Prečo hráme retro hry?

Prečo hráme retro hry?

Mnohí z nás, napriek tomu, že máme doma výkonné PC alebo najnovšiu konzolu, si občas jednoducho zapneme nejakú staršiu hru a aj keď ju možno nehráme dlho, keď ju vypneme, odchádzame z miestnosti s úsmevom.

Prečo to ale robíme? Túto otázku som si doteraz nikdy nepoložil. Lenže nedávno mi na Facebooku vyskočil inzerát, že niekto predáva originál GameBoy Color aj s niekoľkými hrami. Celkom ma to zaujalo a už už som to chcel kúpiť, keď som si spomenul, že mám doma Sony PSP, v ktorom mám asi 10 emulátorov na staršie konzoly, vrátane všetkých GameBoyov. Čo ma ale naozaj zaujalo bol komentár môjho bývalého spolužiaka, ktorý tam písal pomerne nevhodný komentár a ozvalo sa mu na to niekoľko ľudí. Z dlhej chvíle som si povedal, že sa pozriem, že ako tú svoju múdrosť zas ide obhájiť. Presný obsah si nepamätám, ale tri vety mám pred očami:

Spolužiak: kto normálny by už len chcel takú starú konzolu, keď sa na nej nedajú hrať poriadne hry.
Občan SR: napríklad ja, som divný?
Spolužiak: áno, to si.

A tu som sa na chvíľu zastavil a rozmýšľam, naozaj je to divné? Len v decembri som sa horko-ťažko lúčil s mojou PS1, ktorú som so všetkými hrami a ovládačmi daroval do detského domova. Následne som si kúpil spomínané PSP, ktoré PS1 tituly pokojne zvláda. Navyše, zakaždým, keď sa dozviem o nejakom remakeu alebo remasteri nejakej dobrej starej hry, skáčem ako malé dieťa. Sony v tomto exceluje a mám Crasha, chystám sa na Spyra, Resident Evil 2 a Medievil. Som teda divný?

Určite áno, každý z nás je. Toto by sa určite dalo považovať za úchylku, no nemyslím si, že zlú. Podľa mňa to má niečo spoločné s nostalgiou a spomienkami. Moji rodičia ma našťastie už od mala viedli k hraniu videohier. Ďakujem im za to. Nikdy sme nemali nejako extra veľa peňazí, no na nejakú konzolu a ovládače, čo sa nonstop kazili, sa vedeli nájsť, aj keď si určite kvôli tomu odtrhli od „úst“ sami sebe. Možno sme nechodili na drahé dovolenky, no vždy som mal čo hrať, keď vonku bolo škaredo, alebo už bola tma. Pamätám si Atari 2600, kde ste museli mať obrovskú predstavivosť, aby ste videli to, čo bolo na žltej kazetke ako obrázok hry. Taktiež NES (Nintendo Entertainment System), kde tak isto išli žlté kazetky, no grafika mi vyrazila dych. Chip aj Dale boli skutočne rozoznateľní. Jediné, čo mi na tejto konzole vadilo bolo, že ovládače sa kazili pomerne často. Káble sa trhali a lámali a naši z toho mali hlavu v smútku.

Navyše to boli časy. Začiatkom 90. rokov nebolo nič také ako internet v každej domácnosti. Weby o hrách boli v plienkach, ak vôbec, takže kúpiť nejakú hru bolo veľké riziko. Pokiaľ si pamätám, na tržnici boli stánky, kde boli stovky titulov, ale ako si vybrať? Tu sa dostávam k ďalšej veci, prečo si napríklad kupujem magazín Generation aj vo fyzickej podobe, napriek tomu, že je kompletne online a zadarmo.
Spomínate, keď ste chodili do novinového stánku kupovať časopisy o videohrách? Ja áno. Všetky drobné, čo som našetril som minul len preto, aby som sa dozvedel ako prejsť úsek hry, ak som sa niekde zasekol. Kde sú tajné predmety, či skratky alebo aký je kód na nesmrteľnosť v danej hre. Dozvedeli ste sa, aké sú novinky, aké sú konzoly či pripravované tituly. Navyše, neskôr začali pribaľovať CDčka k niektorým magazínom, takže u kamaráta, čo sa už od mlada viezol na vlne PC master race, sme si mohli zahrať krutoprísne demá a vyskúšať rôzne programy. To všetko, čo teraz nájdete na internete bolo v časopise, vrátane recenzií rôznych titulov. Samozrejme, rodičia nie vždy počúvali a k strieľačkam som sa na začiatku tejto kariéry moc nedostával. Ale vždy som našiel pár tipov, s ktorými som sa vybral na trh a uprosil rodičov, aby aspoň jednu zobrali. Našťastie, väčšinou dali na môj úsudok, takže som mal doma plno kvalitných hier. Aj keď „plno“ je dosť relatívny pojem. Každopádne, neexistovalo nič ako gameplay videá, takže to bola stávka na istotu. Najhoršie bolo, že ak ste si kúpili totálnu kravinu, málokedy predávajúci vietnamec bol ochotný ju zobrať späť a vymeniť. Dnešné deti to majú naozaj ľahké.

Každopádne, keď prišiel rok 1999, dostali sme traja bratia na Vianoce spoločný darček. Inokedy by to vadilo, no tentokrát to bolo samotné Sony PlayStation (PSX). Po naštartovaní som sa cítil ako v kozmickej lodi. Prvá hra, ktorú som videl, bol Crash Bandicoot 1. Normálne som odpadával. Prvé kolo sa mi tak vrylo do pamäti, ako ešte nikdy nič iné. Doteraz mám ten pocit, keď som to spustím už aj ako verziu na PS4. Vonku sneží, Vianočný stromček bliká za mojim chrbtom, bratia sedia okolo mňa (som najstarší, takže som mal tú česť to pokrstiť) a v telke hrám najlepšiu hru, akú som kedy videl. Hneď po Vianociach sme sa všetci pochválili v škole a tak sa pravidelne stávalo, že k nám chodili kamaráti si zahrať. Vtedy bolo jedno, na čom človek hrá, spájala nás jedna vášeň. Sused dostal od rodičov nové PC, na druhý deň sme uňho sedeli asi siedmi a hrali Doom, počúvali pri tom Limp Bizkit a zjedli tonu chrumiek a chipsov. Striedačky typu: meníme sa, keď ťa zabijú – boli železná istota, že každý do toho dal všetko, pretože inak hrozilo, že si zahrá len chvíľu a potom musí pozerať, ako sa darí ostatným. Ak sme sa teda nehrali vonku, hrali sme sa vnútri. Občas, priznám sa, v lete, keď prišla sesternica a bratranec, tak sme jednoducho počas pekného dňa stiahli rolety a zapli kariériu na Gran Turisme 2, alebo sa snažili prejsť nejakú hru do konca. Nemali sme pamäťovú kartu, takže nám nič iné neostávalo. Musím povedať, že rodičom, ani starým rodičom sa to nepáčilo. Zakaždým, keď zapnem nejaký starý titul, vynorí sa mi minulosť a bezstarostné časy detstva.

Takže jeden z hlavných dôvodov je nostalgia a spomienky. Ale to nie je všetko. Druhým a zásadným dôvodom je naša predstavivosť. Každá jedna stará hra bola vnímaná každým inak. Dôvod bola samozrejme grafika. Pred vami bolo pár zlepených pixelov, no vy ste tam videli strom, auto, kostru či smrtku. Keď ste hrali hru v 80. a 90. rokoch, museli ste mať obrovskú dávku fantázie a preto si to aj tak dobre pamätáte. Preto máte tie spomienky tak silno previazané, lebo mozog vám fungoval na 110%. To máte, ako keď porovnávame knihu a film. Keď čítate knihu, všetko si v mysli vytvárate, obraz, zvuk, oči vám idú po písmenách a váš mozog je v plnom nasadení -  predstavujete si ako to je. Pri filme jednoducho už len vypneme fantáziu a ukladáme, ak vôbec stojí za to. To je problém mnohých nových hier. Samozrejme, nájdu sa skvelé tituly s tak nádherným príbehom, že ich hráme dookola, aj keď sa na poličke práši na niekoľko ani neotvorených hier. Ja osobne, mám doma ešte 3, ktoré som ani len nevložil do mechaniky.

Jednoducho, mnoho z nás bolo v školskom veku, kedy sme utekali od detských problémov, či už to boli zlé známky, nepodarené prvé lásky alebo žiadni kamaráti. Konzola vám nikdy nepovedala nie, nikdy neprotestovala a ak áno, stačilo prefúknuť cartridge J . Mnohým z nás bola malým vyslobodením, keď nebolo kam ujsť. Mnohým zas pripomína staré dobré časy. Ale dôvod, prečo ich hráme je ten istý, prečo iní siahnu aj 100x po tej istej knihe, prečo iní zas na každej rodinnej oslave vyťahujú rodinné albumy s fotkami a ďalší chodia na dovolenku na to isté miesto aj po rokoch. Spomienky.

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk