Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: Bioshock Infinite

Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: Bioshock Infinite

Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.

Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.

Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek...“

Bioshock Infinite

Irrational Games boli pre mňa skvelým štúdiom. Už nie sú, lebo vlastne už neexistujú. Teda nie v podobe v akej sme ich poznali. Do akéhokoľvek žánru sa vložili, tak bolo zrejmé, že to bude minimálne skvelá hra, ak nie výnimočná. SWAT 4, System Shock 2, Tribes Vengance, Freedom Force – to všetko sú hry od tohto štúdia.

A potom prišla séria Bioshock. Do ktorej som sa zaľúbil. Ale nakoľko jednotka vyšla ešte v minulom desaťročí, tak vám tentokrát poviem niečo o neoficiálnej trojke s podtitulom Infinite. O tejto hre sa totiž dá hovoriť veľmi veľa.

Začnem trochu negatívne. Po úspešnej jednotke a dvojke bol totiž hype možno až príliš vysoko, pre dobro štúdia. Výsledkom toho boli prezentácie, ktoré akosi neodrážali reálny stav vývoja hry a po vydaní hry bola tak hra často bombardovaná za to, že autori nesplnili to, čo sľúbili v traileroch. Bohužiaľ. Či už to bolo prílišnými ambíciami, alebo obmedzenosťou hardvéru (X360 a PS3 boli na konci životného cyklu) je irelevantné. Iba chcem povedať, že som to vnímal.

A preto som mal počas hrania často zmiešané pocity. Vždy som čakal na ten moment v hre, ktorý som videl v traileri, no ten nikdy neprišiel. No v mojej hlúpej hlave to v tej dobe doslova zabíjalo krásu, ktorú mi hra ponúkala na tácke. A takmer som to „prešvihol.“

Našťastie, na konci hrania, keď prišiel ten moment, ktorý ma zrazil do kolien a keď som mal možnosť vidieť do vnútra hlavy, ktorá to celé vymyslela, prepojila, tak som to pochopil. Hrám klenot, ktorý možno nie je až tak dokonalý ako jednotka. No je to klenot. Taký, ktorý sa už v dnešnej dobe často nevidí. Taký, ktorý vás zje, prežuje a vypľuvne. Kde nie ste hrdina, ale akýsi anti-hrdina a hra vám postupne nastavuje zrkadlo.

Ba čo viac. Okrem emočne vypätých momentov vie, kedy sa má stíšiť, kedy má dať priestor postavám aby vynikli. Vie, kedy má pridať tempo, kedy vás poslať do konfliktu a kedy vás má obrazne udrieť päsťou do brucha. To všetko plynulo a bez nezmyselných prestojov.

Ale späť na začiatok. Úvodný vstup do Columbie patrí k najlepším momentom, ktoré som zažil v mojej hráčskej kariére. A tým nemyslím, len úvodný výstrel, ale všeobecne úvodné minúty. Keď sa prechádzate po tomto bájnom meste, vidíte deti, ako sa hrajú, zbory ako spievajú a máte pocit, že ste prišli do raja. Lenže samozrejme, je to iba pocit. Postupne odhalíte všetku špinu, rasizmus a problémy, ktoré táto utópia pod povrchom skrýva. Všetko až po tom, čo stretnete Elizabeth.

Ach, Elizabeth. Nedá mi neprirovnať k sebe Elizabeth a Ellie z The Last of Us. Obe „vedľajšie“ postavy, ktoré sú vlastne hlavnými postavami si postupom hry prechádzajú transformáciou z nevinnosti na zlosť. Pri Elizabeth je to však o to účinnejšie, že bola doslova X rokov zavretá v zlatej klietke a nevie o vonkajšom svete prakticky nič. Preto sa cítite fyzicky zle, keď zistíte, že za celé zničenie jej sveta ste vlastne zodpovední vy.

Ale nie je to všetko iba o atmosfére a príbehu aj keď bez tých by nebol Infinite ničím. Hrateľnosť je taktiež extrémne dôležitá. A tu sa musím priznať, že mi lineárnejšia povaha Infinite oproti prvým dvom Bioshock hrám nie až tak úplne sadla. Ale to len v porovnaní s týmto hrami. Inak som bol extrémne spokojný. Množstvo zbraní, schopností, pasívnych perkov, aktívnych perkov a ďalších vylepšení ponúkajú skvelú variabilitu pri hraní a scenérie v ktorých sa počas hrania budete nachádzať to len umocňujú.

Zaujímavé je však to, že to čo mi v pamäti utkvelo po tých rokoch najviac boli práve tie tiché, príbehové momenty. Keď mal Booker možnosť zahrať na gitare, keď Elizabeth pomáhala ľuďom naokolo, dvojičkám Lutece, skvelému soundtracku a ďalším drobnostiam, ktoré presne oddeľujú dobré hry od tých skvelých. Presne ten zmysel pre detail a to, že sa vývojári zaoberali možno nezmyselnými scénami pri vývoji hry. A presne tie scény môžu za to, že mám často chuť si Infinite zahrať opäť (keby som mal viac voľného času).

Určite však nemôžeme pri Infinite vynechať DLC obsah, ktorý patrí medzi to najlepšie v biznise. Síce prvý bol trochu meh, pretože išlo vlastne iba o horde mód, čo nikdy nebolo a nikdy nebude v hre takéhoto typu príliš atraktívne, no zvyšné dve sú doslova poklady. V dvoch častiach Burial at Sea sa totiž vrátite do mesta Rapture a táto príbehová línia, kde nechýba Booker a Elizabeth navzájom prepoja všetky tri diely Bioshock, čo možno niekomu bude pripadať ako pritiahnuté za vlasy (a úprimne neviem, či to takto bolo zamýšľané od začiatku, alebo sa táto myšlienka vyvinula až pri vývoji tohto DLC), no stretnúť starých známych na starom známom mieste v novom grafickom kabáte bolo doslova úžasné. A hneď na to som sa začal modliť, aby jedného dňa spravili remaster jednotky, lebo vidieť svet Rapture v tomto svetle stojí určite za to.

A presne preto, a aj napriek masívnej konkurencii v podobe hier ako The Last of Us, Grand Theft Auto V a obrovského množstva ďalších kvalitných hier bol pre mňa Infinite hrou roka 2013. A hrou, ktorá ma dojala, nahnevala, potešila, sklamala a to všetko zároveň. No ultimátne to bola hra do ktorej som sa zaľúbil a ktorú mám stále v srdci. A ak budete mať možnosť, tak jej dajte šancu aj vy. Určite neoľutujete.

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk