Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.
Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.
Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek…“
Inside
Malá, veľká hra. Dánske štúdio Playdead u mňa po vydaní Limba nepatrilo medzi „hry od tohto štúdia určite sleduj“ typ štúdia, no hra sama o sebe bola veľmi dobrá. Respektíve, veľmi dobre plnila účel, ktorý plniť mala. Predsa len som však čakal trochu viac.
A potom prišiel Inside. Ich druhá hra. Keď si po rokoch od toho, čo som ju hral snažím na ňu spomenúť, tak sa mi okrem nechutného obrazu vyjaví hlavne atmosféra. Asi netreba dúfať v symfonický orchester. Lebo Inside ponúka ticho. Depresívne, temné. Vo svete, ktorý je sám temný. Vlastne, keď si to tak uvedomujem, tak asi by na túto hru viac sedel prívlastok „fascinuje ma.“
Fascinuje ma svet v ktorom sa hra odohráva. Fascinuje ma hlavná postava, napriek tomu, že počas hrania nič nepovie. Fascinuje ma príbeh, napriek tomu, že hra nemá ani jedno jediné slovo. Majstrovstvo, ktoré pri jej vývoji štúdio ukázalo mi pripomína to, prečo mám rád hry. Pretože neexistuje jeden spôsob „ako na to.“ Existuje nekonečné množstvo spôsobov hráča zaujať a primäť ho aby venoval hre pozornosť.
A zaujímavé je, že vlastne do dnešného dňa sa internetom brodia teórie o tom, čo ten koniec mal vlastne znamenať. Čo sa vlastne stalo a čo nám tým autori chceli povedať. Nevieme. A asi sa to ani nikdy nedozvieme. Pretože tak to asi malo byť. Tak ako nám nie je súdené vidieť tvár Master Chiefa v Halo sérii, tak nám nie je súdené vedieť presne, čo sa stalo. A to som hru prešiel niekoľkokrát, len aby som sa snažil „chytiť“ každý jeden náznak.
Pritom, keď si to tak vezmeme, Inside je fakt jednoduchá, ba priam až banálna hra. Áno, vyžaduje si trochu práce vašich mozgových závitov, ale žiadna z prekážok nie je taká, že by ste museli vyhľadávať spôsob, ako ju máte prejsť na Youtube. Teda, tým som chcel povedať, že hĺbka hrateľnosti nie je určite dôvod, prečo je hra v tomto zozname.
Je to skôr všetko dokopy. Je to artštýl, ktorý si nadovšetko cení jednoduchosť. Je to farebná schéma, ktorej úlohou je zvýrazniť vám iba to dôležité. Sú to skvelo vyzerajúce animácie. Je to hĺbka 2,5D prostredia. To všetko robí Inside tým čím je. Jedinečnou hrou, ktorá vás prinúti zamyslieť sa. Ktorá od vás pri hraní nechce veľa, ale po dohraní budete chcieť vedieť viac. Budete chcieť vedieť prečo a ako. A takýchto hier určite nie je až tak veľa.
A preto sa už teraz neviem dočkať toho, čo nám vývojári predstavia v budúcnosti.
Prečítajte si tiež