RECENZIA: Watch Dogs: Legion - Ubisoft, už naozaj stačilo

RECENZIA: Watch Dogs: Legion - Ubisoft, už naozaj stačilo

 

Nikdy som sa netajil, že mi open world hry od Ubisoftu už nejaký čas lezú hore krkom. Neskutočná šablónovitosť, rovnaké herné systémy a mizivá úroveň inovácií. Proste bez ohľadu na to, či ide o Assassin’s Creed, Far Cry alebo Watch Dogs, mali ste pocit, že hráte hru podľa rovnakých pravidiel, kde jediný rozdiel medzi týmito sériami je pohľad, z ktorého hľadíte na svet a to, či držíte v rukách meč alebo strelnú zbraň.

Napriek tomu ma Legion zaujal. A to primárne vďaka tomu, že sa vývojári chválili inšpiráciou Nemesis systémom zo série Middle-Earth, ktorý patrí medzi moje najobľúbenejšie inovácie systémov hrateľnosti v tejto generácii. Takže do hry som sa pustil plný optimizmu. A to bola veľmi veľká chyba.

Ale poďme postupne. Londýn, blízka budúcnosť. Všade sú otravne znejúce elektrické autá a polovica z nich nemá šoféra za volantom, lebo vedia jazdiť sami. Všetko je prepojené, všetko je sledované. Priam dokonalé pôsobisko pre organizáciu DedSec, ktorá sa snaží byť strážcom slobody v tomto svete, ktorý slobodný svet vôbec nepripomína. Do hry ste vnorený v tom najhoršom možnom čase. Vaša hlavná postava, ktorej meno nie je absolútne dôležité, sa snaží zabrániť bombovému útoku na budovu Parlamentu, no ako to už býva, nič nejde podľa predstáv a celé to skončí tak, že DedSec je označený za páchateľa a organizácia s názvom Albion je najatá, aby chránila obyvateľov Londýna.

Aby som nechodil okolo horúcej kaše, príbeh je jednoducho zlý. Teda, nie zlý, ale absolútne nezaujímavý. Odhliadnuc od absolútne nezaujímavých postáv a príbehu, ktorý je z hľadiska štruktúry absolútne prehľadný a priamočiary, tak asi najväčším problémom je to, čo som pred vydaním titulu považoval za jeho najväčšiu výhru.

A tou je fakt, že hra nemá hlavnú postavu, ale postavy. Unikátnym systémom Watch Dogs: Legion je totiž možnosť regrutovať prakticky ľubovoľnú postavu, ktorú stretnete vo virtuálnom Londýne, pričom tento systém je celkom prepracovaný. Kedykoľvek môžete vytiahnuť svoj telefón a zistiť si o danom obyvateľovi všetko, čo potrebujete. Dokonca viete zistiť, aký je jeho postoj k organizácii DedSec. Ak je negatívny, môžete pomocou pokročilého profilovania zistiť, ako ho motivovať, aby sa k vám pripojil. Ak však má pozitívny postoj, tak jediné, čo potrebujete spraviť, je jedna „láskavosť“ a hneď sa k vám pripojí.

Každý takýto „agent“ prichádza do tímu so špecifickými perkami, ktoré do určitej miery definujú štýl hrania, ktorý budete používať. No napriek tomu sa hra výrazne prikláňa k stealth postupu. S touto filozofiou sú dizajnované misie a aj prostredia, ktoré takmer vždy poskytujú dostatok priestoru na krytie.

Z daných informácií teda vyplýva, že Watch Dogs: Legion používa rovnaký prístup ako Middle-Earth séria, no v opačnom smere – nie je cielený na orkov, ale priamo na hrateľné postavy. Lenže akokoľvek boli intencie vývojárov čestné a snažili sa priniesť niečo nové, tak celý systém sa rozpadá.

Odhliadnuc od faktu, že po tom, ako si zvolíte postavu so svojím preferovaným štýlom hrania, nemáte dôvod nikdy prepnúť na inú postavu, lebo každá zvládne takmer všetko, tak tento aspekt absolútne zlyháva v tom, aby poskytol to, čo dokázal Nemesis systém v Middle-Earth - dynamickosť hrateľnosti.

Najlepšie sa totiž úžasný Nemesis systém prejavoval vtedy, keď vás prekvapil. Keď orkovia vedeli, že ste sa s nimi už stretli, keď vstali z „mŕtvych“, aby sa pomstili, keď ste vtrhli do prostredia, aby ste porazili jedného a zrazu sa tam objavil druhý. A hlavne každý z nich vyžadoval od vás – hráča, aby ste k nemu pristupovali inak. Každý mal iné slabiny a silné stránky. Lenže Legion tak nefunguje. Mesto je rovnako statické, rovnako statické sú úlohy a takmer rovnaký je postup hrou. Je to, ako keby ste Nemesis systém vložili do mlynčeka s názvom „Ubisoft hry v otvorenom svete“. Dostanete niečo, čo je očistené o všetko zaujímavé a čo tam je len preto, aby sme sa tvárili, že sme sa pokúsili o niečo nové.

Lenže tam to nekončí. Tento systém „nekonečného množstva hrateľných postáv“ totiž so sebou prináša obrovské množstvo nevýhod, ktoré pália plné zásobníky na hráča. V prvom rade tu máme technický aspekt. Tým, že každá hlavná postava neprešla cez mo-cap, tak z technického hľadiska sa zasekli niekedy v roku 2014 (a animácie sa zasekli v treťom Assassin’s Creed). Proste nevyzerajú k svetu a ešte horší je lip-sync, ktorý je doslova katastrofálny. A ak k tomu pripočítame fakt, že nie každá postava sa hodí k hlasu, ktorý k nemu vývojári prisúdili, máme k dispozícii recept na katastrofu. Vo výsledku si totiž týmto systémom vývojári pripravili obrovské množstvo práce navyše a výsledok za veľa nestojí.

Ďalším problémom je však samotný príbeh. To, že vaša postava je iba jednou z tisícok, znamená, že vývojári na ňu nemohli presunúť ťarchu príbehu. A tak to ani nespravili. Namiesto toho je gro príbehu vložené do rúk generických vedľajších postáv, ktoré na škále od strašných po úžasné okupujú tú najhoršiu možnú pozíciu – nie sú totiž ničím zaujímavé. Jedinou ako-tak zaujímavou postavou je Bagley, umelá inteligencia, ktorá vás celou hrou sprevádza. A ani ten príbeh za veľa nestojí. Ako som spomínal vyššie, je totálne predvídateľný a ešte horšie na tom je, že je dlhý. Keď už sa modlíte, aby ste konečne boli na konci, tak zistíte, že vás čaká ešte desiatka misií, ktoré sú jedna ako druhá.

A tým sa dostávame k tretiemu problému, ktorý zráža hru na kolená. Misie. Ich dizajn nie je otrasný, ale skôr otravný. Je to tá najhoršia kombinácia „choď tam a hackni niečo“ a „odraz vlny nepriateľov, pokiaľ sa to nehackne“, akú si viete vôbec predstaviť. A čo je ešte horšie, hlavné misie sa z hľadiska štruktúry ničím neodlišujú od bežného výletu do zakázanej zóny. Ničím. Čakal som na moment, keď ma chytia buď z príbehového hľadiska, alebo dizajnového, no neprišiel počas celej hlavnej kampane. Keď si napríklad zoberiete bežnú hru od Rockstaru, tak tá je skvelá hlavne preto, že okrem otvoreného prostredia, kde sa viete vyblbnúť, ponúkajú vývojári skvele nadizajnované misie, ktoré síce obetujú otvorené prostredie v prospech väčšej linearity, no v tomto prípade je to pre dobro veci a výsledkom je dobre namiešaný koktail.

A čo je ešte horšie, hra nedokáže nabrať na obrátkach. Nedokáže postupne posúvať hráčovi nové a komplexnejšie prvky, ktoré by predstavovali výzvu, nových nepriateľov, alebo zaujímavú náplň. To, čo robíte na začiatku, budete robiť aj na konci. Jediné, čo sa bude komplikovať, sú hackovacie minihry, ale tam to končí. A bohužiaľ, základy hrateľnosti skladajúce sa zo stealthu, hackovania a manipulácie prostredím nie sú dostatočne silné, aby dokázali na svojich pleciach odniesť slabé aspekty hry.

A koniec-koncov, keď tak nad tým teraz rozmýšľam, tak systém „hraj si za koho chceš“ celkovo viac škodí, ako pomáha. Pretože jediné, čo robí, je to, že namiesto toho, aby vývojári dali všetky schopnosti jednej postave, pridali tam XP systém a vy ste si museli vybrať svoju špecializáciu, tak tieto perky iba rozdelili tisícom postáv a nútia vás hľadať tú správnu kombináciu.

A aby som nezabudol. Ubisoft to zas „zubisoftil“ a priniesol do hry prvok, z ktorého sa mi obracia žalúdok. Tech Points, ktoré slúžia na upgrade niektorých častí výbavy, ku ktorej majú prístup takmer všetky postavy, totiž uzamkol za zberateľské predmety. Áno, na to, aby bola vaša postava čo najefektívnejšia v boji, budete potrebovať chodiť po mape a nezmyselne zbierať zelené krabičky. A tie sú iba jednou časť nekonečného množstva takýchto predmetov, ktoré sú rozmiestnené po mape.

Prakticky jediným zaujímavejším prvkom, ktorý z Legion vzišiel, je mesto Londýn. To je spracované veľmi pekne. Vývojári išli po takom štýle, ktorý nie je príliš vzdialený od našej reality, no zároveň vidíte, že to nie je rok 2020. Digitálne bilbordy, samojazdiace autá a všadeprítomné drony veľmi pekne kontrastujú s klasickou architektúrou jednotlivých častí Londýna.

Po technickej stránke z hry určite nepadnete na zadok, no nemôžem povedať, že by vyzerala zle. Vyzerá akurát tak, že ničím nezaujme. Ale jednu vec musím pochváliť. Legion disponuje asi najlepšími in-game podcastmi, aké som mal možnosť počuť (na druhej strane som ich však veľa nepočul).

Naše hodnotenie

Watch Dogs: Legion je hrou, ktorá sa iba tvári, že priniesla inovácie. Je to presne ten istý statický, ničím nezaujímavý a nudný otvorený svet, ktorý nám už francúzsky vydavateľ naservíroval niekoľkokrát. Najväčší tromf tejto hry totiž skončil tak, že vývojárom priniesol viac práce, no v konečnom dôsledku jej to na atraktivite nepridáva. Ak je to teda vaša šálka kávy, nech sa páči. Ak vám však takéto kúsky lezú hore krkom, tak Legion nič zaujímavé nepriniesol.

Klady

  • Londýn blízkej budúcnosti je atraktívny
  • základy hrateľnosti sú ako-tak solídne

Zápory

  • príbeh je nudný, rovnako ako všetky postavy
  • dizajn hlavných misií je „unavený“
  • zastarané animácie, otrasný lip sync
  • statickosť celého sveta
  • koncept hrateľných postáv, ktorý je absolútne nedomyslený a chýba mu akákoľvek hĺbka a motivácia
  • naviazanie vylepšovania postáv na zberateľské predmety

Informácie o hre

Watch Dogs: Legion

Watch Dogs: Legion 2020

V blízkej budúcnosti sa Londýn rúti do záhuby. Vševidiaci dozor štátu utláča obyvateľov, ulice sú kontrolované súkromnou armádou a mocný syndikát zločinu využíva bezbranných ľudí. Osud Londýna je vo vašich rukách a je závislý od vašej schopnosti bojovať so systémom. Vitajte v odboji!

  • Platforma: Xbox One
  • Žáner: Akčná adventúra
  • Výrobca: Ubisoft
  • Vydavateľ: Ubisoft
  • Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Comgad

Trailer ProGamingShop.sk

Korekcia: Pavol Hirka

Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!

 
 
 
 
 

Sledujte nás

Gamesite.sk
Zoznam.sk