Ako napísať recenziu na hru, ktorej hrateľnosť sa dá opísať jednou vetou, no bez toho, aby ste prezradili čo i len náznak hlavnej zápletky a pointy príbehu, na ktorom celá tá hra stojí, pričom by recenzia mala byť dlhšia ako len jeden krátky odstavec. Verte, že táto otázka ma máta viac než situácia, v ktorej sa ocitol Richard Nolan v najnovšej hre od adventúrnych špecialistov Daedalic Entertainment.
Uvedomujem si, že ešte ani počas písania týchto riadkov vlastne neviem, kam ma zavedú ďalšie slová a vety. Prezradiť niečo z príbehu? Pýtam sa sám seba. Potom by ste však ani nemali dôvod, prečo si zahrať túto hru. Možno sa vám zdá, že úvodné pasáže tejto recenzie sú len tliachaním o ničom, no ak sa nad nimi zamyslíte, zistíte, že odkazujú na to, aký štýl hry sa dá od State of Mind očakávať. No na rozdiel odo mňa budete pripravení. Ja som nebol. A sklamanie je preto omnoho väčšie.
Na začiatku hry prechádza Richard Nolan ťažkým obdobím
State of Mind ma na prvý pohľad zaujal svojim atraktívnym zasadením. Milujem kyberpunk, adventúrne hry a futuristický Berlín v ukážkach ma jednoducho ucvhátil svojimi pochmúrnymi uličkami sporo osvetlenými neónmi a nikdy neprestávajúcim nočným dažďom. Atmosféra hry patrí medzi jej najsilnejšie stránky a k tomu dopomáha aj zaujímavo zvolený artštýl kombinujúci realisticky (v medziach) pôsobiace prostredie a výrazne štylizované postavy ako kontrast. Vytkol by som azda až prílišné inšpirovanie sa známymi filmami a hrami ako I Am Robot, Matrix, Total Recall alebo Deus Ex. Z určitého pohľadu môže dokonca ísť až o vykrádanie.
Príbeh hry je tou jednoznačne najlepšou súčasťou celého titulu. Je príjemne komorný, intímny a nebojí sa rozoberať ťažké témy, ako je kyberprostitúcia (scéna s úchylným zákazníkom patrí medzi najzvrátenejšie v celej hre), kyberšikana, rozpad rodiny alebo strata identity zapríčinená posunutím ľudstva na novú úroveň (trasnhumanizmus), ktoré môžu niekomu pripadať ako tabu. Práve tá posledná menovaná je nosná téma, od ktorej sa odvíjajú ďalšie. Aký je zmysel bytia? Skutočne by bol dokonalý svet taký dokonalý? Kde končia hranice etiky a ľudskosti a kde sa začína hra na Boha?
Hlavná postava, Richard Nolan, významný reportér, sa prebúdza v nemocnici po autonehode, a, ako sa zdá, utrpel jej následkom krátkodobú stratu pamäte. Jeho život stagnuje a rodinný život sa mu podľa všetkého pomaly rúca ako domček z karát. Svokrovci ho nemajú príliš v láske a jeho žena a syn sa nie a nie vrátiť od rodičov, pričom doma mala byť už dávno. Začiatok a vlastne celý dej sa približne tak do polovice drží sympaticky pri zemi a skôr než veľké kyberpunkové sprisahanie pripomína rodinnú drámu na pozadí boja odboja proti dystopickej vláde. Bohužiaľ, neskôr sa jeho originalita stratí a pohltí ho typické kyberpunkové klišé, v ktorom pôjde doslova o ohrozenie celej spoločnosti.
To je škoda, pretože čím väčší sa príbeh snaží byť, tým plytšie pôsobí, pričom neskôr pôsobí doslova smiešne až naivne. Stretnete v ňom mnoho postáv so zaujímavým osudom. Niektoré sú napísané lepšie, niektoré horšie, no ten najhorší dojem zanechá práve hlavná postava Richarda, respektíve jeho dabing, ktorý pôsobí až príliš amatérskym dojmom. Ide o veľké prekvapenie, nakoľko za jeho hlasom stojí Geralta z Rivie, hlas Douga Cocklea.
Hra State of Mind je skôr interaktívny film, v ktorom však dej nesledujete len ako nezúčastnený divák, ale priamo ho hráte. Takýto dojem však vzbudzuje aspoň na začiatku. Postavu ovládate z pohľadu tretej osoby, čítate si rôzne zápisky, rozhodujete o odpovediach, dozvedáte sa o prostredí a objektoch navôkol vás a nejako tak nadobúdate pocit, že máte všetko vo svojich rukách, že sa pred vami zrazu ocitá hra s interakciou podobnou hre Deus Ex.
Ak sa ale do hry ponoríte viac, zistíte že hra má od otvorenosti, interakcie a možností k spomínanému Deus Ex ďalej, než je vzdialenosť zo Slovenska do Nepálu. Ja, samozrejme, neporovnávam Deus Ex a State of Mind, nakoľko sú to odlišné žánre, len konštatujem, že hra sa snaží pôsobiť veľkolepo, a pritom je obsahovo taká prázdna. A strohá. Až trestuhodne strohá. Na druhej strane, prítomnosť Deus Exu je tu veľmi cítiť. Rozbité sklo v Richardovom apartmáne, jedna z postáv sa volá Adam a celý nádych hry má podobu trojuholníkov.
Táto krátka ulica je všetko, čo z Berlína v podstate uvidíte
Drvivá väčšina hry, minimálne 90% celého herného času čítajúceho približne 12 hodín, sa odohráva len na niekoľkých maličkých miestach, kde robíte to isté. Zapínate počítač, skenujete určité údaje a komunikujete s robotom a synom. Občas vás hra pošle aj inam, avšak len na krátku dobu a budete sa tam môcť len porozprávať s postavou, ku ktorej vás privedie príbeh. To je to, čo v State of Mind robíte najčastejšie. Chodíte z bodu A do bodu B a sledujete cutscény. Hovorí sa tomu chodenie. Ovládanie postavy je však absolútne nezvládnuté a miestami je také nešikovné, že sa netrafíte do dverí alebo sa jednoduché otočenie okolo vlastnej osi zrazu stane záludným problémom.
Aby som bol ale korektný, z času na čas sa hra snaží rozbiť nudný stereotyp hrateľnými minihrami. Tie nie sú vôbec zložité (ako ovládanie drona) a vlastne ani nie vždy zábavné (ako až smiešne naivné hackovanie kamier), ale aspoň na chvíľu prerušia vaše neustále zívanie a možno vás aj preberú z letargie, ktorá sa skôr či neskôr určite objaví aj u vás. V úplnom závere sa dokonca objavia aj reálne adventúrne prvky a musíte vyriešiť niekoľko situácií, no tie sú veľmi očividné a herný systém založený na chodení od zeleného trojuholníka k ďalšiemu absolútne zabíja nejaký pocit z prieskumu a skutočného riešenia hádanok. Cítiť z nich, ako keby tu ani nechceli byť, ako keby boli do hry prilepené na silu a asi tak isto zábavné je aj riešiť ich.