miloval. Boli neuveriteľne náročné, no zároveň aj úžasne návykové. Teda, vtedy som ešte nevedel, že hlavný hrdina sa volá, ako sa volá, a že kdesi existuje nejaká séria Ninja Gaiden. Vo svojich ranných fázach života som tieto hry poznal ako Ninja Ryukenden (dodnes ju sem-tam takto nazývam) a vôbec som im nerozumel. Hrával som totiž japonské importované kópie. Až neskôr som sa dozvedel, že prvé tituly Ninja Gaiden vyšli aj v Európe, avšak pod dosť sterilným názvom Shadow Warriors.
V každom prípade som chcel povedať, že Ninja Gaiden ma v podstate sprevádza celý môj život. Aj keď som novú rebootovanú sériu, ktorá vznikla začiatkom tisícročia na Xboxe, až tak intenzívne nevnímal, vždy som po nej očkom pokukoval, zisťoval si o nej informácie a, prirodzene, napokon aj zahral. Ninja Gaiden bola séria, ktorá vedela, že náročnosť a nekompromisnosť sú skvelé vlastnosti hier ešte predtým, než z toho urobila mainstream séria Dark Souls. Preto som sa cítil poctený, keď mi na mojom pracovnom stole pristála kópia netrpezlivo očakávaného štvrtého dielu.
Ninja Gaiden 4 je nekompromisná hra ako všetky ostatné a to sa týka doslova všetkého, dokonca aj príbehu. Aj keď má v názve číslicu 4, tvorcovia ju chceli poňať ako hru pre novú generáciu hráčov. To je asi dôvod, prečo prakticky vôbec neodkazuje na predchádzajúce diely série. Prichádza s novými organizáciami, novými postavami i novými zlosynmi. Ide v tom až tak ďaleko, že dej, ktorý sa v nej odohráva, odkazuje na udalosti, ktoré sa nestali v žiadnej inej predchádzajúcej hre. Z toho dôvodu budú zmätení nielen nováčikovia, ale aj fanúšikovia. Tí budú poznať maximálne tak pojmy ako Dark Dragon či Dragon Sword, no Divine Dragon Order, Dark Dragon Incident (nemýliť si s Dark Dragon Blade Incident z prvého dielu) či Raven Clan budú unikať aj im.
Všetko podstatné o pozadí celého príbehu sa dozviete len z krátkej animácie na začiatku a predovšetkým z postupne sa rozširujúcich zápiskov v položke Archive, ktorá je dostupná v hlavnom menu. Nemôžem si pomôcť, no takýto prístup vo mne vyvoláva pocit, že hra mala byť pôvodne o dosť veľkolepejšia, alebo že Ninja Gaiden 4 malo byť vlastne Ninja Gaiden 5 a udalosti spomenuté v menu mali byť pravým štvrtým dielom. Túto moju teóriu potvrdzuje aj fakt, že keď nastane veľký zvrat, pred vami sa zjaví niekto, koho ostatné postavy poznajú, no vy netušíte, o koho ide. Dôvodom je, že ani nemáte dôvod tušiť, kto to je, lebo daná postava sa v hre (a vlastnej v celej sérii) prvýkrát objaví až v tom momente. V tej chvíli vo vás hra chce vyvolať pocit veľkého odhalenia, no vy sa len mlčky pozeráte na obrazovku a ani najmenej netušíte, vo co go.
Hoci bol Dark Dragon niekoľkokrát porazený slávnym supernindžom Ryom Hayabusom, neznamená to, že je aj navždy mŕtvy. On len tlel niekde v priestore. Ryu, hoci ide o legendárneho bojovníka, ho totiž nedokáže naplno zabiť. Aj preto sa po poslednom incidente, počas ktorého sa ho snažili vzkriesiť určití ľudia, Ryu spojil s militaristickou organizáciou Divine Dragon Order (D.D.O.), aby ho raz a navždy uväznil zapečatením štyrmi pečaťami. Aj keď porazený a uväznený, jeho vplyv stále padá na svet, predovšetkým na Sky City Tokyo, ktoré sa zaplnilo monštrami, temnou miazmou a nikdy nekončiacim dažďom. Tieto udalosti sa dozviete z úvodnej animácie. Čiže hoci Ryu porazil Dark Dragona v niekoľkých častiach, z ktorých vyberiem hlavne Ninja Gaiden: Dark Dragon, kde bol hlavným bossom, tak o túto udalosť sme boli ako hráči ochudobnení a môžeme si o nej, bohužiaľ, len prečítať.
Z toho dôvodu príbeh hry ako keby začínal niekde v strede, kdesi v už naplno rozbehnutom vlaku. Hlavnú úlohu tu už nezohráva Ryu, ale iný nindža menom Yakumo – člen klanu Raven, ktorý je tvorený priamymi potomkami Dark Dragona. Preto sa na nich predovšetkým klan Hayabusa pozerá cez prsty. V kronikách klanu Raven sa však traduje proroctvo hovoriace o tom, že navždy očistí svoje meno, ak sa nájde niekto, kto zabije kňažku Dark Dragona. A práve to sa na začiatku hry vydáva urobiť Yakumo. Zabiť kňažku, očistiť meno klanu a tým aj raz a navždy zabiť Dark Dragona.
Ak to mám povedať na rovinu, tak príbeh Ninja Gaiden 4 nerobí dobrý prvý dojem. Nielen z dôvodov, ktoré som spomenul, ale aj kvôli celej zápletke. Radšej si ani nevšímajme, prečo sa k tak dobre stráženej kňažke dostanete poľahky cez krátku jaskyňu, skôr sa zamerajme na fakt, že aj keď sa proroctvo klanu Raven traduje ktovie ako dlho, stačí niekoľko viet na to, aby kňažka presvedčila Yakuma, že všetko je inak a v skutočnosti majú spojiť svoje sily, aby Dark Dragona definitívne porazili. Proroctvo-neproroctvo, obaja si tľapnú a vyrazia tak na novú misiu. Neviem, ako to bude pôsobiť na vás, ale na mojej tvári takéto – nebojím sa povedať – naivné zamotanie príbehu vykúzlilo nejeden úsmev.
Keď tak vlastne rozmýšľam nad zvratmi a retrospektívnymi scénami, tak mi vychádza, že buď do deja výrazne zasiahli nožnice strihača, alebo bol počas vývoja veľakrát prepisovaný za chodu. To by aj vysvetľovalo dôvod, prečo sa napríklad známa postava Ayane z predchádzajúcich častí z ničoho nič ocitne v jednej či dvoch krátkych scénach a následne sa z hry úplne vytratí. Alebo, ako som už spomenul, prečo sa o iných postavách hovorí štýlom, akoby ich hráči v tej chvíli už mali poznať, pričom v skutočnosti ani nemajú dôvod vedieť, kto vlastne sú. To podčiarkuje aj fakt, že medzi niektorými úrovňami chýba akákoľvek nadväznosť. Akoby v tých pasážach hre chýbali cutscény, ktoré by to zlepili dohromady.
Našťastie, ide o hack and slash titul a príbeh obvykle nie je hlavným lákadlom takýchto kúskov. Tým boli, sú a budú súboje – element, ktorý Ninja Gaiden 4 zvláda na jednotku s hviezdičkou. Prináša tak explozívny súbojový systém, že tu nepriateľom explodujú hlavy, tak bleskurýchle skilly, že ich ruky a nohy lietajú všade navôkol, a tak beštiálne kombá, že rozštvrtiť ich stále dýchajúce telá zaživa je tu taká bežná procedúra, ako je namazanie masla na kus chleba. Ninja Gaiden 4 je absolútna beštia a raj pre jedincov, ktorým praskajúce kosti a špliechajúca krv vyvolávajú pocity upokojenia. Tí tu budú spokojní až do nepríčetnosti.
Ninja Gaiden 4 je iný ako predchádzajúce hry. So zmenou hlavného hrdinu prišla aj zmena „pacingu“. Hra je omnoho rýchlejšia, keďže Yakumo má útlejšiu a ohybnejšiu postavu. Na rozdiel od hromotĺka Ryua dokáže so svojimi zbraňami robiť také kúsky, ktoré by jeho predchodca zvládol len sťažka. Samozrejme, žartujem. Ryu je boh, no rýchlejší štýl novej postave sekne náramne. V niekoľkých misiách sa ujmete kontroly nad Ryuom a poviem vám, že rozdiel medzi nimi určite budete cítiť v prstoch. Ryu sa Yakumovi v kúskoch či rýchlosti nevyrovná, ale na rozdiel od neho vie zosielať mágiu. Z toho dôvodu sú pasáže za Hayabusu podľa môjho názoru skôr, zdráham sa povedať „sklamanie“, to určite nie – dajme tomu, že použijem slovo „spomalenie“. Trocha brzdia už v tej chvíli nadupané tempo.
Hra je úplne lineárna a je rozdelená na kapitoly. Yakumo sa postupom príbehu dostáva k novým zbraniam, čím sa mu odomykajú aj nové schopnosti na naučenie. Okrem základných katán Takeminakata získa prístup aj k meču Yatosen, palici Magatsuhi, experimentálnej zvláštnosti v podobe mechanických rúk, ktoré dokážu nepriateľov trhať na polovicu, a nakoniec aj k zlovestnému meču Dark Sword. Okrem nich má Yakumo k dispozícii aj tradičné hviezdice na hádzanie. Tie sa hodia hlavne proti lietajúcim nepriateľom, čím ich po chvíli snaženia pohodlne zložíte k zemi. Vtedy budú mať buď šťastie a padnú niekam do rokliny, čo ich rýchlo zabije, alebo ich bohyňa Fortuna obíde a budú čeliť vašim neľútostným čepeliam, ktoré ich rozsekajú na rešeto.
Tvorcov musím pochváliť za obrovské množstvo skillov. Nielenže má každá zo zbraní svoje špecifické útoky hodiace sa na boj proti špecifickým typom nepriateľov, ale aj samotný Yakumo sa môže naučiť skilly, ktoré môže využívať bez ohľadu na to, akú zbraň má práve v ruke. Mojou obľúbenou kombináciou schopností Yakuma bola tá, ktorá mi umožnila skočiť na chrbát nepriateľa, odraziť sa od neho a následne chytiť iného a hodiť ho cez celú obrazovku až niekam do priepasti. Z toho sa stala taká návyková záležitosť, až som začal mať pocit, že ide o cheatovanie. Rovnako tak som s radosťou s palicou v ruke využíval špirálu, ktorou som okolitých nepriateľov vyzdvihol do vzduchu, jedného z nich chytil, odhodil a padajúc – zmeniac si zbraň na katany – som pri dopade vykúzlil krvavý plošný útok, ktorý protivníkov rozsekol v páse na polovice. Možnostiam a predstavám sa tu medze rozhodne nekladú.
Slovo krvavý som nepovedal náhodou. Yakumo totiž ovláda tzv. Bloodbind Ninjutsu, čo je bojový štýl využívajúci krv bojovníka alebo nepriateľov. Vďaka aktivácii krvi môže nindža vykonávať pokročilé techniky boja patriace k tým najviac devastačným. Krv sa vám do ukazovateľa dopĺňa sekaním do nepriateľov, pričom útoky Bloodbind Ninjutsu môžete využívať v momente, keď sa ukazovateľ aspoň trocha doplní. Nemusíte tak čakať na doplnenie na maximum. Ak ale predsa len počkáte, budete môcť vojsť do berserk módu, či zneškodniť aj tých najväčších protivníkov jedným ťahom.
Aj keď neviem povedať, že to bolo pravidlom alebo to bola len zhoda náhod, veľmi rád som robil kĺzačku a katanou nepriateľom odsekával obe nohy. Tým už potom nezostávalo nič iné, len sa plaziť. Aby ste si však nemysleli, neplazili sa do bezpečia – ani náhodou, aj po odseknutí nôh sú veľmi nebezpeční, pretože na vás môžu odrazom od rúk skočiť a odpáliť sa ako nejakí šialenci. Nuž, na druhej strane, čo tým neborákom bez nôh vlastne v tej chvíli ostáva, než len takto improvizovať, že áno? Mojou obľúbenou finesou bola schopnosť po stlačení A+X (na xboxovom ovládači) a následnom stláčaní Y. Yakumo vtedy vyskočil do vzduchu a trikrát sa rýchlosťou svetla presunul z jedného miesta na druhé, pričom vždy zasiahol hlavu protivníka. A ak bol nepriateľ už zranený, stačilo jediné stlačenie Y na to, aby mu Yakumo bleskovo odťal hlavu.
Schopnosti zbraní si môžete odomykať hocikedy po dosiahnutí dostatočného počtu bodov, no Yakumove schopnosti vás dokáže naučiť len iný nindža menom Tyran, ktorého havrana budete stretávať priebežne počas levelov. Aktivovaním havrana potom Tyrana privoláte a pri ňom si dané skilly môžete rovno aj trénovať v aréne, a to bez obmedzení. Havranovi v drvivej väčšine času robí spoločnosť aj malý japonský drevený domček, po ktorého aktivovaní sa objaví DarkNest terminál. Cezeň sa vám bude prihovárať nindža ženského pohlavia Umi, u ktorej si môžete nakupovať užitočné veci napríklad na dopĺňanie zdravia či aktivovať vedľajšie úlohy. Tak ako s Tyranom, tak aj s Umi môžete viesť rozhovory, no nečakajte nič prepracované, ide len o také „small talky“. Avšak čo sa týka dialógov, musím upriamiť pozornosť na jednu vec, kvôli ktorej najviac vynikne rozdiel medzi Ryuom a Yakumom.
Yakumo jednoducho nie je Ryu. Ten je hĺbavý, rozvážny a skúsený, zatiaľ čo Yakumo je mladý arogantný nindža, ktorý si neváži nikoho a nič. Navyše, jeho slovná zásoba sa zmôže nanajvýš na vyjadrenia typu „I will do it“, „I will crush you“ či „Fuck off“. Podľa mňa Yakumo nemá ani štipku charizmy Ryua. Možno je to tým, že príbeh pôsobí zostrihane a Yakumo z toho dôvodu vychádza len ako nejaký chmuľo, ktorý len zhodou okolností dokáže slušne narábať s mečom, alebo ho tvorcovia naozaj chceli takto vykresliť. Či je to tak alebo onak, vidieť Ryua porazeného na kolenách pozerajúc na čepeľ Yakumovho meča, ktorý je tak blízko jeho hlavy, že stačí silnejšie pritlačiť a Ryu padá mŕtvy na zem, mi prišlo trocha nemiestne. A že to vyvolá kontroverziu medzi skalnými fanúšikmi, o tom nepochybujem.
Spomenul som aj vedľajšie úlohy. Tých je tu dosť veľa a vzhľadom na odmeny sa ich určite oplatí robiť. Z hľadiska ich podstaty sú ale vlastne len akosi do počtu. Niekto si síce dal námahu, aby quest odprezentoval pár vetami, no po pár minútach už nebudete riešiť to, čo máte urobiť (a už vôbec nie, pre koho), pretože buď ide iba o zneškodnenie nejakých zlosynov, alebo máte nájsť určitú vec. A keďže je hra úplne lineárna, tak pri troche úsilia venovanému preskúmavaniu každej menšej odbočky od vytýčenej trasy na miesto s vykonaním vedľajšej úlohy skôr či neskôr natrafíte. Keďže Ninja Gaiden 4 hráte preto, aby ste zneškodnili všetko, čo sa zneškodniť dá, nebudete riešiť, či vaším ďalším zárezom na katane bude obyčajný nepriateľ alebo nepriateľ s pomyselnou visačkou „sidequest“. Jednoducho rúbete.
Veľmi dôležitou súčasťou hrateľnosti sú veci, ktoré si môžete nasadiť. Postupom hrou si odomykáte sloty na užitočný equipment, ktorým si môžete zvýšiť útok, všeobecnú obranu, obranu voči útokom na diaľku a podobne. Ide o dosť zásadný element, pretože správna kombinácia nasadených veci môže zmeniť prakticky nemožný súboj s bossom na súboj, pri ktorom prežijete aspoň jeho prvú fázu. Tá je vždy akýmsi zahrievacím kolom, až druhá fáza je tá, pri ktorej odkryje všetky svoje karty. Bossovia sú inak celkom fajn. Nepovedal by som, že niečo extra, ale neurazia. Minimálne jeden mi dosť utkvel v mysli. Na druhej strane, taký God of War mal bossov celkovo o dosť pamätnejších.
Hack and slash hra je dobrá vtedy, keď ponúka skvelé súboje odohrávajúce sa v nemenej dobrých úrovniach. Ninja Gaiden 4 nesklame ani v tomto. Aj keď sa spočiatku zdá, že dizajn levelov bude tradičnejší, pravdou je, že prvé kapitoly mohli byť dizajnovo o niečo záživnejšie. Každou novou kapitolou sa však hra v tomto zlepšuje a ponúka viac variability. Yakumo sa dokonca naučí aj niekoľko schopností týkajúcich sa prechodu prostrediami. Dokáže grindovať po koľajniciach, plachtiť v silnom vetre a nakoniec sa naučí aj surfovať. Tieto pasáže najskôr nie sú žiadnou výzvou a slúžia len na menšie rozptýlenie medzi bojmi, v pokročilejších kapitolách sa však stanú dlhšími a komplikovanejšími a nebude výnimkou, keď vás hra bude nútiť striedať medzi plachtením a grindovaním po koľajniciach. Vo chvíľach, keď voči vám pôjde vlak a vy v tej rýchlosti nebudete vedieť, na ktorú z nich skôr skočiť, pretože po každej sa vlastne bude rútiť jeden vlak, vám bude tuhnúť krv v žilách. Dobrá práca!
Skritizujem avšak nemožnosť vypnutia žltého náteru na stenách či skalách, čím vám hra ukazuje, kadiaľ máte ísť. Tento trend v hrách by už skutočne mohol skončiť. Na druhej strane, hoci vás tým tutoriálový level poriadne vystraší (v ňom sú tie nátery doslova všade), v hre sa to aj celkom stráca a navyše nie je našťastie použitý všade. Ninja Gaiden 4 ponúka celú plejádu skvelých nastavení imerzie, čiže čo sa týka ukazovateľov a obdobných záležitostí, môžete si hru skutočne prispôsobiť podľa seba. Až na toto. Ak už chcú tvorcovia žlté nátery v hrách mať, prečo sa neinšpirujú skvelými nastaveniami zo Shadow of the Tomb Raider?
Tvorcovia opäť použili vlastný engine na to, aby titul vyzeral dobre a zároveň aj bez problémov bežal vo vysokých snímkach za sekundu. Ninja Gaiden 4 je rozhodne pekná hra. Či už ide o cyberpunkom nasiaknuté a neustálym dažďom kropené Sky City Tokyo, či do hmly odeté temné lesy plné mohutných bambusov, vždy sa bude na čo pozerať. Len škoda, že tie prostredia príliš nehýria veľkou variabilitou. Viem, že aj predchádzajúce hry boli také, že to, čo ste videli v prvých desiatich sekundách, sa následne opakovalo v rôznych variáciách až do konca levelu, no tu sa to už mohlo zmeniť. Do očí vám to udrie hlavne v kapitolách odohrávajúcich sa v budove D.D.O., kde snáď nebudete vedieť rozoznať miestnosť od miestnosti. Trocha preháňam, viem, no viac variability by neuškodilo.
Samostatný odsek si zaslúži fantastická hudba. Táto séria svojimi soundtrackmi vynikala už od dôb prvej konzoly od Nintenda a Ninja Gaiden 4 tento trend len potvrdzuje. Úchvatné ambientné skladby vás doslova zarazia svojou mystickou atmosférou, gitarové vypaľovačky vystrelia adrenalín do výšin a metalcorové pesničky s reálnymi vokálmi vás zasa vrátia do konca 90. rokov. Počkať, to posledné… Hovoríme tu ešte stále o Ninja Gaiden? Tu už štvrtý diel až nebezpečne zasahuje do štýlu Bayonetty a predovšetkým Devil May Cry, do ktorých podobné piesne patria už od nepamäti. V Ninja Gaiden je to predsa len novinka.
Paradoxom je, že aj keď sa mi Ninja Gaiden 4 páčilo, dúfam, že niekedy príde Ninja Gaiden 4 Black. To najpodstatnejšie – hrateľnosť – zvláda na výbornú, hra taktiež dobre znie a aj pekne vyzerá, len ten príbeh… Ten si zaslúži rozšíriť o nové scény, mal by vysvetliť určité udalosti a koherentnejšie prepojiť jednotlivé kapitoly a hneď by bol fajn. A možno ma fanatickí nindžovia klanu Hayabusa za nadchádzajúce slová budú preklínať, no z pasáží za Ryua som mal dojem, že sú trocha do počtu. Herne neprinášali nič, skôr pôsobili spiatočnícky. Niekoľko pekných hodín máte k dispozícii štyri zbrane a tonu skillov a zrazu sa ocitnete v koži pomalšieho bojovníka s jedným mečom a výrazne obmedzenejším repertoárom schopností. No, neviem, neviem. A to som ešte nespomenul, že budete hrať už prejdené levely a bojovať proti tým istým bossom…
Nepochybujem, že Ninja Gaiden 4 vyvolá v tábore fanúšikov veľké kontroverzie. Hra je totiž veľkým prelomom. Nerúca mýty svojho žánru a ani ho nijako neposúva, spôsobuje však prelom vo svojej sérii. Nechcem nič predpovedať a, prirodzene, nepoznám ani zámery tvorcov, avšak z toho, čo som mal možnosť zažiť a vidieť, sa zdá, že Ryu sa pomaly poberie do dôchodku a nahradí ho v tejto hre nepríliš sympatický Yakumo. Alebo možno budú odteraz tvoriť dvojicu? Chystaná expanzia nazvaná The Two Masters totiž môže niečo naznačovať.
Naše hodnotenie
Informácie o produkte
Ninja Gaiden 4
- Vydavateľ hry: Team Ninja, Platinum Games, Xbox Game Studios
- Žáner: Hack and slash/Beat them up
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Microsoft
Korekcia: Pavol Hirka
