Sú to už viac ako dva roky, odkedy som dostal príležitosť dlhodobo testovať haptickú vestu Woojer tretej generácie. Po približne dvoch mesiacoch som získal triezvy záver – ide o zaujímavý a účinný spôsob ako si spestriť hudbu aj hry, ale pôsobí skôr ako doplnok. Komfort vtedy nebol dotiahnutý a vzhľadom na cenu som očakával hutnejší, konzistentnejší zážitok. Dnes, keď americko-izraelská firma Woojer uvádza na trh štvrtú generáciu svojej vesty, sa veci oblasti celotelovej haptiky konečne začínajú kvalitatívne výrazne posúvať vyššie – minimálne na papieri. Vest 4 totižto sľubuje presne to, čo mi na trojke najviac chýbalo: lepšie rozloženie hmotnosti, pohodlie pri dlhšom nosení, čistejší a výraznejší prenos basovej energie do tela, praktickejšie ovládanie a menej kompromisov. Ak vás preto zaujíma, či sa tentokrát z doplnku stal plnohodnotný a cenovo adekvátny zážitok, pokračujte v čítaní.
Pred samotnou recenziou produktu by bolo dobré pochopiť, prečo celotelová haptika funguje úplne inak než vibrácie v gamepadoch. Ovládače zvyčajne pracujú s jednoduchšími vibračnými modulmi a posielajú odozvu primárne do dlaní. Woojer na to ide cez fyziológiu trupu: nízke frekvencie nevnímate iba ušami, ale aj cez kostné vedenie a senzoriku tela. Vest 4 berie audio signál, v reálnom čase ho spracuje a z basov (a nižších stredov) robí fyzické údery do hrudníka, bokov a vášho chrbta. Z toho pramení jej hlavná výhoda aj slabina zároveň – funguje prakticky s čímkoľvek, čo prehráva zvuk, no výsledok je len taký dobrý, ako kvalitný je samotný mix audio stopy. Vesta totiž nerozozná, či bas predstavuje kroky nepriateľa, explóziu alebo len efektné dunenie v hudbe, a práve na túto (ne)konzistentnosť som sa pri testovaní opäť zameral.
Pri hardvéri, ktorý nosíte aj hodiny, je ergonómia alfa a omega. Ak vás VR headset po nejakom čase začne tlačiť, odložíte ho. Ak 1,6 kg vesta nesedí správne už od začiatku, hranie sa môže rýchlo zmeniť na trest. Vest 4 zostáva pri filozofii jednej univerzálnej veľkosti, no popruhy a upínanie sú v praxi viditeľne prepracované: vesta lepšie sadne širšiemu spektru postáv (Woojer uvádza rozpätie približne od S po XXXL). Spracovanie pôsobí pevne a prémiovo, materiály sú priedušnejšie a vesta vie trup stiahnuť naozaj tesne. To tesné utiahnutie nie je estetika, ale fyzika, pretože ak medzi meničmi a telom necháte vôľu, prenos energie padá a z celotelovej haptiky ostane len slabé chvenie. Hmotnosť sa pritom v praxi stráca, lebo je rozložená primerane medzi ramená, chrbát a hrudník. Vesta samotný pohyb obmedzuje len minimálne a ani pri dynamickejšom pohybe sa nespráva ako posúvajúci sa ruksak.
Najviditeľnejšia zmena oproti minulej generácii je ovládanie. Trojka mala jednoduchý obdĺžnikový modul s veľkým tlačidlom, ktoré sa dalo ľahko nahmatať aj naslepo. Štvorka prechádza na kruhový LED panel integrovaný do tela. Vyzerá to modernejšie, ale pri hmataní naslepo je to krok späť, pretože spínač je menší a hľadá sa horšie, najmä keď máte na hlave VR headset. Panel zároveň slúži ako stavový indikátor s RGB podsvietením, ktoré si viete nastaviť v aplikácii (farba, jas, pulzovanie). Existuje aj verzia pre VR headsety Meta, ktorá je technicky rovnaká ako čierna Vest 4, no ladí s Quest dizajnom a pridáva šikovné úchyty na odkladanie ovládačov.
Technicky Vest 4 používa šesť aktuátorov rozmiestnených na hrudníku, bokoch rebier a chrbte tak, aby dokázala zo stereo signálu vytvoriť aj základný smerový dojem. Woojer udáva pracovný rozsah 1 až 250 Hz, čiže zasahuje až do infra pásma, kde už nejde o vibráciu v bežnom zmysle, ale o fyzický tlak. Vesta dokáže prijímať zvuk tromi spôsobmi: cez 3,5 mm kábel, digitálne cez USB-C alebo bezdrôtovo cez Bluetooth. V praxi funguje ako akási medzistanica – audio vstúpi do vesty, tá z neho vyextrahuje basové frekvencie pre haptiku a zvyšok signálu pošle ďalej do slúchadiel. Bluetooth je pohodlný a stabilnejší než pri Vest 3, no latencia tu stále existuje a pri kompetitívnych FPS a rytmických VR hrách dokáže aj malé oneskorenie narušiť súlad medzi tým, čo vidíte, počujete a cítite. Ak chcete čo najpresnejšiu synchronizáciu, kábel je istejšou voľbou. Batéria umiestnená na chrbte (14,4 V) mi pri strednej intenzite vydržala približne na 10 hodín avšak pri agresívnejších nastaveniach výdrž klesla na polovicu. Nabíjanie trvá okolo troch hodín a vyžaduje USB-C aspoň s 20 V profilom (nie každá nabíjačka to spĺňa).
Najviac ma na Woojer Vest 4 vytočila jedna vec, o ktorej by sa pri prémiovom produkte malo hovoriť nahlas – reálna kvalita audio pass-through, teda zvuku, ktorý vesta po spracovaní pošle ďalej do slúchadiel. Problém je hlavne pri analógovom káblovom zapojení, najmä ak do vesty pustím už kvalitný signál z externého DAC/Ampu alebo zo slušnej zvukovej karty. Vtedy sa mi zvuk zhorší prakticky okamžite – pôsobí slabšie a zastretejšie, občas sa pridá praskanie a pri vyšších frekvenciách cítiť nepríjemné skreslenie. Technicky mi to celé dáva zmysel z dvoch dôvodov. Prvým je takzvaný double-amping, teda situácia, keď signál zosilní už samotný zdroj a následne ho ešte raz zosilní vesta, čo môže viesť k prebudeniu, orezávaniu špičiek a nárastu skreslenia. Druhý problém je ešte prozaickejší. Citlivé analógové audio obvody sú vo veste fyzicky blízko haptických meničov, ktoré pri vyššej intenzite odoberajú veľa prúdu a vytvárajú okolo seba magnetické a elektrické rušenie. Ak nie je tienenie dostatočné, časť tohto rušenia sa jednoducho prenesie do zvukovej cesty a ja ho potom počujem ako šum, praskanie alebo rušivé interferencie presne v momentoch, keď haptika pracuje naplno. Výrobca tento limit v dokumentácii nekomunikuje práve najotvorenejšie, takže si ho človek často uvedomí až vo chvíli, keď začne experimentovať s kvalitnejšími zdrojmi zvuku a zistí, že paradoxne dosiahol horší výsledok. Z toho mi v praxi vychádza jednoduchý záver: ak chcem na PC dosiahnuť čo najčistejší výsledok, najrozumnejšie je zvoliť digitálne pripojenie cez USB-C, pri ktorom si vesta rieši prevod sama, vyhnem sa dvojitému zosilneniu a minimalizujem riziko analógového šumu po ceste. To je zároveň môj tip pre vás, ak by ste o kúpe tejto vesty uvažovali.
Na plnohodnotné používanie je zároveň prakticky povinná aplikácia Woojer Device Manager (iOS/Android). Nie kvôli RGB, ale kvôli úvodnému firmvérovému updatu, kde novšie verzie opravujú detské choroby a upravujú správanie DSP aj kalibráciu meničov. Plusom je, že aplikácia je prehľadná, dovolí vám oddelene nastaviť hlasitosť do slúchadiel a aj intenzitu haptiky. Pri analógovom 3,5 mm zapojení sa mi opakovane osvedčilo ponechať výstup zo zdroja na vyššej úrovni (kvôli plnému signálu pre analýzu) a finálnu hlasitosť regulovať až priamo na veste alebo cez aplikáciu. Herné konzoly sú kapitolou samy o sebe. Na PlayStation 5 má bezdrôtové riešenie nepríjemný háčik: ak PS5 berie vestu (cez adaptér) ako Bluetooth audio výstup, systém vypne reproduktor v ovládači DualSense. Pri hrách, ktoré ho používajú na drobné atmosférické zvuky, ide o citeľnú stratu. Nie je to vyslovene chyba Woojeru, ale skôr typické obmedzenie zo strany Sony, no výsledok je, že si vyberáte medzi celotelovou haptikou a zvukmi z gamepadu. Kde vesta podľa mňa dáva najväčší zmysel, je virtuálna realita. VR vás izoluje obrazom aj zvukom, a fyzická odozva je posledný dielik skladačky a pri tom vesta exceluje. V Resident Evil 4 VR pridáva váhu výstrelom a udržuje napätie cez soundtrack, v Batman: Arkham Shadow presne predáva údery a dopady, a v rytmických tituloch ako Pistol Whip alebo Beat Saber pôsobí všetko najorganickejšie: beaty pulzujú vaším trupom a po chvíli prestanete vnímať, že máte na sebe perifériu.
Mimo virtuálnu realitu prichádza vytriezvenie. Keďže Woojer reaguje na audio a nie na hernú telemetriu, výsledok na PC a konzolách závisí od audio masteringu konkrétnej hry. V žánroch, kde bas prirodzene nesie informáciu (akčné blockbustre, závody, vesmírne simulátory), vie byť vesta skvelá. Ak však dôležitá akcia nemá basovo jasne definovaný odtlačok, vesta môže zostať ticho aj v kľúčovej chvíli. Naopak, hry so súvislým basovým soundtrackom môžu spôsobiť monotónne vibrovanie, ktoré časom stráca výpovednú hodnotu a zbytočne vyčerpá batériu. Využitie je samozrejme aj pri hudbe a filmoch, a to najmä tam, kde sú basy nosnou zložkou. Elektronika, hip-hop alebo veľké akčné/sci-fi filmy vedia vďaka tomuto hardvéru dostať fyzický rozmer, ktorý bežné slúchadlá nezvládnu. Pri akustike, klasike a jemných žánroch však vesta prirodzene nemá z čoho „variť“ a zostáva takmer nečinná.
Najväčšie ALE tejto generácie je opäť teplo. Pri vyššej intenzite haptiky sa vesta dokáže nepríjemne zahrievať, a pri dlhšom hraní to môže byť rušivé, najmä v teplejšom prostredí. A čo generačný skok? Vest 4 je lepšia v detailoch – údernejší bas, stabilnejšie pripojenie, vyššia výdrž a prepracované popruhy – ale neznamená to automaticky, že treba hneď siahnuť po peňaženke. Ak máte Vest 3 a funguje vám, zmysel má upgrade najmä v prípade, že vás trápi výdrž alebo stabilita a vestu používate často. Ak však kupujete svoju prvú vestu a rozhodujete sa medzi bazárovou trojkou a novou štvorkou, Vest 4 je napriek drobným muchám bezpečnejšia voľba do budúcnosti.
A nakoniec pár slov na margo konkurencie. Najpriamejší rival vo VR je bHaptics TactSuit Pro, ktorý ide opačnou filozofiou než Woojer. bHaptics ponúka hromadu malých motorčekov a softvér šitý na mieru konkrétnym hrám (zásah do pravého ramena tak cítiť v pravom ramene a nie po celom tele). Je to presnejšie, ale viazané na podporu hier. Woojer je univerzálnejší a okamžite použiteľný všade, no s menšou presnosťou a väčšou závislosťou od audia. Popri tom existujú lacnejšie alternatívy typu TrueGear, extrémy ako OWO (elektrostimulácia) a high-end Teslasuit, to sú však už iné kategórie.
Woojer Vest 4 je skvelá vo VR a pri basoch dokáže byť návyková. No pri tejto cene ma hnevá degradácia analógového zvuku, prehrievanie pri vyššej haptike a mimo VR aj nekonzistentnosť podľa toho, ako je hra zmastrovaná. Ak často žijete vo VR alebo milujete basovú hudbu, kúpa vesty dáva zmysel. Ak však očakávate čistý zvuk a vždy presnú, konzistentnú odozvu na PC/konzolách, s jej výberom treba byť opatrný.
