RECENZIA: Doom Eternal - Šachová partia s démonmi v pekle

RECENZIA: Doom Eternal - Šachová partia s démonmi v pekle

Poznáte šach? Nečudoval by som sa, keby tí neskôr narodení absolútne nevedeli, o čo ide. Je to taká cool hra, ktorú sme sa hrávali, keď sme boli trochu väčší a keď sme nemali k dispozícii virtuálne hry. Je to hra o trpezlivosti, o predvídavosti a o schopnosti správne sa rozhodnúť. Je to hra, ktorá si vyžaduje perfektnú znalosť schopností vašich figúrok v kontexte boja proti nepriateľovi a napríklad musíte vedieť aj to, kedy niektorú figúrku obetovať pre vyššie dobro.

Doom Eternal je prakticky to isté, akurát vo videohernej forme. A taktiež si odstráňte tú časť o obetovaní figúrok, pretože jediný, koho obetujete, sú naporciovaní démoni. A vymeňte si šachové figúrky za vaše zbrane. A rýchlosť zvýšte niekoľkonásobne. Čaká vás totiž adrenalínový zážitok podľa vlastných pravidiel.

Hra začína podobne ako jednotka v zmysle, že príbeh asi nie je tým najdôležitejším prvkom. Chvalabohu. Pretože hoci to niektorí považujú za negatívum, tak silný naratív (v zmysle cut-scén) nikdy nebol cieľom tejto hry. To však neznamená, že nemá zaujímavé príbehové pozadie (v poslednej tretine napríklad príde k veľmi dôležitému ozrejmeniu niečoho... nebudem približovať čoho) – akurát ho vývojári dávkujú nenásilnou formou a skôr používajú svet a jeho okolie, aby práve ten rozpovedal príbeh hry.

V každom prípade, po niekoľkých sekundách dostanete do rúk brokovnicu a ide sa na vec. Vašou úlohou je opäť masakrovať hordy démonov a zachrániť Zem, ktorá je pod útokom. Už v prvých momentoch si však všimnete niečo iné... Zatiaľ čo Doom z roku 2016 sa ako-tak snažil držať nejakých vizuálnych náznakov realistickosti, tak Eternal to všetko vyhodil do vzduchu a prakticky sa prestal hanbiť za to, že je hrou.

Chcem tým povedať, že hry sa často rôznymi fintičkami snažia maskovať to, že sú hrami, no Eternal na to kašle. Všetky power-upy vyzerajú presne tak - ako power-upy. Všetky zberateľské predmety sú označené obrovským žltým otáznikom a „životy navyše“ sú zobrazené obrovskou hlavou Doomslayera. Navyše, celá hra je oveľa farebnejšia a kontrastnejšia ako Doom 2016, pričom napríklad herná mapa vám takmer vždy ukáže všetky arény, v ktorých sa budú odohrávať najväčšie súboje, čo nemusí sadnúť každému.

Tento prístup však veľmi pomáha hraniu titulu. Ak ste sa divili, prečo som recenziu začínal rozprávaním o šachu, teraz vám vysvetlím prečo. Doom Eternal je totiž excelentným príkladom toho, čo sú vynikajúci level dizajn a skvele implementované základné piliere hrateľnosti.

Uvediem to na príklade. Vojdete do arény a k dispozícii máte vašu vernú brokovnicu a niekoľko ďalších zbraní. Ako Doomslayer pracujete taktiež aj so svojou motorovou pílou a plameňometom a púšťate sa tak do boja. Uhýbate sa projektilom, snažíte sa využiť svoju mobilitu, aby ste sa oklamali svojich nepriateľov. No raz vám náboje dôjdu. A nebojte sa, dôjdu. Pretože rezervy sú úmyselne nastavené tak nízko, aby ste dlhú dobu nemohli používať iba jednu zbraň. Alebo môžete použiť svoju motorovú pílu na to, aby zo zabitého nepriateľa náboje vypadli. Zároveň však musíte rozumne používať tzv. „Gory kills“, ktoré vám dopĺňajú zdravie, a taktiež plameňomet, ktorý vám doplní brnenie.

Do toho si následne musíme uvedomiť, že počet typov zbraní a hlavne počet typov nepriateľov sa každým levelom zvyšuje, čo sa postupne nabaľuje ako snehová guľa. Manažovanie zdrojov je tak čoraz komplexnejšie a frenetickejšie, a všetko je to úžasné. Vyššie som spomínal, že autori vám dokonca na mape ukážu, kde sa budú odohrávať jednotlivé bitky v arénach, vy sa tak dokážete na všetko dokonale pripraviť. Aj tak sú však súboje s nepriateľmi skúškou pozornosti, šikovnosti a schopností hráča. Musíte mať dokonalý prehľad o tom, ktoré zbrane sú najúčinnejšie na ktorý typ nepriateľa, musíte mať schopnosti identifikovať prioritné ciele, a hlavne musíte byť neustále v pohybe. Čo je síce jednoduché povedať, ale komplikovanejšie naplniť, pretože hra vám neodpúšťa. Už na druhej obťažnosti vám uvarí pekelný koktejl a niektoré arény sú veľmi komplikované. Ale tak viete, ako sa hovorí... „git gud“.

Variabilita nepriateľov je ďalším veľkým víťazstvom Eternal. A tým nemyslím iba to, že ich je veľa kvantitatívne, ale aj to, že peklo zo života vám robia rôznymi spôsobmi. Agresívne typy ako Hell Knight na vás neustále útočia zblízka a doslova vás nútia, aby ste zostali v pohybe, zatiaľ čo podporné postavy vám robia zo života peklo tým, že oživujú rôzne menšie jednotky, alebo sa snažia ovládať bojisko z diaľky. Na premýšľanie tak vôbec nemáte veľa času, a to si musíte uvedomiť, že skutočne máte o čom premýšľať. Nielenže musíte mať na mysli konštantné obnovovanie zdravia a štítov, ale aj používanie motorovej píly na získavanie nábojov, manažovanie výberu tej najsprávnejšej zbrane na daného nepriateľa, a popritom ešte, samozrejme, musíte uskakovať a hýbať sa. Arény navyše aktívne podporujú to, aby ste boli v pohybe tým, že tam autori umiestnili aj rôzne tyče na skákanie, skákacie plošiny a teleporty.

Nebol by to však Doom, pokiaľ by nekládol dôraz na preskúmavanie prostredia, a aj Eternal je v tomto skvelý. Autori vás motivujú tak, že v prostredí sa nachádzajú predmety na zlepšenie kapacity zdravia, štítov a nábojov, rôzne mince na získavanie nových perkov, a runy na odomykanie ďalších schopností. A v neposlednom rade aj mody na zbrane, ktoré opäť pridajú každej zbrani dve nové funkcie. Brokovnica tak môže fungovať aj ako granátomet, guľomet získa možnosť vypúšťať minirakety a podobne. A aj tieto funkcie si môžete vylepšovať novými perkami, čo je ďalšia vrstva komplexnosti pri hraní.

 

Celé to však má jedno ale, ktoré je prakticky jediný väčší problém s hrou. Zatiaľ čo Doom 2016 bol do veľkej miery koridorovu strieľačkou s malým množstvom „platformových pasáži“, tak Eternal sa v tomto priestore výrazne nafúkol. Doomslayer po novom vie šplhať po určitých stenách a používať úskoky na zdolanie väčších vzdialeností. Dokonca vie aj plávať. Problémom je akurát to, že tieto pasáže nie sú dobre zvládnuté. Vysvetlím prečo.

Doomslayer je proste tank. Keď sa s ním počas bojov pohybujete, tak cítite ľahkosť pohybu ako v aréna strieľačkách minulosti, no zároveň cítite, že ovládate kolos v podobe vojaka. Je to taký zvláštny pocit, ktorý však všetkým činnostiam dodáva pri súbojoch skvelý pocit. Každý jeden „Gory kill“ je neuveriteľne uspokojivý, každý jeden úskok a výstrel je skvelý a každé jedno švihnutie motorovou pílou vyvolá úsmev na tvári. Lenže tieto vlastnosti Doomslayera sú v priamom rozpore s tým, aby sa táto postava ovládala dobre počas platformových pasáží. Plávanie je hotová tragédia, no, našťastie, v hre sa vyskytuje iba výnimočne. Nič to však s výslednou kvalitou hry nerobí, iba to občas jemne frustruje. V momente, keď sa však dostanete do ďalšej arény, tak je po probléme.

Čo však multiplayer? Musíme priznať, že Doom 2016 multiplayer sa síce snažil priniesť klasickú aréna strieľačku, no autori tam nezmyselne zakomponovali novodobé prvky, pričom výsledkom toho bol mišmaš, ktorý veľmi skoro prestal byť zaujímavý. A tak ho v Eternal kompletne vypustili a nahradili ho módom s názvom Battlemode. Jeho princíp je jednoduchý. Do jednej arény postaví proti sebe hra jedného Doomslayera a dvoch démonov, pričom všetkých ovládajú hráči. Hrá sa na tri kolá, pričom úlohou Doomslayera je zabiť oboch démonov, pričom ich smrť nemôže byť od seba časovo vzdialená dlhšie ako 20 sekúnd, pretože inak sa jeden z mŕtvych démonov vracia do hry. Úlohou démonov je jednoducho zabiť Doomslayera. Celkom zaujímavý a funkčný koncept, no mám pocit, že mu chýba trvanlivosť a že to bude skôr kampaň, ktorá vás bude ťahať naspäť k hre.

Technicky sme sa posunuli o jednu generáciu dopredu a prakticky všetko vyzerá v Doom Eternal lepšie. Prostredia sú väčšie a rôznorodejšie. Jedinou výčitkou z mojej strany sú niektoré art zmeny, ktorých sa dočkali démoni, pričom mne sa viac páčili v jednotke. Navyše, hra sa hýbe v stabilných 60FPS, čo je pre titul takéhoto typu doslova kľúčové. Žiaden stuttering, žiadne technické problémy. Musím skloniť klobúk, pretože technicky tak dobre zvládnutú hru sme tu nemali už dávno. Hej. A Mick Gordon je hudobný boh. Len to som chcel k hudbe povedať. Nič viac nie je potrebné dodávať.

Naše hodnotenie

Doom Eternal je hrou, na ktorú nezabudnete. Dokonale vám pripomenie žáner aréna strieľačiek z minulosti v tom najlepšom možnom svetle. Neskutočne návykový a takticky úžasne prepracovaný titul, ktorý hrá podľa jasných pravidiel. Je iba na vás, aby ste podľa nich začali hrať aj vy, inak vás čaká veľké množstvo smrtí. Aj by som možno povedal, že ide o najlepšiu FPS tejto generácie, keby neexistoval Titanfall 2. Ale to už je téma na iný článok.

Klady

  • neuveriteľne hlboká a do detailov vypiplaná hrateľnosť
  • úžasné technické spracovanie a hudba
  • výrazný posun v hrateľnosti oproti Doom 2016
  • znovuhrateľnosť

Zápory

  • skákacie a plávacie pasáže
  • Battlemode asi na dlho nevydrží

Informácie o hre

Doom Eternal

Doom Eternal 2020

Vypustite ohromnú silu DOOM Slayera. S vylepšenou zbrojou a arzenálom nových a vylepšených zbraní, vrátane do pleca vsadeného kanónu s plameňometom, výsuvnou čepeľou a novou výpadovou schopnosťou, budete rýchlejšími a smrtiacejšími než kedykoľvek predtým. Zničte všetkých démonov stojacich vo vašej ceste s vylepšeným radom zbraní a módov, vrátane Meat Hook nástavca pre Super Shotgun, aby ste sa mohli pritiahnuť k nepriateľom z pekiel tvárou v tvár. Vyhlaďte viac démonov než predtým, každý s jeho vlastnými útokmi a schopnosťami. Klasiky pre fanúšikov ako Pain Elemental, Archvile a Arachnotron sa vracajú späť, kým množstvo nových démonov prichádza, ako sú napríklad DOOM Hunter a Corrupted Marauder. DOOM Eternal systém zničenia démonov vezme vašu fantáziu do nových úrovní tým, že zaručí, že každé potiahnutie spúšte bude vzrušujúce.

  • Platforma: Xbox One
  • Žáner: FPS
  • Výrobca: id Software
  • Vydavateľ: Bethesda Softworks
  • Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: CENEGA

Trailer ProGamingShop.sk

Korekcia: Pavol Hirka

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk