The Silver Case - Recenzia

Začína to celkom fajn. Do svetla sporo odetej úzkej cesty, kdesi ďaleko od hlučných ulíc v diaľke sa nachádzajúcej siluety veľkomesta, sa vo svojom starom aute vracia domov unavený detektív Tecuguro Kusabi. Priestor medzi jeho perami ako vždy vypĺňa zapálená cigareta a nadávky častujúce všetko, čo ho i len málinko rozčúli. Ako napríklad zlá hudba v autorádiu či čoraz zväčšujúca sa frustrácia z jeho osobného života.

Nudná cesta autom sa čoskoro skončí prudkým zabrzdením, nakoľko sa na ceste pred ním zjaví na prvý pohľad neznáma postava držiaca v jednej ruke zbraň a v druhej odrezanú ľudskú hlavu. Neznámy po pár sekundách naťahuje ruku a strieľa na Kusabiho. Netrafil. Nasleduje vrahov útek a detektívove hlásenie o posily. V tej chvíli sa hra zameria na komando prichádzajúce detektívovi na pomoc, odhaľujúc vnútorné rozbroje jeho členov a ich názory na vzniknutú situáciu.

Aj keď tieto udalosti sprevádzajú jednoduché animované sekvencie, odohrávajúce sa na malom priestore obrazovky (pozri obrázky), gro celej zápletky sa uskutočňuje predovšetkým v texte a v dialógoch. Vzhľadom na to, že The Silver Case sa žánrovo škatuľkuje ako vizuálna novela, toho textu si hráč užije enormné množstvo. Obrovské množstvo. Často je textu toľko, že sa zaplní celá obrazovka od vrchu až po spodok výhradne písaným slovom. Slovami, ktorých písmenká sa objavujú spolu s efektom zvuku písacieho stroja. Každé jedno písmenko teda ako keby písal stroj. A to hráč musí počúvať približne 10 až 12 hodín.

Celý dej je vlastne veľkým vyšetrovaním a chytaním šialeného masového vraha Kamuia Ueharu, ktorý unikol z psychiatrickej liečebne a noc čo noc si vyberá svoje obete, predstavený v dvoch rovinách – Transmitter a Placebo. Zatiaľ čo prvý menovaný zoznam kapitol rozoberá postup polície, Placebo nazerá na tieto skutočnosti z pohľadu novinára. Príbeh je vskutku zaujímavý a pekne sa rozvíja, teda až kým sa nepretaví do obludne zamotaného mišmašu. Spoznáte nové postavy, ako napríklad Sumioa Kodaia, detektívneho partnera neurotického Tecugura Kusabiho, ktorý pôsobí úplne opačným, omnoho ľudskejším dojmom, vyšetrovateľku Chizuru Hačisuku chladnú a odosobnenú ako jesenné ráno či sympatického agenta Kijošiho Morikawu.

Každá z postáv má svoj originálny charakter a typológiu vykreslenú až tak detailne, že po čase budete schopní predvídať, ako tá či oná postava zareagujú na rôzne situácie. No to z určitého hľadiska prináša problém, nakoľko tu Suda51 doplatil na mladícku neskúsenosť. Dĺžka dialógov je často neúnosná. Veľakrát sa postavy rozprávajú o úplných zbytočnostiach, a to len aby spomínaný herný dizajnér za každých okolností poukázal na rozdielnosť jednotlivých charakterov. Dialógy by sa mohli svojho času tváriť filozoficky, no dnes už pôsobia, a to poviem úprimne, často dosť naivne.

Texty, či už tie opisujúce dej, scény alebo samotné rozhovory, trpia neuveriteľným množstvom vaty, bez ktorej by dej podľa môjho názoru ubiehal svižnejšie a stráviteľnejšie. To nespomínam zbytočné bloky textu vyplnené obyčajnými bodkami, ktoré evokujú, že postava momentálne rozmýšľa alebo sa v rozhovore odmlčala. Takto napísané to neznie hrozivo, no počas hrania to dokáže poriadne frustrovať. Najviac ma ale vytáčalo niečo iné…

…A to správanie detektíva Tecugura Kusabiho. Jeho vulgárne vyjadrenie neuveriteľne kazilo dojem z hry! Pri všetkej úcte k tvorcovi. Asi si Suda51 myslel, že čím viac nadávok postava povie, tým z nej bude väčší frajer či „bad-ass“. No v skutočnosti to vyznieva strašne rozpačito až detinsky. Ako keby sa scenár rozhodol napísať žiak základnej školy po tom, čo videl béčkový americký akčný film. Jednoducho hlúpe až smiešne.

V čase, keď vyšla pôvodná verzia The Silver Case na prvý PlayStation, som o hre, úprimne poviem, nepočul, no na túto recenziu som sa aj napriek tomu, že vizuálne novely vôbec nevyhľadávam, tešil, a to z dôvodu prítomnosti pasáží, v ktorých hráč priamo ovláda postavu v FPS štýle a rieši puzzle. Čakal som, že to bude krásne osvieženie zatuchnutej (ne)hrateľnosti vizuálnych noviel, no ostal som sklamaný a frustrovaný, ako to Česi pekne hovoria, „až na púdu“.

To, že sa takéto pasáže hrajú štýlom old-school dungeonov, čiže pekne po krokoch, po imaginárnych štvorcoch, by mi ani nevadilo. Vadila mi chabá interakcia a absolútna neintuitívnosť herných mechanizmov a prepínania medzi nimi. Na to, aby ste niečo spravili, musíte spraviť vždy niekoľko zbytočných klikov. Nestačí prísť k objektu a proste ho aktivovať, vy musíte prísť, z kruhového menu vybrať patričný príkaz, aby vám hra umožnila interakciu, a až tak môžete robiť potrebné. Ak sa na oplátku chcete potom niekde dostať, nestačí proste stlačiť tlačidlo vpred, najprv v menu musíte stlačiť príkaz, že chcete chodiť, a až potom to môžete spraviť.

Navyše sa ovládanie nedá nastaviť, tak pohyb je navždy zasadený na šípkach, nie na masívne obľúbenom WSAD. Kamerou môžete pozerať len rovno, hore alebo dole a keď sa niečo zaujímavé objaví medzi tým, jednoducho si nebudete môcť pomôcť. Je to úplne tragický spôsob, ako spraviť z už tak nudných herných pasáží ešte omnoho horší zážitok a neviem si predstaviť, ako toto mohol niekto schváliť. Takýto systém nie neprípustný len v roku 2016, neviem si totiž predstaviť, že mohol niekoho baviť už v roku 1999.

Prostredia zívajú neuveriteľnou prázdnotou a neobsahujú nič živé. Nič, čo by sa hýbalo. Dokonca ani postavy. To, že nejaké stretnete, spoznáte len podľa toho, že sa vám na obrazovke objaví ich fotka. Inak je to celé len o krokovom pohybe a riešení hlavolamov založených predovšetkým na číselných kódoch. Ale aspoň tie za niečo stoja, hoci nadšenie z ich riešenia bezpečne ničí vedomosť, že interaktívne pasáže už nič iné neponúknu. Namiesto toho, aby ste sa na ne tešili, ich budete časom brať ako nutné zlo.

Z The Silver Case vyzdvihujem vlastne len námet príbehu, väčšinu samotného príbehu, atmosféru a hudbu. Atmosféra a hudba kráčajú spoločne ruka v ruke ako hlavní ťahúni tejto novely. Obe tieto zložky vytvárajú ťaživú auru niečoho zlého, čo tam vonku niekde je, skrýva sa a číha. Vlastne sa ani nedajú od seba oddeliť, tak veľmi sú spojené a tak veľmi sa dopĺňajú. Zdarne im sekundujú aj prestrihové scény pojaté ako kompozícia viacerých, za sebou idúcich statických obrázkov. To tvorcom uprieť nemôžem, ak niečo na tomto titule funguje, tak je to určite toto.

Aj keď to ani náhodou nedosahuje súčasné štandardy, vylepšená grafická stránka hry sa mi páči. Páči sa mi tá nedokonalosť grafiky, jej hrubosť a neotesanosť, pretože aj to dopomáha k vytvoreniu sychravých nálad, takých potrebných pre vžitie sa s herným prostredím. Rovnako tak milujem aj dynamické pozadie, na ktorom sa v závislosti od hudby premietajú rôzne slová a výrazy, čiary a obrazce ešte znásobujúcejšie psychologické pozadie celého námetu. Poteší taktiež možnosť rôznych nastavení ako prepnutie na klasické pozadie, rýchlosť textu či pôvodné intro.

Naše hodnotenie

The Silver Case je síce slávna adventúra z 90. rokov, no dnes už predsa len pôsobí tak trochu zastaralo a unavene. Pokiaľ vás neznechutia tie tony vo veľa prípadoch zbytočne naťahovaného textu, tak vás k smrti unudia hrateľné pasáže, ktoré sa pre mňa stali asi aj tým najväčším sklamaním. Hra by bola úplne úžasná, ak by sa text o niečo preriedil a žánrovo by sa premenila na plnohodnotnú point&click adventúru. Vtedy by snáď ani nemala konkurenciu. Škoda tej premárnenej šance, nakoľko atmosféru, štýl, príbeh a postavy má The Silver Case znamenité.