Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.
Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, keď sa pozeráme do minulosti, ale aj vzhliadame do budúcnosti. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.
Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili, a myšlienkou je skôr formát „love letter“, kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek“…
XCOM 2
Kdesi na prelome dekád som si uvedomil, ako veľmi ma bavia ťahové stratégie. Samozrejme, medzi moje srdcovky vždy patrili hry ako Heroes of Might & Magic, Age of Wonders či Disciples, až príchodom dvojice Civilization V a XCOM od Firafixu sa to pretavilo v bohapustú závislosť.
Už XCOM: Enemy Unknown z roku 2012 dokázal zaujať moje hráčske srdce, no s odstupom času uznávam, že išlo o poriadne nedokonalý titul. Reboot slávnej série stratégií, ktoré kombinovali ťahový boj ľudí a mimozemšťanov, budovateľskú fázu na základni a presuny na mape, bol výborný (aj vďaka datadisku Enemy Within), no až pokračovanie o štyri roky neskôr dokázalo rozvinúť potenciál naplno.
Pamätám si, ako som XCOM 2 hral prvýkrát. Na mojom smiešnom notebooku, ktorý to síce zvládne, no k loadingom som si pokojne mohol zobrať knižku a o úrovni detailov grafiky radšej ani nebudem hovoriť. Aj napriek tomu som si to však poriadne užil. Nesmelé prvé kroky, zoznamovanie sa s novými mechanizmami a vytváranie si citového puta k jednotlivým vojakom, o tom všetkom to bolo.
Hoci ste na konci prvého dielu – pozor, spoiler – mimozemšťanov porazili, autori sa rozhodli, že kanónom bude porážka ľudstva. V XCOM 2 tak prostredníctvom nastrčených figúrok ľuďom vládnu mimozemšťania a atmosféru strachu z invázie nahradil teror ich diktatúry (hoci sa tvária, ako nám chcu pomôcť). Aj samotný XCOM sa už nemôže spoliehať na vládne zdroje a stala sa z neho partizánska skupina.
Vďaka tomu som miloval začiatky jednotlivých misií. Pokiaľ ste ešte nezaútočili, tak boli nepriatelia pokojnejší a nemali o vás ani páru. Vedel som tak zorchestrovať prekvapujúci a smrtiaci útok, pričom pri troche šťastia nebol problém za jeden ťah zabiť aj päť až šesť mimozemšťanov. V neskorších častiach mi nič nerobilo väčšiu radosť ako experimentovať. Na misiu som vzal štyroch granátnikov a dvoch ostreľovačov. Granátníci totiž na vyšších úrovniach dokázali nič pancier nepriateľov, a tých, čo prežili skazu ich granátov, dorazili sniperkou moji zvyšní vojaci.
Datadisk War of The Chosen (mimochodom, vynikajúci prídavok, bez ktorého si už základnú hru neviem predstaviť) pridal ďalší mechanizmus, ktorý zamiešal kartami – únavu vojakov. Ak ste totiž posielali na misie tých istých vojakov, netrvalo dlho a unavili sa, čo znamenalo, že im hrozil „zisk“ nejakej nepríjemnej poruchy. Zároveň ste im museli naordinovať oddych. Nuž, a keď vám takto oddychovali desiati vaši najlepší vojaci a zrazu ste museli ísť na dôležitú misiu, iba ste sa modlili, aby tam nebol nejaký extra tuhý mimozemšťan. Samozrejme, bol.
Apropo, mimozemšťania. Fantastickí! Neznášal som ich do jedného a niektorí vedeli pokaziť misiu, ktorú ste mali pod kontrolou, už len tým, že sa zjavili. Napríklad taký Gatekeeper. Alebo hocaký Chosen. Prípadne ten priblbý vzánašajúci sa Andromedon s mimoriadne hlúpou tendenciou vyhýbať sa strelám. XCOM 2 je totiž známy svojimi vtipnými momentmi, keď sa vaši vojaci s obľubou a v najmenej vhodných chvíľach začnú hrať na Stormtrooperov a minú strelu, ktorá má 90% šancu na trafenie. Prečo? Lebo môžu.
Nikdy taktiež nezabudnem na moje prvé stretnutie s Assassinkou. Išlo o jednu z trojice vyvolených (Chosen), ktorí pribudli v expanzii, a tí vám veru vedeli poriadne znepríjemniť prvé hodiny kampane. Zjaviť sa totiž mohli v každej misii, našťastie, nie naraz. Boli viacnásobne silnejší ako obyčajní nepriatelia a každým mesiacom sa zlepšovali a získavali nové schopnosti.
Tak som si v pohode prechádzal misiu, na ktorej som mal zachrániť dôležitého vedca. Bol som bez straty čo i len jedného bodíka zdravia, ale ocitol som sa v trochu nepríjemnej situácii, keď sa môj tím rozdelil na dve časti. Zrazu sa však zjavila Assassinka. Prišla, zaútočila, zabila jedného vojaka a odbehla do tieňa, kde som ju nevidel. Kým som ju stihol zneškodniť, tak to urobila ešte dvakrát, pričom do večných lovíšť poslala aj spomínaného vedca. Z jednej časti tímu nezostalo nič a Assassinka sa rozlúčila so slovami, že sa nevidíme naposledy. Poteší.
Najväčšou zbraňou druhého dielu XCOMu je modovateľnosť. Naozaj, vo workshope na Steame nájdete také veci, že každý „playthrough“ bude úplne iný. Môžete si posťahovať mody, ktoré vám spríjemnia hranie a ušetria nejaký čas (nebudeme si klamať, XCOM 2 vie byť zdĺhavá hra), ale taktiež kompletne prekopú schopnosti postáv, loot, ktorý dostanete po misiách, či zmenia rôzne ďalšie mechanizmy. A to nehovorím o možnosti prejsť kampaň s tímom vojakov s modelmi postáv z Mass Effectu. Mám pocit, že okrem prvých dvoch prejdení som mal z hry vždy úplne iný zážitok.
Poznáte tú otázku o tom, akú hru by ste si vzali na opustený ostrov? Nuž, vo výbere mojich naj hier dekády sa ocitli dve ťahovky s obrovským potenciálom zabaviť do aleluja. Ak by som si však musel vybrať, asi by to bol XCOM 2. Pretože mody z neho dokážu vždy urobiť o čosi iný zážitok a mňa baví skúšať ich aj po štyroch rokoch. Vďaka, Firaxis.
Prečítajte si tiež