Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: Zaklínač 3: Divoký Hon

Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: Zaklínač 3: Divoký Hon

Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.

Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.

Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek...“

Zaklínač 3: Divoký Hon

Existuje len zopár titulov v živote hráča, ktoré sa zapíšu do pamäte, ako tie skutočne výnimočné a dokonalé. Ak by som mala spraviť rebríček najlepších hier mojho hráčskeho života, s najväčšou pravdepodobnosťou by na prvej priečke kráľoval práve tretí Zaklínač. Zasluhuje si teda špeciálne miesto medzi hrami tohto desaťročia, pretože uprimne si povedzme, Witcher 3 zmenil herný svet k lepšiemu.

Pamätám si, ako som pred 6 rokmi po prvý krát videla “Killing Monsters” trailer a nevedela som sa dočkať vydania hry. Ono Zaklínač je nielen jedna z najlepšie napísaných knižných sérií, ale aj predchádzajúce hry od CD Projekt Red sa radia medzi skvosty RPG žánru. Preto nie je prekvapivé, že som v deň vydania odchádzala z obchodu s predobjednanou zberateľskou edíciou.

Čo napísať o treťom Zaklínačovi tak, aby som neustále neopakovala tie isté superlatívy? Áno toto RPG je dokonalým majstrovským dielom po všetkých stránkach, či už vizuálnej, zvukovej, gameplay a príbehovej. Zaklínač 3 je jednou z tých hier, pri ktorej na chvíľu len postojíte a obdivujete dokonale vytvorený herný svet. Moje prvé momenty v hre som strávila screenshotovaním nádherných západov slnka a počúvaním zvukov dažďa (a Geraltovho frflania). Atmosféra hry je jednoducho úžasná.

To, čo však CD Projekt Red spravil s Geraltovým príbehom je však oveľa podstatnejšie a samozrejme, aj lepšie. Upozorňujem, že v nasledujúcich riadkoch budú spoilery z knihy aj z hry. Knihy ukončili Geraltov život, jednotka ho priniesla späť, dvojka primiešala do mixu politiku a trojka nám dala happy ending podľa nášho gusta. Teda, pokiaľ ste nepokašľali kľúčové rozhodnutia v hre. A presne v tomto spočíva čaro Zaklínača 3 - reálne môžete všetko zničiť. Zabiť hlavné postavy, zničiť svoj vzťah s Yen či Triss, nechať zdecimovať celé kráľovstvá (napríklad vypustením morovej panny, ako sa to podarilo mne - “Good job to me”) a nakoniec zabiť aj najdôležitejšiu osobu Geraltovho života - Ciri - a tým nepriamo ukončiť aj jeho život.

Našťastie som však tento koniec nedostala a tak Ciri brázdi svet ako zaklínačka a Geralt si užíva príjemné chvíle na svojom vlastnom panstve v spoločnosti Yennefer. Hoci mám rada Sapkowskeho, toto je pre mňa ten najlepší koniec pre milovanú postavu.

Keď už som pri príbehu, nedá mi nespomenúť aj moju najobľúbenejšiu scénu v Zaklínačovi. Možno aj tušíte, o ktorú ide a možno nie. Každopádne nemyslím si, že som odvtedy videla niečo tak nabité emóciami, ako zvítanie Geralta a Ciri. Nemohla som uveriť svojim očiam, keď som po stovke hodín hrania dorazila s Geraltom na ostrov a našla zdanlivo mŕtvu Ciri. Emócie zachytené v troch minútach cutscény, neistota, strach, bolesť zo straty a následná radosť mi spôsobili vodopád sĺz a musela som to chvíľku predýchavať. A nebol to jediný silný moment v celej hre.

Samozrejme skvelý príbeh by ma neudržal pri hre desiatky hodín, ak by aj vedľajšie misie a gameplay nestáli za to. V tomto prípade bol a je Zaklínač akýmsi prekliatím. Patrím totiž k tým hráčom, ktorí musia mať spravené úplne všetko pred tým, ako dokončia hlavný príbeh. Pri množstve otáznikov na mape, nedostatočného priestoru v inventári a počte vedľajších misií a zaklínačských zákazok som nechala pri prvom prechádzaní v hre polovicu svojho leta. Apropó vedlajšie misie je kapitola sama o sebe. Väčšinu času som bola zvyknutá na klasické plytké a nezmyselné behanie po mapách a zbieranie potrebných surovín. Pri Witcherovi to však takto nie je. Niektoré "side questy" sú totižto neuveriteľne prepracované a prinášajú so sebou ťažké morálne rozhodnutia. Potom sa človek ani nečuduje, že má na konte už 120 hodín a ešte sa len blíži ku koncu základnej hry. 

No a potom prišli na rad DLC. A vtedy sa ešte viac ukázalo, prečo je Witcher 3 skvostom hodným chváli a CD Projekt RED štúdiom, aké sa len tak ľahko nevidí. Ono pripraviť dodatočný obsah o veľkosti niektorých AAA titulov a dať mu  skvelý príbeh je umenie samé o sebe. A to všetko za smiešnu cenu porovnateľnú niekedy so sumou kozmetických doplnkov do iných hier.

Ešte sa musím zastaviť aj pri gameplay-i a dať zopár ód na túto adresu. Zabíjať nepriateľov za hudby Silver for Monsters a Steel for Humans bola neskutočná zábava. To, čo sa mi na Zaklínačovi páčilo asi najviac však bola nemonotónnosť súbojov. Každý nepriateľ, každé monštrum bolo iné a potrebovalo inú stratégiu, iné znamenia, iný olej a iné elixíry. Hru som nikdy nehrala na nižšej ako Krv a zlomené kosti pre tú správnu výzvu. Jediná vec, ktorá mi prišla vtipná na gameplay, bolo jedenie počas súbojov alá Skyrim.

Zaklínač 3 mi však do života nepriniesol len to dobré. Musím sa totiž priznať, nájsť dokonalú hru takmer po všetkých stránkach je dvojsečná zbraň - všetky ďalšie vyzerajú v porovnaní s ňou ako nedostatočné. Ono niekedy si neuvedomíte, ako na tom je zle herný priemysel, dokým nepríde niekto a ukáže utopistickú predstavu, ako by to malo vyzerať. Toto sa stalo aj v prípade Witcher 3, ktorý ukázal svetu, ako by si k tvorbe hier malo pristupovať. Ako napríklad pri spomínaných DLC, ktoré by herný svet mali rozvíjať ďalej a nemali by obsahovať sekvencie vytrhnuté z hlavného príbehu len za účelom zisku (ako to napr. spomínam pri Dragon Age: Inquisition, ale tak čo sa čudujeme pri EA).

Zároveň však mám istý pocit, že vďaka tejto hre si niektoré štúdia vstúpili do svedomia a začali meniť aspoň trochu svoju “taktiku boja”. Napríklad séria Assassin’s Creed prestala vychádzať každý rok a Ubisoft si na vydanie hry berie viac času alebo mnohé iné tituly prišli s obrovskými otvorenými svetmi a podobne. Nemôžem na sto percent povedať, že je to práve vďaka Zaklínačovi, ale rada si to myslím. A keďže tento článok je o subjektívnom pohľade, nemusím to ani doložiť nejakým prieskumom :D.

Aby som však aj nejako ukončila svoj chválospev na Zaklínača 3, myslím, že táto hra si zaslúži svoje miesto v prvej desiatke najlepších herných titulov za celý čas. Nepreháňam, vážne si ju vyskúšajte, ak ste ju ešte nehrali. Môže sa stať, že niekomu úplne nesadne (myslím, že aj u nás v redakcií sa takíto heretici nájdu), ale pre mňa bude vždy kráľovať medzi všetkými hrami. Aspoň do roku 2020. Uvidíme, čo s mojim rebríčkom spraví Cyberpunk 2077.  

 

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk