Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: The Last of Us

Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili: The Last of Us

 

Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.

Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, keď sa pozeráme do minulosti, ale aj vzhliadame do budúcnosti. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.

Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia, do ktorých sme sa zaľúbili, a myšlienkou je skôr formát „love letter“, kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek“...

The Last of Us

Len máloktorá hra ma dokázala zaujať práve tak, ako post-apo akcia z dielne Naughty Dog – The Last of Us. Pamätám si na to, akoby to bolo pred pár týždňami. Nezabudnem na prvotné pocity po oznámení v roku 2011 a rovnako tak na pocity po prvom spustení.

Naughty Dog sa do vývoja pustilo krátko po dokončení hry Uncharted 2: Among Thieves. Bolo to vlastne prvý krát v histórii tohto štúdia, že začalo pracovať na dvoch hrách súčasne. Jedným bolo samozrejme pokračovanie dobrodružstiev Nathana Drakea, a tým druhým úplne nový projekt s názvom The Last of Us. Vývoj však nebol jasnou voľbou. Z nového projektu mali v štúdiu obavy, čo neskôr potvrdil aj kreatívny riaditeľ Neil Druckmann. Ten sa obával, že tento nový projekt poškodí dobré meno uznávaného štúdia a nedopadne to podľa ich predstáv. Nakoniec však všetko dopadlo viac než dobre a s odstupom času radíme tento titul medzi hry dekády.

Poďme si to však zhrnúť z pohľadu hráča, ktorý od hry očakával veľa a vlastne aj veľa dostal. Neviem či sa mi do pamäte vryla viac samotná hra, alebo to bol fakt a spôsob akým som hru prechádzal. Nebol som na ňu totiž vôbec sám. Spomínam na časy, keď kamarát vlastnil v našom meste malú kaviarničku a práve tam sa písal môj príbeh s týmto klenotom.

Hru a jej vývoj sme sledovali spoločne s kamarátom a v momente keď hra vyšla sme si povedali, že si to spoločne vychutnáme. V kaviarni mal slušne veľkú plazmu, takže stačilo priniesť PlayStation 3 a mohlo sa začať.

Najprv sme chceli počkať kým mu skončí služba, aby sme sa mohli hre naplno venovať. Ale poznáte to, všetko máte na stole, a máte zas čakať? To teda nie. Takže sme sa dohodli, že jednoducho žačnem a následne sa prestriedame. Kamarát sa musel venovať zákazníkom, pričom každý svoj voľný moment venoval hre a sledoval postupný progres hrou. Odrátaval hodiny, aby mohol konečne zavrieť a pripojiť sa k hre. Nakoniec však ostal len pri sledovaní a oznámil mi, že si to vychutná najprv takto, akoby to mal byť nejaký dlhý film.

Postupne sme hru prechádzali a komentovali dianie a rozoberali príbeh. Prvý deň sme nechceli skončiť a kaviareň sme zatváril o tretej ráno. Ešte cestou domov sme si písali, aká je hra super a tešili sme sa, že zajtra, teda ráno, pokračujeme.

Ubehlo pár hodín, chvíľu sme si pospali a ráno sme pokračovali, samozrejme, ešte predtým než sa otvorila kaviareň. Nasledovala pauza a k hre sme sa vrátili k večeru, keď už poslední zákazníci odišli, tak sme sa mohli opäť ponoriť do sveta The Last of Us.

Spoločne sme prežívali drsný príbeh dospeláka Joeala a mladučkej Ellie, ktorí spoločne hľadali bezpečné miesto naprieč zdecimovanou Amerikou. Pandemická nákaza takmer vyhubila ľudstvo a svet zaplavila parazitická huba Cordyceps. Postupne sme odkrývali komplexnejší príbeh, ktorý nepozostával len z dielcov o prežití, ale zanechával po sebe aj hlbšiu pointu a ďalšie nečakaní zvraty.

Čoraz viac nás vťahoval dospelejší príbeh, ktorý perfektným dávkovaním umocňoval nielen atmosféru na obrazovke, ale aj puto medzi hráčom a jednotlivými postavami. Hru sme si obaja zamilovali a každý jeden zásadný moment v hre prežívali tak, akoby sme boli súčasťou onoho post-apo sveta.

Je asi zbytočné hovoriť ďalšie detaily, takže opäť nasledovala prebdená noc a my sme nadránom mohli na obrazovke vidieť záverečné titulky. Ostali sme v nemom úžase a jediné na čo sme sa zmohli, boli slová, ktoré hovorili o hre a zážitku v superlatívoch. Ako som už spomínal na začiatku, od hry sme čakali veľa a dostali sme ešte viac. Možno ak by sme s kamarátom neprežívali apokalypsu spoločne, tak by to vo mne nezanechalo až takýto obrovský dojem, ale v tomto prípade to bol akýsi návrat do minulosti. Keďže rád spomínam na časy, ako sa chodievalo ku kamarátom hrávať na jeden počítač a škola hrala druhé husle.

Opäť sme tak mohli zažiť ten skvelý pocit z minulosti a úplne odstrihnúť ten dospelácky život chvíľkou nostalgie. Ďakujeme štúdiu Naughty Dog a už teraz hľadáme miesto, kde by sme mohli očakávané pokračovanie absolvovať v podobnom duchu.

Zdroj: vlastný

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk