Blíži sa koniec desaťročia. Dlhá doba. Tisícky hier, ktoré sme mali možnosť si zahrať. Tak málo času. Tak veľa zážitkov. A objektívny rebríček, ktorý sa vlastne ani nedá vytvoriť.
Ako to už býva, koniec roka, to je obdobie rekapitulácie, je to obdobie, kedy sa pozeráme spätne, ale aj vzhliadame budúcnosť. A o to viac, keď sa okrem výmeny rokov mení aj desaťročie. Rozmýšľali sme, aký by bol najvhodnejší spôsob „uctenia“ si hier, ktoré sme mali možnosť zahrať. A asi nemá veľký zmysel vytvárať objektívne tváriace sa zoznamy najlepších hier, ktoré sme hrali, pretože jednak si recenzie všetkých hier môžete prečítať na webe a zároveň by sme sa iba opakovali.
Preto sme sa rozhodli pre formát, ktorý sme interne nazvali: Hry desaťročia do ktorých sme sa zaľúbili a myšlienkou je skôr formát „love letter,“ kde budeme zdieľať naše zážitky s danou hrou subjektívnejšou a voľnejšou formou. A každý deň až do konca kalendárneho roka sa dočkáte jednej. Nehľadajte teda objektivitu, nehľadajte ani žiadne poradie. Pretože ako by povedal Glum: Táto hra je „môj milášek…“
Deus Ex: Human Revolution
Píše sa rok 2027. Vonku panuje tiaživá tma dopadajúca na povrch nenápadne osvetlených ulíc. V hlavnej lobby korporácie Sarif Industries panuje dusná atmosféra, kvôli nedávnym teroristickým útokom spôsobených zatiaľ neznámym útočníkom. Aj napriek tomu ale prostredie pôsobí kľudne a vyrovnane. Sporému osvetleniu sálajúcemu predovšetkým z vysokých obĺžnikových objektov s plochami prezentujúcimi liek Neuropozyne, či klinky LIMB pre obyvateľov s mechanickými vylepšeniami, dodáva kontrast ambient, ktorého melodická linka, aj ked len o piatich tónoch, dokáže preniesť očitého svedka niekam nad čas i priestor.
Láska na prvý pohľad. Ak niekde vo svojom vnútri veríte, že láska môže vzniknúť aj medzi niečím iným než len medzi žijúcimi tvormi, tak vedzte, že môže vzniknúť aj medzi človekom a počítačovou hrou. Je to síce dosť zvláštne, ale keďže tu hovorím o Deus Ex: Human Revolution, cyberpunkovej hre, tak to sa teda môže nie? Cyberpunk je predsa len od svojho vzniku spätý, a teraz budem opatrne voliť slová, s voľnejšími názormi než bývajú u *ehm* konzervatínejšie založených.
Tak ako sa predvčerom Dominik vyjadril, že zberateľka Mass Effect 2 bola jeho prvá v živote vôbec, tak ja o Deus Ex: Human Revolution prezradím, že sa hra stala mojou úplne prvou, ktorú som si kedy predobjednal. Tento, vtedy nový, Deus Ex mi nakoniec učaroval po každej jednej stránke, hoci až na boss fighty, ktoré tak trocha škrípali. Hlavná postava hry, šéf ochranky Adam Jensen, je jednoducho borec borcov. Máme tu Solida Snakea, Sama Fishera, Clouda Strifea alebo aj Croca, no každý jeden z nich bledne pred Adamom, ktorý má charizmu snáď aj takých desiatich Williamov Wallaceov zo Statočného srdca, závisťou. Má snáď niekto nejaký problém? Ba čo viac, myslím si, že osobne by som stavil na Adama, ak by sa postavil v ringu proti JC Dentonovi z UNATCO. A vyhral by som.
To, prečo je Human Revolution pre mňa taký výnimočný, je, že je na akčnú hru dosť netypický. Na akčnú hru je prekvapivo citlivý. Aj keď z jednej strany ide o masívny konflikt a zlom v pokroku ľudskej civilizácie, tak v druhej línii, ktorá ale nie je vedľajšia ale súbežne bežiaca s hlavou, pracuje v intímnej rovine zachytávajúcej hľadanie stratenej lásky. Teroristický útok znamenal pre Adama dvojitú bolesť. Bolesť pri prebudení, keď zistil, že už nie je len obyčajný človek a bolesť, keď zistil, že sa po jeho bývalej milenke Megan zľahla zem. Prebudil sa do tela, ktoré bolo napchané implantátmi, a zároveň do tela, ktorému vyhaslo ľudské srdce. Ktorá akčná dokázala niečo také? Snáď možno len Kodžimov prvý Metal Gear Solid.
Už len keď čítam, čo som vyššie napísal, vo mne vyvoláva záblesky tých krásnych momentov, ako keď Adam konečne našiel svoju Megan a nasledovalo rýchle vytriezvenie a pád do reality, úvodné kroky po Sarif Industries a zistenie, že ak ste sa prechádzali príliš dlho, tak teroristi vyvraždili všetkých rukojemníkov v továrni, ktorých ste mali práve zachrániť, alebo ako keď som prvýkrát vkročil do bordelu v hoteli Hung Hua a mal som zachraňovať prostitútky, ktorým boli nútené augmentácie, aby boli pri zákazníkoch… nuž… výkonnejšie. Ah, tie sladké spomienky.
Pre mňa bolo vždy fascinujúce ako sa tvorcom podarilo spojiť toľko tém do jednej hry bez toho, aby sa rozpadla. Terorizmus, masívne protesty, genetické vylepšovanie ľudí, ľúbostný príbeh, problematika dezinformácií, konšpirácie, Ilumináti, túžba po pochopení, hľadanie kedysi tak silných citov. Príbeh o Adamovi bojujúcemu nielen voči mediálnym deziformáciám a ale aj proti svojim vlastným vnútorným démonom predstavuje nádhernú mozaiku všemožných stavoch ľudskej mysle.
Takto, po stránke hrateľnosti je Human Revolution vynikajúci. Krásny rozvoj postavy, rôznorodé možnosti vychádzajúce z augmentácií, inteligentný level dizajn plný rôznych prepletených cestičiek a spsôsobov ako sa dostať k cieľu, zábavné čítanie emailov, ktoré sú často plné gramatických chýb a preklepov, pozeranie správ objavujúcich sa v Picus TV (ehm, nečítať s „č“), ktoré prekvapujú nápaditosťou tvorcov ako prvá olympiáda augmentovaných ľudí, to všetko robí z tejto hry fantastické, famózne dielo. To, čo ale pre mňa vyzdvihuje Human Revolution nad všetky iné hry ešte o niečo vyššie, je jej neprekonateľná atmosféra.
Atmosféra hry na mňa pôsobí ako z iného sveta ešte aj dnes. Ten úchvatne vykreslený pocit samoty. Presne tak ako si ja predstavujem budúcnosť a aká budúcnosť ma nadchýna. Ľudskosť vymizla, ľudia sa separujú a uťahujú do seba. Pocity stiesnenosti a úzkosti podobajúcej sa tak veľmi na povestné jesenné depresie sa objavujú z dôsledku bezútešnosti sveta vyplývajúcej, paradoxne, z technickej vyspelosti spoločnosti. Holé ulice, z ktorých podláh sála smutný chlad, do hnedastých až žltastých oddtieňov odeté listy, ktoré sa po nich len letmo presúvajú z jedného miesta na druhé, len trocha vzdialené, a vo vzduchu cítiť akúsi sterilnosť spojenú v jedno s clivosťou a nesplnenými túžbami.
V Human Revolution stretnete na uliciach len veľmi málo ľudí, zväčša len bezdomovcov, ktorí aj tak nemajú kam ísť. To, kde sa odohrávajú príbehy bežných ľudí, sú predovšetkým ich vlastné byty alebo bezútešné, málo priestranné kapsuly v Alice Garden Pots v Lower Hengsha pre tých, ktorí si lepšie dovoliť nemôžu. Tie síce oplývajú určitým šarmom, ale sťažka sa dajú považovať za dôstojné bývanie. Práve tá dôstojnosť človeka akokeby utrpela najviac. Jemný vánok posúvajúci krabičky z fastfoodov a plechovky od sladkých nápojov nie je tým, čím si ľudia kedysi v minulosti mysleli, že bude. Nie je tou žiarivou budúcnosťou, je práve jej tmavým náprotivkom. A to na mňa zapôsobilo tak silno, tak veľmi, že som sa do hry stále tak rád vracal a počúval McCannov fantastický soundtrack stále a stále, aby som si v sebe udržal tú atmosféru (Michael McCann – skladateľ hudby pre Deus Ex: Human Revolution).
Titul taktiež predstavuje jeden z najpôsobivejších herných comebackov vôbec. V roku 2011 to totiž bolo už osem rokov od dovtedy poslednej hry série Deus Ex: Invisible Wars. To, že bola séria od toho titulu uložená k ľadu, nebolo žiadnym prekvapením (keď sa pozriem ako dopadol minuloročný Underworld Ascendant, tak sa nečudujem ani dnes, že Warren Spector?)a vzhľadom na minuloročný otrasný Underworld: Descendant Snaha o zaujatie čo najväčšieho počtu hráčov vyústila v drastické orezanie hrateľnosti pôvodného Deus Ex z roku 2001, čo sa netýkalo len priamych RPG aspektov ale aj zmenšenia prostredia a levelov a príklonu k väčšej akčnosti. Invisible Wars bol prepadákom a bol by prepadákom, aj keby s Deus Exom nemal nič. Tvorcovia, ktorí Deus Ex kedysi zrodili, ho taktiež takmer aj navždy pochovali.
K Deus Ex: Human Revolution sa vo všeobecnosti pristupovalo opatrne. Vlastne si ani nepamätám, aby Square Enix propagovalo hru v takom merítku ako bol spoločnosti reklamovaný napríklad taký Death Stranding. Navyše ani hráči neboli vo vyhláseniach konzistentní a neboli vždy nadšení z toho, čo videli. Graficky hra z videí a obrázkov nepôsobila veľmi kvalitne, mala akýsi zastaralý nádych, ktorý sa nakoniec preniesol aj do vydanej hry. Celkovo od Human Revolution hráčska obec neočákavala vlastne nič. Noví hráči sériu Deus Ex nepoznali a starí fanúšici pochybovali, že by sa vyrovnala kultovému prvému dielu. No stal sa neočakávaný zázrak.
Hra zabodovala a to nad očakávania. Recenzenti sa predbiehali vo chválach a uznanlivo museli prikývnuť aj tí najväčší skeptici. A prikyvoval som aj ja, hoci ja som nebol žiaden skeptik. Počas prezentovania hry pred vydaním som osobne hltal každú jednu informáciu a tešil sa na každé nové video a veľmi som túžil, aby sa hra vydarila. Eidos Montreal sa postaral o okamžitú klasiku, ktorá sa zapísala do dejín ako jedna z najlepších hier vôbec. Hra má veľké srdce, cítiť v nej túžbu a nadšenie tvorcov pretaviť ich víziu do žijúcej bytosti, ktorá by hráča dokázala nadchnúť vždy niečim novým.
Vlastne, čo znamená slovo klasika? Aj keby sa ostatným až tak nepáčila, tak v mojom srdci by mala vždy svoje pevné miesto. Ak ste hráč, tak niekedy natrafíte na hru, pri ktorej je vám tak dobre, pri ktorej si uvedomujete, že ste v spojení s niečim výnimočným a to prosím nehľadiac vôbec na názor väčšiny (tým narážam aj na seba a svoju lásku k Icewind Dale 2, ktoré nie je medzi fanúšikmi starých cRPG práve vyhľadávané).
Deus Ex: Human Revolution milujem z celého srdca. Milujem jej atmosféru, jej poňatie budúcnosti, dokonalú hudbu, štýlovú, hoci objektívne zastaralú technickú stránku, a aj jej zlatistý filter dodávajúci jej punc unikátnosti. Že jedna z najlepších hier tejto dekády? Tak to si píšte! Že moja najobľúbenejšia hra dekády vôbec? Tak na to vezmite jed!
