Keď sa mi do rúk dostala hra Ninja Gaiden 3: Razor’s Edge, hovoril som si, čo vlastne znamenajú tie dve slovíčka za číslovkou tri. Google mi objasnil, že Razor’s Edge vyšiel najprv na Wii U ako remake tretieho dielu z konzol. Čo potom robí Razor’s Edge na Xboxe? V skutočnosti je remakom spomínaného remaku z Wii U. Zmätené? Taká je, bohužiaľ, celá hra.
Remake remaku
Japonská séria Ninja Gaiden je známa svojou náročnosťou a hardcore prístupom. Tretí diel však sklamal a práve Razor’s Edge mal napraviť chyby a prešľapy, ktoré vývojári urobili. Najvýraznejšou a na prvý pohľad badateľnou zmenou je pravdepodobne brutalita a možnosť mrzačiť nepriateľov. Krv strieka ako v každom dobrom anime na všetky strany a ruky, nohy lietajú vzduchom. Razor’s Edge, samozrejme, obsahuje aj všetky vydané DLC, herné módy a navyše pridáva aj kopu nového obsahu.
Príbeh hry je vcelku jednoduchý, aj keď pokiaľ ste nehrali predchádzajúce diely, väčšina postáv vám bude kompletne neznáma a pri konverzáciách budete často stratení. Hlavným hrdinom je legendárny ninja, Ryu Hayabusa, ktorý bol povolaný, aby čelil hrozbe teroristickej organizácie, na čele ktorej stojí tajomná postava s menom Regent of the Mask. Pri ich boji sa tajomnému maskovanému nepriateľovi podarí prekliať Ryuho pravú ruku kliatbou, ktorá zožiera celé jeho vnútro dušami tých, ktorých predtým zabil. Pokiaľ by ste čakali niečo hlbšie alebo aspoň trošku viac sa približujúce tradičným japonským príbehom s mnohými postavami a dejovými zvratmi, ste na zlej adrese. Boje na tisíc spôsobov sú jednoducho 90% obsahu hry.
Nikdy sa nezastavujúca frenetická akcia
Razor’s Edge vám na začiatku ponúkne tri úrovne náročnosti, pričom tá ťažká vám potom umožní odomknúť Master Ninja Difficulty. Keď hru pokoríte aj na tej, sprístupní sa vám Ultimate Ninja Difficulty. Zlatá stredná cesta mi bohato stačila a našiel sa nejeden moment, kedy by som gamepad hádzal po izbe a drvil triggery v rukách. Aj keď vám hra hneď v úvode vysvetľuje, čo ako funguje, respektíve spustí krátky tutorial počas prvej misie, súboje sú mimoriadne rýchle a sledovať, čo vlastne Ryu robí a kde sa nachádza, je poriadna výzva. Našťastie základní nepriatelia nie sú až takí horliví neustále útočiť, a tak si základné herné mechanizmy osvojíte vcelku rýchlo.
Za každého porazeného nepriateľa získavate karmu, ktorá funguje ako herná mena. Môžete si za ňu kupovať nové útoky, vylepšovať zbrane a zdokonaľovať Nimpo, čo sú super útoky v štýle ninjutsu. Prvých pár levelov som sa rýchlo zdokonaľoval a tešil sa z každého úspechu či novej zbrane. Vravel som si, ako sa mi to pomaly dostáva do krvi, že sa začínam baviť. Ako som sa len mýlil. Hra pritvrdila, život mizol po veľkých kusoch a ja som odchádzal hrať Fable na upokojenie. Ťažké hry mám rád. Myslím, že to potvrdí aj moja recenzia na Dark Souls. Avšak, Razor’s Edge je náročný akoby umelo. Radosť z postupu jednoducho nie je taká veľká ako pri iných, naozaj ťažkých hrách, čo som doteraz hral. Našťastie vám po prvom prejdení všetky vylepšenia ostávajú a prenášajú sa do ďalšej hry, takže ak ju najprv prejdete na najľahšej úrovni náročnosti, hard by nemal byť až taký ťažký, ako sa zo začiatku zdá. Otázkou zostáva, koho by bavilo hrať túto hru donekonečna. Spomenúť musím aj jeden incident, kedy som prišiel o značnú časť postupu hry, pričom si nepamätám, že by som hru „natvrdo“ vypol alebo by zamrzla. Neviete si ani predstaviť moju frustráciu.
Novinkou sú aj nové hrateľné postavy, medzi ktorými nechýba Kasumi, známa zo série Dead or Alive. Ďalšími prsnatými slečnami do partie sú Ayane a Momiki. Aj keď sa im ňadrá nehompáľajú tak ako v spomínanej bojovke, vývojári nám to vynahradili výstrihmi a rôznymi kostýmami. Prítomný je aj multiplayer s názvom Shadows of the World, ale nech som sa snažil akokoľvek, pripojiť sa mi podarilo raz, a to sa oponent okamžite odpojil. Nedostatok hráčov je očividne prítomný vo väčšine moderných hier, v ktorých je hra pre viacerých hráčov len akýsi bonus, aby sa nepovedalo.
Grafika neoslní, ani neurazí
Aj keď graficky Razor’s Edge nie je nijak extra pekná hra, aspoň sa vývojári vyhli problémom na Wii U, ktoré trpelo naozaj „kockatými“ textúrami. Akoby neexistoval anti-aliasing. Počas frenetickej akcie aj tak nebudete mať čas všímať si, či je nejaká textúra dostatočne ostrá a či sa slnečné lúče efektne predierajú cez listnaté stromy. Dôležité je hlavne spracovanie animácií a tam nie je čo vytknúť. Hra vás zavedie do množstva lokalít medzi ktorými nechýba Londýn, Rusko, Tokio alebo Antarktída, z čoho ani jednej nemôžem vytknúť chýbajúcu rozmanitosť, aj keď obsahovo to až také dobré nie je. Hudba je z môjho pohľadu vrcholom nevýraznosti. Aj keď je vo svojej podstate relatívne dobrá, v takejto hre sa kompletne stratí. Uvítal by som skôr niečo rýchle, čo rozprúdi krv v žilách a hodí sa k masakru na obrazovke. Presne ako nový Devil May Cry.
Radšej si jednoducho počkám na nový Dead or Alive
U mňa osobne s Razor’s Edge šliapol Team Ninja úplne mimo. Chýba mi príbeh, ťahajúci slušnú hrateľnosť a rovnako aj pocit z dobre odvedenej práce, keď sa vám niečo podarí. Napriek kvalitným animáciám, ultra akčným súbojom a vcelku slušnej nádielke schopností, je Razor’s Edge jednoducho plytkou hrou. Čo sa týka Team Ninja, už budem radšej hrať len Dead or Alive.