Mario si opäť ide po princeznú Peach a tentokrát ju vybojuje v ťahových súbojoch.
Vždy, keď recenzujem nejaký titul s klampiarom Mariom, nezaobíde sa to bez pátosu. Predsa len to bola jedna z mojich prvých videohier a keď vidím čokoľvek zo sveta Mario hier, opäť mám desať rokov. Pri tejto recenzii sa skúsim pátosu vyhnúť, pretože moja prvá ťahovka z tohto univerza bola Mario + Rabbids Kingdom Battle na Switchi (ide o veľmi podarený X-Com klon). RPG verzie Mariových dobrodružstiev ma celé detstvo dôkladne obchádzali, primárne asi preto, že si vyžadovali čítanie po anglicky, čo vtedy nebola moja silná stránka. Mám dojem, že vedenie Nintenda tým, že remake prinieslo po 20 rokoch, presne vedelo, čo robí, keď má väčšina nadšencov série viac rokov a často hľadá pokojnejší gameplay. Hlavne ich až toľko nebolo a o The Thousand-Year Door sa hovorilo s bázňou ako o legende.
Predtým, než som zapol Paper Mario, som o predošlých Mario RPG vedel len toľko, že sú ťahové a že si zakladajú na estetike papierových figúrok. Tento vizuál je od prvého momentu evidentný a tvorcovia sa ho snažia využiť všade, kde to len ide. Papierové sú postavičky aj kulisy, prestrihy sú tvorené cez pokrčenie papiera a celkovo hra vyzerá ako Arts and Crafts projekt. Hudba je typicky „mariovská“ a na nič sa nehrá ani príbeh. Princezná sa dostane do problémov a Mario má pozbierať hviezdičky v rôznych prostrediach, aby zistil, čo sa s ňou stalo a zachránil ju. Nie je na to sám a medzi jeho pomocníkmi sa ocitnú aj bytosti, ktoré väčšinou poznáme ako nepriateľov – napríklad je to Goomba, pôvodne jeden zo základných nepriateľov v celej sérii.
Hra sa prezentuje ako RPG, ale papierový svet skrýva množstvo puzzle prvkov a mechanizmov. Postup jednotlivými prostrediami mnohokrát nie je náročný kvôli nepriateľom, ale kvôli úlohám, ktoré pre vás tvorcovia pripravili. Okrem klasického blúdenia a hľadania správneho kľúča od správnych dverí na vás čakajú rôzne úlohy kreatívne využívajúce papierové prostredie. Niekedy sa musíte s papierovou postavičkou prestrčiť cez mreže, občas si všimnúť, že okno za vami má vlastnú platformu, ktorá ho prepája s iným oknom, a tak ďalej. Mnohé z týchto tajomstiev vás odmenia nielen cestou, ale aj úlomkom hviezdy, čo je jedna z mien. Puzzle mechanizmov je mnoho a niektoré vám nemusia napadnúť ihneď. Aby ste netápali, hneď prvá spoločníčka menom Goombella vám bude počas celej hry ochotne robiť sprievodcu a kedykoľvek máte pocit, že tápete a neviete sa pohnúť, stačí sa jej opýtať. Zvyčajne jej jemne kryptická rada pomôže a ak by aj to bolo málo, pomôžu internetové návody. S jej pomocou by to však naozaj nemal byť problém.
Prečítajte si tiež
RECENZIA: Super Mario Bros. Wonder – Zázrak v každom leveli
Hádanky sú originálne a často sprevádzané príjemným „aha momentom“, keď okolo nejakej veci chodíte dlhšie, ale všetko do seba zapadne až vtedy, keď získate určitú schopnosť alebo predmet. Hra veľmi príjemne využíva trochu nemotornú „papierovú” fyziku a hoci som si najprv nevedel zvyknúť na veľmi zvláštne skákanie, ktoré bolo nepraktické najmä pri schodoch, v celom tom prostredí to dáva zmysel. Posledná chvála na logické úlohy patrí ich tematickosti, ktorá často súvisí s prostredím, v ktorom sa nachádzajú, čím pomáhajú bodovať atmosféru podobne ako svety v Super Mario plošinovkách. Za zmienku stoja dialógy, ktoré sa snažia byť vtipné a niekoľkokrát sa im to aj podarí, ale humor je výrazne ázijský a pokiaľ sa nechytíte na vlnu, budete namiesto smiechu len krútiť hlavou. Jednotlivé hádanky si, samozrejme, vyžadujú rozsiahle priestory, na ktorých sa odohrávajú. Po tom, čo úlohu vyriešite, je z toho už len veľká plocha, cez ktorú musíte prejsť. Ak vás dejová línia privedie naspäť na už objavené miesto, niekedy je pomerne zdĺhavé dostať sa do lokality, kde príbeh posuniete ďalej.
V jadre sa hra snaží byť minimalistickým RPG, čo vie byť trochu rozpačitý žáner najmä v dobe, v ktorej sa RPG tituly snažia ponúknuť čo najviac obsahu, množstvo ciest vývoja postavy, schopností, vybavenia a všetkých ďalších mechanizmov, na ktoré sme si už zvykli. Priznám sa, že prvé hodiny som súboje neznášal. Na začiatku máte na výber jedného spoločníka, sám Mario ma dva typy útokov a pomerne skoro sa objaví mechanizmus odznakov, ktorý pridáva ďalšie schopnosti, ale jednak potrebujete odznaky získať a jednak na ne potrebujete kapacitu. V konečnom dôsledku sa tak rozhodujete, či nepriateľa udriete kladivom, udriete silno kladivom za energiu, alebo naňho skočíte. Hral som už veľa RPG kúskov, ktoré mali o dosť záživnejší začiatok.
Aby som však systému nekrivdil, už len mechanizmus úder alebo skok je veľmi príjemným prenesením toho z Mario plošinoviek. V skratke ide o to, že ak na nepriateľa skočíte, spôsobíte mu menej zranenia, no pokiaľ ide o určitý typ nepriateľa, ako je napr. korytnačka Koopa, existuje šanca, že súpera prevrhnete, ten sa nebude vedieť postaviť a v najbližšom kole nezaútočí. Niektorí nepriatelia majú ostne a keď na nich skočíte, stratíte život. Tvorcovia hru pripravili naozaj s vysokým dôrazom na dedičstvo, ktoré značka Mario pre Nintendo znamená a odkazy na ostatné tituly zo série sú všade. Okrem Maria si zahráte aj za ďalšie dôležité charaktery z príbehu (nebudem prezrádzať, o ktoré ide), ale sú to len krátke vsuvky, ktoré zvládajú RPG prvky ešte horšie než hranie za Maria.
Útoky vykonávate pomocou krátkej postrehovej minihry, v ktorej musíte v určitom čase stlačiť konkrétne tlačidlo alebo pustiť páčku. To je ďalší mechanizmus, ktorý na mňa na začiatku pôsobil ako niečo, čo nepatrí do ťahovej RPG, ale časom som si na roztomilé minihry zvykol. Len ma trochu vytáčalo, že moja nízka pozornosť, ktorú pri ťahových RPG zvyknem mať, ma stála niekoľko nepodarených útokov.
Ďalším mechanizmom a zároveň dávkou nostalgie sú predmety. Tie si občas vyrazíte z tehlových blokov tak, ako je nám to prirodzené z prvých hier, kúpite si ich v obchode za mince, alebo ich pri sebe majú nepriatelia, ktorých porazíte v boji. Predmety verne kopírujú tie, ktoré zo série bežne poznáme. Hríb vám vylieči životy, ohnivá kvetina pošle spŕšku ohnivých iskier po nepriateľoch a podobne. O predmety nie je núdza, veľa ich nájdete po svete a neskôr si vytvoríte návyk, aby ste si v meste doplnili tie, na ktoré ste zvyknutý.
Systém spoločníkov bol pre mňa najskôr trochu zmätočný, a to najmä preto, že sa nimi stávajú príšery, ktoré sú v ostatných hrách nepriateľmi. Začínate s Goombellou, neskôr sa k vám pridá Koopa a ďalší. Každý z nich má vlastné útoky a takisto vlastnú schopnosť mimo boja, ktorú často využijete pri logických úlohách. Spoločníci sa vylepšujú bojom, ale tie nie sú nejak extra obťažné, preto sa nemusíte báť, že vám ujdú dôležité body skúseností a zaseknete sa v postupe. Ak sa už niekde zaseknete, bude to pravdepodobne kvôli logickej úlohe. Čo sa ale spoločníkom nedá odoprieť, sú ich jedinečné osobnosti. Niektorí vás možno budú vytáčať, no aj to je výsledkom dôkladného budovania prostredia hry.
Počas boja sa toho deje oveľa viac, než je na prvý pohľad vidieť. Silnejšie útoky vás aj vášho spoločníka stoja energiu/manu, ktorú si dopĺňate predmetmi, pričom je zdieľaná medzi charaktermi. Keď sa získaním dostatočného množstva skúsenostných bodov dostanete na novú úroveň, môžete si vybrať, či si chcete zvýšiť maximum života, energie alebo kapacity na nosenie odznakov. To je pomerne málo atribútov na výber, ale ako som už spomínal, Paper Mario sa snaží byť minimalistickým RPG.
Všetky boje sa odohrávajú na javisku, ale to, čo mi na začiatku prišlo len ako nevinná kulisa, má reálny herný efekt. Pod javiskom máte divákov, ktorí váš boj pozorujú a niekedy majú vôľu doň zasiahnuť – primárne tak, aby vám škodili. Ak sa chcete záškodníckych divákov zbaviť, musíte ich pozorne sledovať a pokiaľ majú nad hlavou predmet, môžete ich z hľadiska vykopnúť. Počet divákov v hľadisku má takisto dôležitý efekt. Získavate zaň prestíž, čo dobíja cooldown ultimátnych schopností. Tie sa snažia pôsobiť veľkolepo animáciami aj efektom, čo sa im zvyčajne aj darí a väčšinou zvrtnú priebeh boja vo váš prospech. O to viac to núti hráča, aby sa snažil o štýlové zakončenia útokov, za ktoré získa viac prestíže.
Paper Mario vás prevedie sériou krásne navrhnutých prostredí, v ktorých je radosť sa pohybovať, riešiť úlohy a ničiť nepriateľov. Steny sa budú strhávať a krčiť, postavy sa budú meniť na origami, Mario bude robiť to, čo robí Mario v každej hre a vy sa pravdepodobne budete baviť. Neprekáža ani to, že to nie je ani spolovice taká RPG, aká by mohlo byť, alebo že sa občas zaseknete na nejakej logickej úlohe, lebo ste si za stenou nevšimli prechod do ďalšej miestnosti. Stačí si zobrať svoj obľúbený power-up a keď počujete It’s-a-me-Mario, všetko je opäť v poriadku.
Naše hodnotenie
Informácie o produkte
Paper Mario: The Thousand-Year Door
- Vydavateľ hry: Nintendo
- Žáner: Adventúrne, Role-playing (RPG)
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Conquest
Korekcia: Pavol Hirka
