Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: Mass Effect 2

Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: Mass Effect 2

Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.

Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.

Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek...“

Mass Effect 2

Len tak na margo. Zberateľská verzia Mass Effect 2 je prvou zberateľskou verziou hry, ktorú som si kúpil. Naozaj. Tak som bol „buchnutý“ do Mass Effectu. Ja v tomto nie som taký, ako ostatní Bioware fans, ktorí im žrali od Baldur’s Gate prakticky všetko. Aj keď oceňujem kvality hier ako KOTOR, Neverwinter Nights a ďalších, kanadské štúdio ma nechávalo chladným. Teda, pokiaľ neprišiel Mass Effect.

Možno to bolo preto, že som junkie na všetko sci-fi a možno to bolo preto, že u keď som videl postavu v RPG hre, ktorá bola plne dabovaná...každopádne prišiel Mass Effect a s mojim voľným časom bol koniec. A viete ako to chodí. Keď sa do nejakej hry buchnete, tak ste ochotní jej odpustiť aj nedostatky, ktoré objektívne má. A tak to presne bolo. Aj napriek otravným side questom a nie príliš zábavnému preskúmavaniu planét som do dnešného dňa odohral prvý Mass Effect asi 11x.

Lenže ja som sa zaľúbil do dvojky. Teda aspoň tak je to uvedené v nadpise. A je to skutočne fakt. Aj napriek stovkám hodín v multiplayeri trojky je práve dvojka zasadená v mojom srdci ako vrchol trilógie. Nie je bez chýb, to nie. Ale to čo robila urobila jednoducho skvelo.

Asi začnem úvodom. Alebo viete čo? Nie. Som rebel, takže začnem na konci. Samozrejme dúfam, že viete o tom, že články budú plné spojlerov, takže ak ste nehrali...tak sa mi ani neukazujte na oči. Suicide Mission je asi najlepšia misia v hre, ktorú som mal tú česť hrať. Po vstupe do Omega 4 Relay ide totiž o všetko a prežitie nemá garantované prakticky nikto. Skutočne. Ak ste ignorovali svojich spoločníkov (ktorých je takmer tucet), tak je dosť pravdepodobné, že vám pokapú. A v tom bolo to čaro. Že keď ste o nich nejavili záujem, tak hra vám vyslovene ukázala prostredník a zabila ich. O to viac to bolelo, keď ste vedeli, že tieto rozhodnutia poputujú do trojky. Samozrejme, teraz po rokoch už viem, čo musím spraviť, aby všetci prežili, no pri prvom prejdení som to nevedel. A keď v hre tejto misii zomrel Thane, lebo sa mi nechcelo mu pomôcť pri jeho problémoch so synom, tak som vedel, že je hrám niečo, čo si budem pamätať.

A tá hudba. Zimomriavky mi naskakujú ešte aj teraz. Naozaj. Veď si to pustite a zistíte to sami.

Vtipné to je hlavne kvôli tomu, že keď svojho času robil web GameTrailers rozhovor so skladateľom Jackom Wallom, tak povedal, že pri tejto misii z hľadiska hudby vyšlo všetko presne tak, ako si želal. A výsledok za to skutočne stojí. Toto je must have playlist skladba do každého Spotify listu najlepšej hernej hudby v histórii. A odmietam o tom polemizovať.

Ale aj zvyšok hry. Nehovorím, že hra je dokonalá, pretože taká neexistuje. Ale to čo ponúka zo svojej RPG studnice ale aj nie RPG studnice a ako to dokázalo Bioware namixovať. To je presne ten dôvod, prečo je u mňa dvojka TOPka. A v tomto si pohnevám mnohých hardcore Bioware fanúšikov, ale bol som rád, že sa štúdio pri dvojke vydalo akčnejším štýlom a hlavne že zlepšili hrateľnosť. Pretože zatiaľ čo u mnohých Bioware stojí hlavne na príbehu a postavách, tak u mňa je veľmi dôležité aj to, aby ma hra bavila. A presne tie zmeny, ktoré priniesli vývojári, aby spravili hru akčnejšou (a podľa niektorých hlúpejšou) sú presne tie zmeny kvôli ktorým je u mňa druhý diel pred jednotkou. A to bola neskutočne ťažká úloha, ak ste si ešte nevšimli.

Miranda a Thane boli mojim kombom na večné veky a nikdy inak. Thane kvôli tomu, lebo bol cool a Miranda kvôli iným...prednostiam (ospravedlňujem sa, bol som vtedy v puberte). No každý jedna postava (okrem Jacoba) mi imponovala. Dokonca aj Jack, ktorej defaultný vzhľad som doslova nenávidel. Ich príbehy a životy ponúkali niečo zaujímavé, niečo s čím sa viem stotožniť a v prípade, že sa v tom probléme vidím, tak im aj pomôcť pri jeho riešení. A ako som spomínal, keď vás niektorá postava nezaujímala, tak pokojne.

Aj niekoľko rokov po poslednom prejdení dvojky si pamätám prakticky na každú jednu misiu. Na začiatok, na ktorý nezabudnem do smrti. Na rozhodovanie, či nechám žiť Samaru, alebo Morinth, na celkom šokujúce zistenie, kto sú vlastne Collectors. To všetko sú momenty, ktoré ostanú ešte dlho, prípadne navždy v mojej pamäti. Teda, pokiaľ mi vekom nezačne vynechávať.

Pre mňa vždy Bioware triumfovalo nie veľkolepými scénami (teda niekedy aj tými) a príbehom, kde musíme opäť raz zachrániť svet, ale svojimi postavami. A práve to, že sa Bioware sústredilo primárne na postavy a spoločníkov Sheparda je ultimátnym víťazstvom Mass Effect 2 a dôvodom, prečo je to najlepší diel trilógie. Navyše. Kto vôbec môže odolať tomuto?

A nehádajte sa so mnou. Je to najlepší diel trilógie. Bez debaty. Jednotka bol diamant, no očividne neobrúsený a trojka...

Ehm... Má vôbec ešte zmysel niečo dodávať ku koncu trojky? Tam asi bolo povedané všetko potrebné.

A ešte som zabudol na Garrusa. Garrus je môj najväčší virtuálny kamoš. Preto sa trochu hanbím, že som ho v dvojke ignoroval, pretože Miranda. Ale nevadí. V trojke som ho mal v partii konštantne.

Neviem vlastne čo ešte naviac povedať k Mass Effect 2. Bola to pre mňa hra roka vtedy kedy vyšla a ešte aj teraz si občas nájdem čas, aby som si ju chvíľu zahral. Pomáha určite aj to, že hra sa dočkala jednej z najlepších nádielok príbehového DLC obsahu, aký som mal možnosť pri hre vidieť. Zaeed bol síce okay, ale Kasumi bola skvelá, Overlord bol excelentný a Lair of the Shadow Broker je jedným z najlepších kúskov príbehového DLC obsahu, aký som mal možnosť zahrať si (pozdravujem taktiež Minerva’s Den z Bioshock 2). Arrival síce nedosiahol kvalít LotSB, ale aj tak.

Takže, ak ste si to nevšimli, Mass Effect 2 mám celkom rád. A je celkom vtipné, že jednou z najlepších hier desaťročia je pre mňa hra, ktorá vyšla prakticky hneď na začiatku desaťročia. V januári 2010. A že odvtedy prišlo veľmi málo hier, ktoré by dokázali čo i len ohroziť status tejto hry. Teda, neviem či to nie je viac smutné, ako vtipné. Ale to každopádne nechám na vašom zhodnotení.

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk