Ak bude hra rovnako dobrá ako spôsob, akým nám ju Sony prezentovalo, budem nadmieru spokojný.
Pokiaľ ide o exkluzivity na PlayStation 4, moje očakávania sú zakaždým vysoké. Je to do istej miery aj dobrá vizitka Sony, že keď už niečo pod krídlami japonského giganta vznikne, nie je to žiadny paškvil. Keď má však relatívne neznáme štúdio – aspoň pre mňa – vyprodukovať hru vo veľkom, otvorenom svete, poháňanú osobným príbehom, zmocňuje sa ma neistota.
Bend Studio, ktoré za Days Gone stojí, určite nie je žiadny Naughty Dog. Aspoň zatiaľ nie, aj keď podobnosť medzi ich vlajkovými titulmi by sa našli. Dobrých zombie hier však nie je nikdy dosť a aj keď „hmyzáci“ v Days Gone nie sú v pravom slova zmysle zombíkmi, stále je to post-apokalypsa. A tú ja vo videohrách a filmoch jednoducho zbožňujem. A keď ide ešte aj o poriadny príbeh, dovidenia, ďalej sa ani nemusíme baviť, beriem to. Inými slovami, ak by sa z Days Gone napokon vykľulo niečo infikované, čo treba odstreliť, bolo by mi to naozaj, naozaj ľúto.
Našťastie, z toho, čo som videl v rámci svojho novinárskeho prístupu k hre, to tak nevyzerá. Ale rysuje sa nám aprílový súper pre The Last of Us? Ibaže by hra vychádzala prvého, to by sa ešte ako žartík prepieklo. Nie, Days Gone by som zatiaľ nezaradil medzi špičku hernej produkcie Sony, ale…
To „ale“ je v tomto prípade rovnako dôležité ako váš posledný náboj, keď ste zabarikádovaný v miestnosti, z ktorej niet úniku, a do vnútra sa postupne prebíjajú živí mŕtvi. Životne! Teda, skôr mŕtvolne.
A kým načrtnem to málo, čo som si na novinárskej akcii stihol z hry pozrieť, ešte jedna vec. Days Gone je hrou na desiatky hodín a ja som videl možno hodinu z toho celého. Akýkoľvek názor tu padne, myslite na to, že v našej recenzii to napokon môže byť úplne inak.
„Je dôležité, aby ste si sem-tam spravili odbočku a vybrali sa, napríklad, tamtou súteskou. Možno tam objavíte auto a možno v ňom bude niekto nažive. Alebo navštívte tábor banditov, vyčistite ho a získate plán na vylepšenie vašej zbrane. Za objavovanie príde vždy odmena.“
Vývojár Emmanuel Roth z Bend Studio
Štýlová prezentácia – ešte možno štýlovejšia než hra samotná
Days Gone som si, aj s kolegom, vyskúšal počas novinárskej akcie neďaleko Prahy. V priestoroch areálu opusteného hotela Harasov sa počas prvého marcového dňa konala gameplay prezentácia hry, aj s účasťou jedného z jej autorov. Keď som v úvode článku napísal, že ak bude Days Gone rovnako dobré ako jeho prezentácia, budem spokojný, myslím to smrteľne vážne. Neexistuje totiž lepší spôsob, ako uviesť motorkársku post-apo hru, než keď vás posadia do ruín starého hotela uprostred ničoho a predtým vás nechajú prešacovať dvojicou urastených bajkerov, pričom minimálne jeden z nich vyzeral ako Hellboyov mladší brat. Vyšlo dokonca aj počasie, ktoré bola pochmútne, zväčša daždivé – a práve počas takého v Days Gone vyliezajú vo veľkom infikovaní jedinci. Slovami Deacona, protagonistu hry: „Dážď… prečo musí vždy pršať?“
Klobúk – či skôr prilba – dole, bol to naozaj originálny a celkovo perfektný zážitok. Do istej miery dokonca prebil aj zážitok z hry samotnej, kvôli ktorej sme tam vlastne boli. Nesvedčí to len o tom, že event samotný bol organizovaný veľmi kreatívne, ale aj o tom, že Days Gone vás nepohltí už po hodine, zhruba ktorú som v hraním strávil. Nejako to nezachránilo ani mierne prehnané množstvo cut-scén, ktorých účelom je práve vtiahnuť vás do hlbšie do deja, no za daných okolností pôsobili skôr ako hmla, ktorá nás zdržiavala a spomaľovala.
Sympatický vdovec na motorke
Ústrednou postavou príbehu a hlavným hrdinom Days Gone je americký motorkár Deacon St. John, ktorý počas vypuknutia neznámej infekcie prišiel o manželku. Keď sa väčšina ľudskej populácie, vrátane prírodnej fauny, premenila na kanibalistickú hordu brutálnych príšer, Deacon sa stal jedným z mála preživších. Raz motorkár, navždy motorkár – dobrák s drsným výzorom sa svojho dvojkolesového tátoša nezriekol ani po konci sveta. Motorka ako dopravný prostriedok je teda novým, vcelku unikátnym elementom. Spolu s hordami hmyzákov – infikovaných ľudí – tvoria tieto dva prvky najoriginálnejšiu časť hry. Zvyšok je už, takpovediac, stará známa klasika. Nič, čo by sme už pri tých koncoch sveta nevideli.
Ako post-apokalyptický lovec odmien a bojovník máte vždy k dispozícii jednu zbraň nablízko a niekoľko ďalších na diaľku. Súbojový systém je priamočiary: čo môžete, zabijete z diaľky, a keď sa k vám nepriateľ dostane dostatočne blízko, dve tlačidlá na ovládači budete mať vždy rezervované pre boj na krátku vzdialenosť; útok telo na telo a uhýbací kotúľ. Osamotení nepriatelia príliš za zmienku nestoja – azda len na malé, poriadne nepríjemné „zombie deti“. K žiadnej horde hmyzákov som sa v hre, aj kvôli intenzívnemu množstvu cut-scén, nedostal, takže neviem nič viac než to, čo som vyčítal, resp. vypozeral z gameplay na YouTube. Dynamický cyklus dňa a noci údajne ovplyvňuje herný svet podobne ako napríklad v novom Metre (noc patrí príšerám, deň banditom), no do akej miery, to si nateraz netrúfam odhadovať. Temné miesta okamžite osvetlí baterka, ktorá však svieti dosť nelogicky a mení sa podľa toho, ako otáčate myšou a nie postavou. Je to malicherný detail, ale jeden z tých, ktoré puntičkárom vedia pokaziť zážitok.
Všetkého veľa škodí
Filmové prvky mám vo videohrách rád, ale začiatok Days Gone je nimi až presýtený. Určite nechcem generalizovať, nemyslím si totiž, že takto bude vyzerať celá hra, ale bombardovať hráča po kúskoch krátkymi cut-scénami nespĺňa svoj účel. Boli pekné, to musím uznať, ale chvíľu hrať, chvíľu sa pozerať, chvíľu hrať, chvíľu sa pozerať… ani jedno som si neužil kvôli preskakovaniu dostatočne, nehovoriac o tom, že ma početné krátke „filmy“ odpútavali od preskúmavania sveta. Radšej nech je takýchto filmových predelov menej, ale nech sú bohatšie a dlhšie. Možno mi to však prekážalo kvôli tomu, že som vedel, že nemám na hranie veľa času, a doma to napokon v pohodlí pri svojej PS4-ke budem vnímať inak.
Opustený hotel Harasov bol pre účely prezentácie ideálny.
Mapa je Days Gone je solídne veľká, otázne však zostáva, do akej miery je naplnená obsahom. Rada od vývojárov smerom k nám však znela jasne: nebojte sa objavovať, vždy vás za to čaká nejaká odmena. Hra disponuje hlavným príbehom, vedľajšími misiami aj rôznymi aktivitami, medzi ktoré patrí, napríklad, ničenie hmyzáckych hniezd. Väčšina z toho, čo som videl, sa odohrávala v lese, kde sa aj, minimálne zo začiatku, nachádza vaša súkromná základňa. Neďaleko nej sa nachádza tábor s obchodníkmi, u ktorých si môžete nechať opraviť motorku, predať trofeje za získavanie dôvery a hernú menu či speňaženiť nájdené bylinky u miestneho kuchára. Aký zmysel má však získavanie spomínanej dôvery, to zatiaľ netuším. Do tábora s priateľskými NPC ma zaviedla, ako inak, jedna z hlavných úloh. Tábory, resp. aj vyčistené nepriateľské základne, slúžia tiež ako miesta, na ktorých môžete ukladať svoj postup v hre.
Interiér Harasova
Čo nás čaká a (ne)minie
Doteraz mi nie je úplne jasné, o čo presne v Days Gone ide. Prežitie, to je samozrejmosť, ale zatiaľ nemám pocit, že by mala hra nejakú grandióznu zápletku. Days Gone skôr po troškách hráčovi dávkuje Deaconove spomienky na lepšie časy, keď bol ženatý a svet nebol v totálnych s*ačkách, a kombinuje ich s drsnou realitou každodenného boja o život. Samozrejme, nehovorím, že to nemôže byť zaujímavé, ale… dúfal som v niečo konkrétnejšie.
Atmosféra miesta, kde sa preview event odohrával, zodpovedala opustenej, ponurej atmosfére hry samotnej.
Days Gone vo všeobecnosti disponuje všetkým, čo by ste od takejto hry očakávali – gameplay orientovaná skôr na súboje, okorenená príležitostnou možnosťou stealth postupu, najmä pokiaľ ide o menšie skupiny rozstrúsených hmyzákov či hliadky banditov, kraftenie a vylepšovanie zbraní či vašej motorky a v neposlednom rade aj systém „Skills“ pre protagonistu hry, ktorý ju postupne zľahčuje, spestruje či inak spríjemňuje. Spätne si uvedomujem, že mi pri hraní chýbala originalita – napríklad súboje zo sedla motorky. Niečo, čo by hru oživilo a odlíšilo, pomohlo jej udržať sa v povedomí hráčov viac než dva týždne. Pretože, povedzme si úprimne, „len“ obstojných hier sú dnes už plné cintoríny.
Ani po technickej stránke nie je hra zázrakom. Na dychberúce scenérie post-apo prírody ako z Horizonu som šťastie nemal a až na krátku, celkom monotónnu pasáž, v ktorej som sa prebojovával v tmavom tuneli na jeho opačný koniec, som nenarazil na nič s lepšou atmosférou – na niečo ako v The Last of Us. Graficky vyzerá hra slušne, teda, pokiaľ sa až príliš nezameriavate na vizuálne prvky. Faktom však zostáva, že vegetácia, ktorá vám počas jazdy vyskakuje zo zeme priamo pred očami, je naozaj iritujúca aj pre niekoho ako ja – kto si chce užiť dobrú hrateľnosť a dobrý príbeh a nepotrebuje k tomu práve špičkovú grafiku. Chvalabohu, nejaké výraznejšie poklesy v snímkovaní som nezaznamenal, takže tie znížené vizuálne nároky aspoň mali nejaký zmysel.
Z toho, čo som videl, je hrateľnosť, stručne zhrnuté, priemerná. Ak som správne pochopil slová Emmanuela Rotha, jedného z vývojárov hry, ktorý sa zúčastnil nášho novinárskeho výletu, časti mapy sa vám postupne sprístupňujú zarovno s postupom v zhruba 30-hodinovom hlavnom príbehu. Svet je síce otvorený, no nie celkom. Hra vás, aspoň pri plnení hlavných misií, nenechá len tak odísť preč z vytýčenej trasy, a platí to zrejme aj pri úlohách vedľajších. Pomedzi plnenie úloh sa však môžete túlať podľa ľubovôle. Bude to však zábava?
Otázne sú teda, aspoň pre mňa, dve veci – disponuje hra dostatočným obsahom na to, aby bolo brázdenie americkou post-apokalyptickou divočinou záživné a zábavné aj bez plnenia misií?
A vec číslo dva: budú misie, resp. príbeh, stáť za to? Emmanuel Roth nám načrtol, že Days Gone je vyrozprávaním Deaconovho príbehu, čo nasvedčuje prítomnosti emócií a niečoho hlbokého. Príbeh je zjavne v Days Gone veľmi dôležitým prvkom. Ja len dúfam (a verím), že bude stáť za to, v opačnom prípade si neviem momentálne predstaviť nič iné, čo by túto všedne pôsobiacu hru „potiahlo“ smerom k vysokým hodnoteniam.
Krásne motorky pri motorkárskej hre nesmeli chýbať.
Screenshoty/FOTO: