Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: Dark Souls

Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: Dark Souls

 

Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.

Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.

Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek...“

Dark Souls

Teraz budem skutočne úprimný. Keby nebolo Dark Souls, asi by som dnes už robil niečo iné a nepísal o hrách. Pred rokmi som totiž prežíval hernú krízu a bol to práve Dark Souls, ktorý mi znova prinavrátil moju vtedy pomaly sa strácajúcu chuť o videhry. Skutočne som bol na krajíčku od toho, aby som s hrami ako takými úplne sekol, nakoľko som už nemohol ďalej zniesť všetky tie akože hry, ktoré si o mne mysleli, že som idiot. Nevypnuteľné minimapy na polovicu obrazovky, všade samé šípky ukazujúce kam mám ísť, stovky nevypnuteľných otázničkov na mape sveta, len aby som náhodou niečo neprešvihol. Jednoducho som toho mal vážne dosť. Vtedy ale prišiel From Software s multiplaformovým Dark Souls a ja som ako keby znova prežil detstvo.

Ikonické intro - temné, tajomné, démonické

Keby som povedal, že ma Dark Souls len nadchol, bol by to len zlomok toho, čo som pri hre skutočne cítil. Tá hra ma ohromila a to až do takej miery, že som jej ako prvej hre po siedmych rokoch od vydania Half-Life 2 udelil plných 10/10. Viem, že to nie je hra bez chýb, hlavne v lokalite Izalith, kde trocha trpí level dizajn, no tú desiatku si podľa mňa určite zaslúži. Pre mňa má Dark Souls nezameniteľné miesto v srdci a bez okolkov priznávam, že je to aj z toho osobného hľadiska. O koľkých hrách si môžete povedať, že vás zasiahla priamo srdca? Ak takú máte, viete, čo pre mňa Dark Souls znamená.

To, čím tento klenot od From Software prevyšuje ostatné hry, je jeho práca s hráčom. Už v minulom článku o Elexe som písal, že tá hra rešpektuje hráča, že je hráčom, a podľa toho sa aj správa. Dark Souls je presne takým istým titulom, len to podľa mňa robí ešte o niečo rafinovanejšie. Dark Souls znamená prekonávanie samého seba a zároveň neznamená prvoplánovú náročnosť. Tá hra je náročná do takej miery, do akej sa sami chcete zbaviť vlastnej pohodlnosti a presne to ju robí jedinečnou. Jedno je umelo vytvoriť náročnosť tým, že hrá vám do cesty postaví desiatich náhodných nepriateľov a druhé, keď sa proti vám postaví jeden nepriateľ vychádzajúci z level dizajnu a logického rozloženia v prostredí a vy s ním budete zápasiť o holý život.

Dark Souls je vysoká škola level dizajnu. Ten tu stojí a padá na odomykateľných skratkách, vetvených úrovniach a prepojených lokalitách. Samotná hra je v podstate dosť lineárna a do šírky naberá svoj obsah práve tým, že si sprístupňujete predtým nedosiahnuteľné prostredia. To ale nie je žiadna kritika, len opis faktov. Je to Metroidvania? Zdráham sa použiť to slovo, nakoľko typická hra toho subžánru vyžaduje získanie konkrétnych vecí, respektíve špeciálnych schopností, ktoré hráčovi umožnia dostať sa za dovtedy neprekročiteľné prekážky. Dark Souls ide na to predsa len iným spôsobom a to oveľa prozaickejším – zväčša otváraním dverí z druhej strany. V hre neblúdite, skôr sa len nadchýnate návrhom sveta, ktorý sa tvorcom podarilo prepliesť tak dokonale. A že je aká radosť ten svet skúmať.

Unikátny je spôsob, akým hra rozpráva svoj príbeh. Nechcem znieť otrepane, keď poviem, že príbeh si musíte nájsť sami, že si ho sami píšete. To nie je pravda. Dark Souls príbeh má, len ten príbeh sa stal pred vašim príchodom do krajiny Lordran. Všetko, čo zažijete, je už len ozvenou veľkých dejov, strašných zrád a obrovských konfliktov, ktoré sa odohrali dlhé roky predtým. Vy nie ste v hre nikto, ste len jeden z mnohých nemŕtvych, ktorí sa vydali na sever, aby sa pokúsili zažať Prvý oheň a nastavili nový vek. Vek ohňa alebo vek temnoty. Rozhodnutie je len na vás. Len nezabúdajte, že ste len nemým svedkom tej bohatej histórie, ktorú ste vy prežili hnijúc kdesi v horách, kde odoláva skúše času Undead Asylum. O koľko z toho ste len prišli...

Kto je to Gwyn, ten Pán popola? Prečo je taký dôležitý? Čo s tým majú draci? Boli oni zlí alebo to boli práve ľudia, ktorí s pomocou čarodejníc z Izalithu zatiahli svet do toho obludného konfliktu a rozpútali také hrozné činy, že sa z nich krajina už asi ani nikdy nespamätá? Na to všetko si dáte odpoveď len vy sami a to práve analyzovaním jednotlivých čriepkov level dizajnu, pozorným načúvaním tých pár postáv, s ktorými sa stretnete a čítaním opiskov vecí, ktoré nájdete. Existuje nespočetné množstvo teórií, čo sa to v Lordrane stalo a dovolím si tvrdiť, že ani jedna nie je na 100% správna. Tú má v hlave skrytú režisér Hidetaka Mijazaki, ktorý sa vyjadril, že ju nikdy neprezradí.

Nebudeme si v ničom klamať, svoj status kultu si Dark Souls vydobil u väčšiny predovšetkým kvôli náročným súbojom s charizmatickými bossmi. Nazval som ich tak preto, lebo absolútne každý boss je svojim spôsobom unikátny a zapamätateľný. Či už ide prvý stret s agresívnym Capra Demon, lišiacky úvod pred bojom s Gaping Dragon, srdcervúci súboj proti obrovskému vlkovi Sifovi alebo záverečný súboj proti Gwynovi, ktorý namiesto klasického nasadenia, že konečne stojíte tvárou v tvár hlavnému zlosynovi, vo vás vyvolá skôr smútok a ľútosť nad tým, čo vidíte a na to nezabudnete nikdy. Taktiež nezabudnete extrémne ťažké záležitosti ako dvojboss Ornstein a Smough alebo Stray Demon. Z nich sa budete ešte mesiac pomočovať v posteli, to vám garantujem.

Nedielnou súčasťou Dark Souls je aj hudobná stránka. Tá je rovnako geniálna ako aj celá hra. Má ju na svedomí japonský skladateľ Motoi Sakuraba, ktorý vzhľadom na svoje predchádzajúce portfólium prekvapil všestrannosťou a obratnosťou. Niežeby nebolo o ňom známe, veď je to klavírny virtuóz a asi najvyťaženejší skladateľ hier vôbec, no Dark Souls je temná hra, pomalá a takmer bez dialógov, a teda je úplne iná hra než šantivé JRPG hry s veselými popevkami, pre ktoré skladal hudbu predtým. Tu si žiadalo, aby siahol do tých najtemnejších zákutí svojej duše a vydoloval démonické tóny a satanské chorály, ktoré sú jediné vhodné na opísanie aury Dark Souls. Veď posúďte sami.

From Software sa postaralo o klasiku svojho žánru, ktoré následne začali všetci kopírovať a citovať. Nebola to prvá tohto nového subžánru, nakoľko tu bol predtým Demon's Souls a pred touto hrou King's Field a Shadow of Tower. Prvá hra to síce nebola, no bol to práve prvý Dark Souls, ktorý dotiahol všetky prvky do dokonalosti a postaral sa o to, aby sa podobné hry začínali nazývať Souls hry. Od jej atmosféry, neľudského prostredia, čírej temnoty a sychravej nálady, až po fantastický level dizajn, prepracovaný súbojový systém, mnoho povolaní na výber a viacvýznamový príbeh, to všetko robí z Dark Souls jedinečné dielo presahujúce hranice žánru akčné RPG.

Mimochodom, prišli ste na to, kto je to ten tajomný trpaslík (furitive pygmy), ktorého spomína intro?

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk