RECENZIA: The Elder Scrolls IV: Oblivion Remastered: Prišiel som kvôli grafike, ale zostal kvôli spomienkam

Obdivuhodne verný, no stále rozsiahly remaster pôvodnej kultovej RPG, ktorý prináša to skvelé, to hrozné aj všetko šialené medzi tým.

Ani po vyše 50 hodinách hrania poväčšine neviem s určitosťou rozlíšiť, čo je v tejto novej verzii Oblivionu zmenené a čo nie – čo znamená, že som buď totálny ignorant, alebo vývojári zo štúdia Virtuos odviedli svoju prácu s chirurgickou precíznosťou a skvelým odhadom.

Trúfam si navyše tvrdiť, že pôvodný Oblivion poznám veľmi dobre. Počas štúdia na vysokej škole som v Cyrodiile strávil nemálo času a niekoľkokrát som sa do tohto sveta vrátil aj neskôr. V hlave mi preto dodnes utkvelo množstvo skvelo napísaných questov, lokalít, nepriateľov, nehovoriac o dojmoch a pocitoch z celkovej atmosféry. Každá skvelá staršia hra, obzvlášť RPG, ju musí mať – niečo neuchopiteľné, čo sa nachádza medzi nostalgiou a spomienkou, napoly skutočné a napoly skreslené. Taká zmes umeleckého štýlu, soundtracku, nedokonalostí, jemných nuáns a bohviečoho ešte.

Oblivion v tomto smere skutočne vynikal, bez ohľadu na to, či „zemiakové“ hlavy alebo absurdné momenty prameniace z nedokonalého skriptu alebo umelej inteligencie považujete za súčasť akéhosi šarmu alebo nie. Ale ten silný úvod do hry, ten moment, keď vyjdete prvýkrát na slobodu z imperiálneho väzenia – a potom hodiny a hodiny objavujete krásy a príbehy toho farbami zaliateho sveta, ktorý miestami budil dojem halucinogénneho zážitku – jednoducho nezabudnuteľné. Možno vás hneď pri úteku z kanála o desať metrov ďalej zabila dvojica banditov, možno o pár minút neskôr marodér, ktorý od vás požadoval mýto.

Možno ste sa pokúsili okradnúť strážcu na konci a prvýkrát tak počuli to slávne: „Stop right there, criminal scum!“ Niežeby ste potom ten istý hlas nepočuli pri množstvo ďalších NPC, keďže hru nadabovalo dokopy asi päť ľudí… ale hej, súčasť šarmu, nie?

Samozrejme, tak trochu absurdného; presne, ako to máme radi.

Už nielen najlepšie napísaný, ale aj najkrajší diel série

Štvrtý diel série The Elder Scrolls bol jednoducho kultový a milióny fanúšikov na neho s láskou a značnou dávkou sentimentu spomínajú dodnes. Každý má to svoje – niekto si prešiel „Oblivion fázou“ počas strednej školy, iní, ako napríklad ja, počas vysokej. Mnohí hru dostali ako darček od rodičov a tisne sa im slzička do očí pri spomienkach, ako na staručkom CRT monitore skákali hore-dole, aby si čo najrýchlejšie zvýšili atribút rýchlosti a tým trošku uponáhľali postup na novú úroveň; mechanika, ktorá rozdeľuje hráčov dodnes. A to ani nehovorím o iných taktikách, regulérnych aj pofidérnych, ktorými sa hra dala glitchovať a cheesovať.

A čo potom tie skvelo napísané príbehové línie Temného bratstva či Cechu zlodejov? Alebo absolútne skvelý záver rozšírenia The Shivering Isles? Všeobecným konsenzom je, že práve štvrtý diel Prastarých zvitkov mal vôbec najlepších scenáristov, čo v kombinácii s čarovnou atmosférou a unikátnou charizmou vytvorili jednu z najlepšie zapamätateľných hier histórie.

Remastrovaná verzia Oblivionu prináša celý tento balík – toho skvelého, toho hrozného aj všetkého šialeného medzi tým – v nádhernom grafickom kabáte a s optimalizáciou pre moderné systémy.

Oblivion, iste, vynikal aj v iných, nie už tak lichotivých smeroch. Spomínané levelovanie bolo pre mnohých útrpné, nepriatelia navyše prechádzali na novú úroveň spolu s vami. Ba čo viac, to isté platilo aj o zbraniach či brneniach, takže ste nemali šancu nájsť niečo solídne skôr než v neskorej fáze hry. Dungeony mali len mizerný, generický loot, navyše boli ako cez kopirák. Zatváranie brán do Oblivionu – čo mala byť v podstate hlavná myšlienka celej hry a jej cieľ – bolo záživné len spočiatku, potom išlo len o bezduchý grind a opakovanie toho istého stále dokola.

Chirurgická práca

Remastrovaná verzia Oblivionu prináša celý tento balík – toho skvelého, toho hrozného aj všetkého šialeného medzi tým – v nádhernom grafickom kabáte a s optimalizáciou pre moderné systémy. To, samozrejme, znamená, že si užijete nielen množstvo sentimentu, ale aj frustrácie. Hoci napohľad tento remaster pripomína – vďaka rozsiahlosti grafických vylepšení, animácií a modelov – skôr kompletný remake, Virtuos k obsahovej časti pristupoval v rukavičkách, aby bola autenticita spred 19 rokov zaručená. Koniec koncov, keby vydali vylepšenú verziu, z ktorej by nekričal originál, fanúšikovia by Bethesdu zakopali do zeme.

Napriek veľkej miere citlivého prístupu, aký si tento projekt nepochybne vyžadoval, sa pohroma nekonala. Hoci „nečakaným“ vydaním Bethesda a Virtuos nikoho neprekvapili (išlo o najväčšie verejné tajomstvo posledných rokov, možno s výnimkou Kingdom Come 2), remaster ohlásili prostredníctvom špeciálneho live prenosu a rovno aj vydali. Práve takýto potenciálny „shadowdrop“ bol záležitosťou úvah, no väčšinu fanúšikovskej základne nepochybne potešilo, že po mesiacoch naťahovania v podobe pribúdajúcich dôkazov o existencii remasteru a absencie oficiálneho potvrdenia už nemusia viac čakať.

Ba čo viac, remaster bol okamžite dostupný aj v Game Passe pre každého, komu prišla 55-eurová cenovka premrštená.

Zmien je viac, než sa na pohľad zdá

Ohlasy boli veľmi, veľmi dobré. Kritici aj hráči spievali chválu na vylepšené vizuály a verné pretvorenia familiárneho sveta do Unreal Enginu 5. Graficky išlo o facelift taký rozsiahly, že označiť túto hru len za remaster pôsobilo až urážlivo. Drvivú väčšinu toho, čo robilo Oblivion Oblivionom, Virtuos ponechal – a čo upravil, pôsobilo tak prirodzene, že si zmeny všimli len tí najpozornejší.

Poväčšine totiž ide o úpravy jemné, ba až nepostrehnuteľné – bugy, textové preklepy či všeobecné korekcie pri štatistikách predmetov. Už citeľnejšia je, napríklad, úprava toho, ako vašej postave pribúda zdravie. Po novom ho totiž ovplyvňuje aj úroveň atribútu sila, nehovoriac o tom, že body odolnosti pridávajú HP aj retroaktívne, za už dosiahnuté úrovne.

Medzi tie najväčšie vylepšenia patria nové kozmetické možnosti pri tvorbe postavy či upravené používateľské rozhranie, ktoré je však, aspoň na konzolách, stále kostrbaté, a to najmä čo sa týka rýchlej voľby predmetov (pomerne málo slotov) alebo rýchleho vstupu do rôznych častí rozhrania. Do veľkej miery revolučnou – a po audiovizuálnom tuningu najvýraznejšou – zmenou je, že k postupu na novú úroveň vám po novom pomáhajú aj tzv. sekundárne zručnosti a nielen tie primárne. Ak ste hrali pôvodný Oblivion, určite mi dáte za pravdu, že ide o oveľa lepšie riešenie.

Konečne sa tiež viete hýbať, byť pomaly, keď ste preťažení, a nezamrznete na mieste ako socha. Žiaľ, tento aspekt vývojári mohli (a určite mali) upraviť ešte viac; aj pri maximálne vylevelovanej sile budete mať problém uniesť viac než zopár ťažkých brnení a zbraní, čo najmä v neskoršej fáze hry bude frustrovať hráčov, ktorí si potrpia na zber lootu. Hra sa preto vie ľahko premeniť na útrpný simulátor manažovania inventára, kedy budete veci vyhadzovať a cez možnosť rýchleho cestovania skákať k obchodníkom a zase naspäť, aby ste cenné daedrické či ebonitové kusy výbavy predali. Pozitívne je aspoň to, že hoci má každý obchodník maximálnu kapacitu zlata na jednu položku (teda, koľko toho viete predať v rámci jednej transakcie), badžet sa mu aspoň nemíňa, a tak môžete všetko vysypať v jednom obchode.

S vysokou úrovňou kupectva navyše môžete do obchodov investovať 500 septimov a zvýšiť tak ich rozpočet, plus im môžete predávať všetky predmety a nielen tie, na ktoré sa špecializujú.

Veľmi chudobní alebo veľmi bohatí – nič medzi

Isteže, v tej fáze hry, kedy začnú byť tieto veci relevantné, už peniaze nebudú paradoxne tvoriť problém. Každý náhodný lúpežník v lese na vás vybehne so špičkovou výbavou za tisíce zlatých, a tak veľmi rýchlo nadobudnete bohatstvo enormných rozmerov, ktoré budete môcť vrážať maximálne tak do učenia sa nových kúziel či trénovania; to je však obmedzené na maximálne päť zvýšení daného atribútu za jeden level.

Pritom by úplne stačilo, keby všetci nepriatelia buď nelevelovali spolu s vami (a keď už, tak aspoň nie výbavou), alebo keby obchodníci ponúkali, pokojne za nekresťanské peniaze, naozaj zaujímavé veci. Isteže, mnohí ponúkajú unikátne kusy výbavy s viacerými kúzelnými efektmi, čo je samo o sebe atraktívne, pretože vy neviete aplikovať na jeden predmet viac ako jedno očarovanie, no tieto obchodnícke skvosty majú vždy aj nejaký záporný efekt, nehovoriac o tom, že kladné očarovania sú často veľmi slabé.

Akýkoľvek väčší zásah do hrateľnosti by mohol mať devastačný následok na azda najväčšie očakávanie všetkých: nostalgiu.

Sú navyše často drahé, takže dovoliť si ich budete môcť až neskôr, keď ich už však nebudete až tak potrebovať. A keďže hra vám nijakým spôsobom nedovolí ju predbehnúť, zabudnite na to, že ich jednoducho ukradnete – čo je ďalší veľký hriech. Hoci jednou najpamätnejších príbehových línií je tá, ktorá sa točí okolo Cechu zlodejov, samotná sprievodná mechanika je zbytočná. Obchodníci možno majú lákavý inventár, ktorý by ste si radi privlastnili, len na to nemáte legálne prostriedky, no zjavne ho držia v nejakej vreckovej dimenzii, do ktorej majú prístup len oni. Ak sa im teda aj vlámete do obchodu – prekonáte jeden či viac zámkov rôznej úrovne náročnosti – a potom ich zvládnete nezobudiť, reálne v ich krámoch nenájdete nič hodnotné.

Je veľká škoda, že túto mechaniku Virtuos neprekopal. Obchodníci mohli mať, napríklad, niekde v pivnici trezor, ktorý by ste museli vykradnúť. Takto však vykrádaniu obchodíkov v Imperiálnom meste chýba to najdôležitejšie – motivácia.

PC verziu trápi výkon, konzoly zase vizuál

Hoci osobne by som možno takéto drastickejšie zmeny uvítal, je pravda, že akýkoľvek väčší zásah do hrateľnosti by mohol mať devastačný následok na azda najväčšie očakávanie všetkých: nostalgiu. Dnešné publikum je náročné a ako som už spomenul, hráči chcú pri hraní remastrovaného Oblivionu cítiť to, čo cítili takmer 20 rokov dozadu. Je to úloha extrémne náročná – vybalansovať to, čo treba zmeniť, s tým, čo by bolo fajn zmeniť a s tým, čoho sa netreba dotýkať vôbec.

Nová verzia Oblivionu je jedným z najlepších remastrov, aké som kedy hral, no nejde určite o bezproblémový port. Aj keď si odmyslím všetky prvky, ktoré by som normálne autorom vyčítal a označil za chyby, ak by išlo o kompletne nový titul a nie prerábku staršej hry, hra trpí viacerými technickými nedostatkami. Minimálne na Xboxe Series X, na ktorom som Oblivion Remastered recenzoval, treba rátať s občasnými pádmi a poškodenými uloženými pozíciami. Chvíľu som si tiež musel zvykať na viditeľný upscaling v exteriéroch; na 55-palcovej televízii je obraz mierne rozmazaný a prítomný je aj typický „ghosting“ či jemu podobné nedokonalosti. Napriek tomu je atmosféra dychberúca vďaka krásnemu osvetleniu, typicky brilantnej, ikonickej hudbe, novopridaným zvukom a ďalším vychytávkam.

Interiéry sú bezproblémové, keďže tam je hra upscalenutá z vyššieho rednerovacieho rozlíšenia, a teda nie je potrebné až také silné nasadenie technológie FSR. Loadingy sú navyše krátke a to platí aj pri štarte z hlavného menu, hoci mám nekalé tušenie, že počet uložených pozícií načítavaciu obrazovku postupne predlžuje.

Zlatá stredná cesta tu chýba

Pravdepodobne najväčším nedostatkom – ktorý, paradoxne, v pôvodnej verzii nebol, ba naopak, hra túto otázku riešila extrémne prakticky – je nastavenie obtiažnosti. Zatiaľ čo v pôvodnom Oblivione ste si mohli náročnosť za pochodu posúvať hore-dole pomocou slideru, teraz si musíte vybrať z prednastavených úrovní, ako je pri drvivej väčšine hre zvykom. Problémom je, že stredná obtiažnosť je príliš ľahká a tá o úroveň náročnejšia je zase príliš ťažké.

Prvé hodiny som strávil práve na úrovni experta, no nakoniec som to vzdal. Nepriatelia mali extrémne veľké množstvo zdravia, takže inak než s lukom a šípmi sa s nimi bojovalo len veľmi ťažko. Keď som však zostúpil o schodík nižšie, akoby všetci náhle chytili nejaký mor. Dovtedy takmer neporaziteľní minotauri nespôsobovali takmer žiadne poškodenie a sami išli rýchlo k zemi. Za nejakých 30 hodín som takto zomrel asi len raz, čeliac veľkej presile, a aj to len preto, že som spohodlnel a zlenivel pri nejakej efektívnej obrane.

Remaster potrebuje ako soľ niečo medzi – skutočne vyváženú strednú náročnosť.

Napriek kombinácii starých nedokonalostí a nových problémov je však celkový zážitok pozoruhodne identický a vonkoncom príjemný. Je to svet, ktorý je možno stále miestami zbytočne nafúknutý, tak ako Morrowind pred ním a Skyrim po ňom, no má ohromnú charizmu a množstvo potenciálu. Navyše je ozaj obdivuhodné, do akej kondície autori dostali modely a animácie postáv, kompletne prerobené oproti originálu, a to vrátane kvality dabingu a tzv. lip-syncu. V podstate kompletný makeover čakal aj modely zbraní a brnení, ktoré sú rovnako pôsobivé.

Virtuos sa jednoducho s touto obludne veľkou výzvou popasoval statočne a pevne verím a dúfam, že problémy týkajúce sa optimalizácie a vyváženosti vývojári postupe napravia. A čo sa týka zvyšku… ak je hra, pri ktorej som ochotný označiť nejakú nedokonalosť za fíčurku, je to práve Oblivion.

Koniec koncov, kde inde sa nekromancer potkne v dungeone o drevené poleno, ktoré ho v rámci fyzikálnej absurdity zavalí a zabije, a vy ešte cestou naspäť len tak náhodne zdedíte celý hrad len preto, že ste išli okolo?

Som doma.

• RECENZIA: ROG Pelta – Nie je to preklep?
• Najlepšie hry v PlayStation Plus Extra: Toto je 25 must-play titulov
• Xbox Game Pass: 25 najlepších hier, ktoré musíš vyskúšať
• Pražské Sci-Fi alias inteligentná domácnosť od Samsungu – Už sme tam? V tej budúcnosti?
• RECENZIA: Elden Ring Nightreign – Noci sa už nebojím

Korekcia: Mário Lorenc