The Outer Worlds žne vo svete úspechy, len ja tu trochu rozpačito stojím s plazmovou pištoľou v ruke a premýšľam, či som si pri vystupovaní z vesmírnej lode udrel hlavu, keď som z novinky od Obsidianu sklamaný.
Vesmírna opera plná excentrických postáv, absurdných situácií, farebných planét a čierneho humoru, ktorá sa neberie priveľmi vážne. The Outer Worlds završuje 9-ročné čakanie fanúšikov na hru podobnú Falloutu: New Vegas – na odvážny krok Obsidianu vrátiť sa po Rytieroch Starej republiky 2 k iným než izometrickým RPG.
„Mám pocit, že som viac času strávil triedením získaných zbraní, brnení a iných vecí než premýšľaním nad samotnými úlohami.“
Doteraz som mal pocit, že sa všetko, čoho sa štúdio Obsidian Entertainment chytí, zmení na zlato. Dokázali, že vedia robiť možno najlepšie RPG hry na trhu, a aj preto celkom nerozumiem, prečo sa pri svojej vesmírnej novinke nechali strhnúť trendom frenetických strieľačiek. Základný problém The Outer Worlds tkvie v tom, že ide o lepšiu akčnú hru než RPG. Roleplay prvkov je tu pritom veľa – vylepšovanie postavy, rozsiahle dialógy, úpravy zbraní, riešenie úloh. Nič z toho nechýba, no aj tak sa nemôžem zbaviť pocitu, že inak výborne napísaný herný svet napĺňali vývojári len narýchlo. Prvou, obrovskou chybou je to, že je rozdelený na príliš menších častí. Druhou, že po niekoľkých hodinách si začnete uvedomovať nepríjemný vzorec, v ktorom sa pohybujete – v meste naberiete úlohy, vyjde do divočiny, všetko vystrieľate a vrátite sa naspäť.
Je to priamočiare, jednoduché a nie nutne zlé, no sklamalo ma, že poriadnych, rozvetvených úloh je v The Outer Worlds len skutočne málo. Jednotlivé „questy“ sú pomerne dobré – niektoré výborné, nehovoriac o tom, že ich v mnohých prípadoch môžete dokončiť viac než jedným spôsobom. Ale prečo potláčať túto stránku hry bezduchým a vonkoncom nezáživným zabíjaním generických, až pričasto sa opakujúcich druhov nepriateľov? Nemám nič proti akčným RPG, práve naopak, no hra musí byť adekvátne naplnená jedným aj druhým. V tomto prípade však akčnosť zbytočne prevažuje, čo robí hru v mnohých ohľadoch plytkou. Akokoľvek dobrý scenár sa postupne začne strácať v rutine zabiť – vybrakovať – vyčistiť si inventár. Mám pocit, že som viac času strávil triedením získaných zbraní, brnení a iných vecí než premýšľaním nad samotnými úlohami.
Hra šitá namieru americkému konzumu?
Všetko je navyše smiešne ľahké a všetkého máte prebytok. Zbrane, náboje, náplne do inhalátorov, ktoré fungujú ako lekárničky. Všade sa váľa munícia a rôzne vylepšenia. Hra vás nenaučí niečo si vážiť, a to platí dokonca aj pri členoch vašej posádky. Spôsob, akým sa k vám poväčšine pridajú, je neuveriteľne prvoplánový. Možno to je však dobre, pretože v konečnom dôsledku ani priveľmi za snahu nestoja. Vaša vesmírna úderka, s ktorou budete počas hry zdieľať jednu loď, je všetko len nie zaujímavá. Príležitostne síce jednotliví členovia prejavia vlastný názor, okomentujú prostredie, prípadne sa dajú do reči jeden s druhým, ale inak sú dobrí len z hľadiska gameplay mechaník. Na ich spontánne reakcie sa síce dobre pozerá, no je to asi maximálna hĺbka, do ktorej vývojári pri kreovaní týchto postáv zašli. Nemôžete ich nijako nahnevať ani potešiť, teda, s výnimkou ich osobných úloh. Sú len o niečo lepšie než bezmenné NPC, ktoré za vami pribehnú, keď odomykáte zamknuté dvere, ale už si vás nevšímajú, keď im z obývačky kradnete všetko, čo nie je pripevnené.
V kontraste s touto majoritou však v hre nájdete aj postavy veľmi podarené, schopné dlhých a neraz kurióznych dialógov, ktoré môžu vyústiť do pridelenia novej úlohy. Nie je ich málo, no na druhej strane menej než by malo byť. Poväčšine je však kolónia Halcyon, na ktorej sa hra odohráva, zaplnená prechádzajúcimi sa (alebo stojacimi) panákmi s uniformným menom. Ich účel je jediný: presvedčiť vás, že ste súčasťou žijúceho sveta. Asi nemusím dodať, že im to ide mizerne.
Možno bol „hype“ jednoducho priveľký, možno si za to môžem sám, ale po desiatkach hodín strávených vo vesmírnej kolónii som nezažil asi ani jeden moment užasnutia – ak si odmyslím začiatok hry a prvotné nadšenie, ktoré až príliš rýchlo nahradilo zdvihnuté obočie. A čím dlhšie som hral, tým viac som s hrôzou zisťoval, že ma táto tak veľmi očakávaná pecka až tak neoslovuje. Rôzne planéty, ale vždy rovnaký postup. Podobní, ak nie rovnakí, nepriatelia. Atmoférou síce veľmi dobré, no príliš fragmentované svety so zbytočnými načítavacími obrazovkami.
„Akoby si Obidian naplánoval herný futuristický megaprojekt, ale postupne znižoval nároky. Ako keď ráno vstanete z postele plní energie, no večer chcete do všetkého už len kopnúť a ísť spať.“
Nepochybujem o tom, že mnohým sa hektické premieňanie nepriateľov na výfukové plyny bude páčiť, a nebudú požadovať viac než im hra servíruje. Nie je toho, koniec koncov, málo. Nie, problém nie je množstvo obsahu, ale to, akým spôsobom sa medzi sebou bijú jeho dva póly. Jeden, ten akčný, opakuje stále to isté a jeho dynamickosť na seba púta priveľa pozornosti. RPG stránka hry sa v tejto akčnosti topí, kvalitný obsah je ohlušený streľbou a výsledok je ten, že The Outer Worlds pôsobí trochu schizofrenicky a k slovu sa naplno nedostane ani jedna jeho osobnosť. Výsledkom je hybrid, trochu nezrozumiteľný v tom, čo chce vlastne hráčom povedať.
Ide síce o ľahkú, svojím spôsobom osviežujúcu hru, ktorú si dáte na raňajky a nebude vám z nej ťažko, no nemôžem sa zbaviť dojmu, že tu je až príliš veľa nevyužitého potenciálu.
Keby hlúposť zabíjala, NPC sú v tejto hre mŕtve už od začiatku
Vidieť to je napríklad na postavách. Väčšina sú len generické NPC bez mena s opakujúcimi sa hláškami. V podstatnej menšine sú potom postavy unikátne, ktoré majú vlastný príbeh a názory a ochotne vám o všetkom porozprávajú. Mnohé vám, ako to už v RPG býva zvykom, zadelia nejakú úlohu. Iné vám zasa povedia, aby ste tú úlohu spravili inak, než ste mali pôvodne v pláne. Vo svojej podstate sú tieto postavy spracované dobre, teda, ak si odmyslíte skutočnosť, že všetky vyzerajú ako jeden a ten istý model, len vždy s inou parochňou, farbou očí, intenzitou vrások či ochlpením. Vždy ich je však len zopár, a preto pôsobí herný svet umelo, strojene, nie uveriteľne.
Prečítajte si tiež
The Outer Worlds vládne ponuke nových hier v službe Xbox Game Pass
Najväčší problém som však v tomto ohľade mal s členmi posádky, vašimi spoločníkmi, ktorí sú nielen nevýrazní, ale vyslovene nudní a chýba im tá povestná originalita, ktorú pri Obsidiane beriem ako základ. Ich osobné úlohy za veľa nestoja a tým najzaujímavejším sú asi ich situačné poznámky v rozhovoroch a komentáre pri plnení „questov“. Z tohto hľadiska, klobúk dole, pretože nech si už do celkovo trojčlennej partie zoberiete hociktorú dvojicu, nikdy nemáte pocit, že by si nemali medzi sebou čo povedať. Sledovanie toho, ako spolu jednotliví členovia vašej posádky vychádzajú, je asi to najzaujímavejšie, čo s nimi môžete spraviť. Keďže súboje sú v The Outer Worlds smiešne ľahké, nech už stojíte proti komukoľvek, žiadnych parťákov nepotrebujete. Za zmienku ešte stoja ich špeciálne schopnosti, ktoré sú nielen efektívne, ale aj štýlové, pasívne bonusy a tiež to, že zvýšia vašu nosnosť, s ktorou som v hre bojoval neustále. Našťastie môžete vybavenie rozkladať na súčiastky, a tak máte z prebytočného nákladu aspoň nejaký úžitok.
Na vesmírnej lodi, ktorá v hre funguje ako vaša základňa, som za svojimi novými spolubojovníkmi často prišiel s nádejou, že mi hra poskytne nejaký nový, originálny dialóg, zväčša som však odchádzal s prázdnou. Väčšinu toho, čo vám vaša „kompanyja“ vie ponúknuť, preskúmate už pri prvom, nanajvýš druhom dialógu, a ani osobné questy ma obzvlášť nenadchli. Opäť platí, že Obsidian išiel skôr cestou akčnosti a vaša posádka slúži predovšetkým na strieľanie, nie na vykecávanie. Nehovorím, že členovia vašej partie sú len vaše chodiace živé štíty bez nejakých charakterových čŕt, no málokedy s nimi budete niečo skutočne riešiť. To, čo robíte a hovoríte, príležitostne okomentujú, niekedy sa dajú do reči jeden medzi druhým, čo je fajn, no inak ide len o akúsi „náplasť ľudskosti“. Navyše, aj spôsob, akým sa k vám tieto postavy pridajú, je často neuveriteľne prvoplánový. Niekoho jednoducho stretnete, prehodíte s ním pár slov a pri ceste nazad už dotyčná persóna prešľapuje pri vašej lodi? Haló, to čo je?
„Tzv. ´systém chýb´ je v The Outer Worlds síce unikátnou, no len povrchne spracovanou mechanikou. Vymieňať chyby za perky sa vám jednoducho z herného hľadiska neoplatí.“
NPC v hre sú, ako to už pri strieľačkách s RPG prvkami býva, jednoduché. Naštve ich, ak vás uvidia, ako odomykáte zamknuté dvere, vôbec im však už nebude prekážať, ak vkĺznete dnu a všetko pokradnete. Nevšimnú si to, len sa budú ďalej prechádza hore-dole ako panáci bez duše, akési živé krovie, ktoré slúži len k tomu, aby sa v hre hýbalo ešte niečo okrem vás.
Jeden svet nestačí… ale mohol by!
Ďalším, aspoň pre mňa nepochopiteľným prvkom je rozkúskovanosť sveta. Dúfal som v RPG, ktorá vás pohltí, kde sa stratím a budem objavovať mimozemský, cudzí a šialený svet. V The Outer Worlds však nemáte skutočný otvorený svet, ale jeho fragmentované, vcelku malé časti. Tieto mapy sa navyše navzájom podobajú, možno nie vizuálne, ale po 10 hodinách hrania som mal pocit, že neustále robím to isté. Mestá sa navzájom veľmi nelíšia, interiéry sú v mnohých prípadoch identické, druhov príšer je pomerne málo a keď sa ma niečo nesnaží zožrať, tak po mne večne útočia generickí maraudéri a banditi. Napriek farebnosti hre chýba rozmanitosť – bodaj by bolo herné prostredie také rôznorodé, ako paleta zbraní, ktoré máte k dispozícii.
V zásade máte k dispozícii štyri druhy útokov: kyselinu, plazmu, elektrošok a klasické projektily. Okrem regulérnych „búchačiek“ sú v Halcyone roztrúsené aj unikátne kúsky s vlastným menom, nehovoriac o tzv. vedeckých zbraniach, ktoré sa vyznačujú nielen unikátnym dizajnom, ale aj špecifickým druhom útoku. Prizmatické kladivo, napríklad, vždy útočí iným druhom útoku. Zmenšovacia pištoľ zasa zmenší váš cieľ, aj keď samotný útok nie je až taký silný. Na výbavu sa naozaj sťažovať nedá – od plazmových zbraní cez brokovnice, granátomety a útočné puštky, až po guľomety a niekoľko typov zbraní nablízko, akými sú kladivá, meče či obušky, na výber máte jednoducho hotovú megazbrojnicu, nehovoriac o možnosti svoje zbrane a brnenia vylepšovať. Stačí si len vybrať podľa toho, proti komu aktuálne stojíte. Platí totiž jednoduché pravidlo: na robotov sú extra efektívne elektrické útoky, na všetko ostatné plazma. Žeby však bolo nutné prispôsobovať to, čím strieľate, situácii, to sa povedať nedá. Ako som už písal vyššie, súboje sú aj na normálnej obtiažnosti skôr oddychové.
Keby sa s tým pohrali trochu viac…
Hre chýba vyváženie, kombinácia ľahkých a ťažkých nepriateľov. Pri oporúčanej, normálnej obtiažnosti zomriete len zriedkadedy, pretože kamkoľvek prídete, všetko vystrieľate bez problémov. Úroveň nepriateľskej inteligencie je len na základnej úrovni, k dispozícii máte navyše dočasné spomalenie času, čo už tak ľahké súboje ešte viac uľahčí. Žiadne taktiky nepotrebujete a ani nemáte k dispozícii – čo vidíte, zastrelíte alebo umlátite, môžete si akurát tak vybrať, čím. Nehovorím, že takáto jednoduchosť je vyslovene zlá, ale naozaj ste nikto nečakali viac?
Ak si spomínate, ešte pred vydaním hry sme vám priniesli rozhovor s jedným z hlavných vývojárov hry. Brian nám na Gamescome porozprával napríklad aj o tom, že hra bude obsahovať akýsi systém chýb – v praxi to znamená, že keď vás napríklad opakovane chytia, ako kradnete, dostanete možnosť výberu, či svoju paranoju prijmete alebo nie. Ak áno, zníži sa vám v tomto prípade jeden zo základných atribútov, a následne aj jednotlivé znalosti, ktoré sa od neho odvíjajú. Je to celkom veľký postih, obzvlášť, keď za odmenu dostanete vždy len to isté – jeden perk navyše. V New Vegas boli perky vtipné a mimoriadne užitočné, v The Outer Worlds sú však poväčšine zbytočné a často som mal problém vybrať si jeden. Inak povedané, systém chýb je v The Outer Worlds síce unikátnou, no len povrchne spracovanou mechanikou. Vymieňať chyby za perky sa vám jednoducho z herného hľadiska neoplatí a ak majú nejaký ďalší zmysel, napríklad, že vám ponúknu unikátne možnosti v konverzácii s NPC, tak pardón, ale s ničím takým som sa nestretol.
„The Outer Worlds je možno len priemernou hrou, ale ako satira na ľudskú spoločnosť a jej chamtivosť, poddajnosť a hlúposť funguje perfektne.“
Nedá sa tiež povedať, že po vizuálno-technickej stránke by hra dokázala so svojimi mizernými textúrami ohromiť. Ich načítavanie bolo navyše pomalé, aspoň teda na konzole PS4 Pro, na ktorej som hru recenzoval. Absencia HDR, ktoré dnes beriem už ako štandard, taktiež zamrzí, je však len čerešničkou na torte viacerých nedostatkov. Aspoňže bugy vývojári vychytali, rovnako ako optimalizáciu. Na strane druhej, hra nemá vysoké nároky a graficky nie je žiadnym zázrakom, takže ani neexistuje dôvod, aby tento titul súčasná generácia konzol nezvládala.
Napriek všetkému, čo mi na tejto novinke prekáža, musím uznať jednu vec: The Outer Worlds je hrou založenou na skvelom nápade. Len by ma zaujímalo, prečo všetko nemohlo byť také úžasné ako idea sveta, v ktorom sa táto vesmírna opera odohráva. Mám pocit, akoby si Obidian naplánoval herný futuristický megaprojekt, ale postupne znižoval nároky. Ako keď ráno vstanete z postele plní energie, no večer chcete do všetkého už len kopnúť a ísť spať.
Scenár je suverénne to najlepšie z hry
„Nie je to najlepšia voľba, ale vesmírčanova voľba!“ Tento chytľavý slogan budete v The Outer Worlds počuť často, pretože ide o zvučku jednej z 10 korporácií, ktoré založili kolóniu Halcyon vo vzdialenom vesmíre. Je to jedna z prvých vecí, ktoré mi počas hrania The Outer Worlds utkveli v pamäti. Okrem toho, že sa vám vryje pod kožu rovnako ako zvučka z Milionára, dokonale vystihuje kolóniu Halcyon, v ktorej sa vaše dobrodružstvo odohráva. Spoločnosť je ovládaná byrokraciou a realita je taká, že tlačivá sú zákon a formuláre majú väčšiu cenu než ľudský život. The Outer Worlds je o spoločnosti, ktorá mierne pripomína komunizmus: to, čo vyrábame, síce nie je najlepšie, ale je to naše! Takže smola, iné nedostanete.
V hre nájdete rôzne druhy korporátnych výrobkov, od žuvačiek cez čokoládové tyčinky alebo alkohol. Po hernej stránke sú tieto predmety zväčša na oštaru, no pekne dotvárajú tvár The Outer Worlds, ktorá hovorí jasnou rečou: život je len biznis a váš život je náš. Existujete, aby ste pracovali, nie ste ľudské bytosti, ale nástroje, ktoré, keď sa zlomia, budú bez jedinej slzy nahradené.
Znie to kruto, a aj je – a je to vo svojej podstate rovnaká krutosť, akú sme našli vo Fallout: New Vegas. Vo Falloutoch nachádzame nevýraznú pustatinu, kde platí pravidlo silnejšieho. Je to povojnový, spustošený svet, ktorý nežije, ale len prežíva, zo dňa na deň. Je plný smrti a smútku, no súčasne je podčiarknutý paradoxami, satirou a výsmechom. Nie je to žiadna ponurá balada, ale čierny humor na červenom krvavom podklade.
The Outer Worlds chutí rovnako, ale recept je iný. Kolonisti cestovali na opačný koniec vesmíru, len aby našli život plný nevoľníctva a nezmyselných pravidiel. Je to však svet, ktorý skrátka nefunguje, a pomaly sa kvôli tomu rúca. Ak bolo New Vegas post-apokalyptické, v The Outer Worlds ide o dystópiu. Na vine je, ako inak, človek. Nezmyselné pravidlá, šetrenie a prehnané dodržiavanie postupov zapríčinilo, že mestá v Halcyone sa trápia s problémami, ktoré musíte VY riešiť.
Niekam však prídete už neskoro a nájdete len pozostatky civilizácie, ktoré si okolitá džungľa berie naspäť – miesta zamorené lokálnou faunou, ktorá kolonistov pozabíjala a zvyšok vyyhnala. Postupne, pomocou zápiskov predchádzajúcich obyvateľov, zistíte, že múry okolo mesta padli, pretože ich beštie nazývané raptidoni podkopali a prehrabali sa tak poza obranu. A nakoniec sa dozviete, že niekto na tento možný problém upozorňoval ešte pred katastrofou, ale keďže byrokratické vedenie niečo také nepripúšťalo, neboli podniknuté žiadne kroky. Pripomína vám to niečo? Mne Černobyľ. The Outer Worlds je možno len priemernou hrou, ale ako satira na ľudskú spoločnosť a jej chamtivosť, poddajnosť a hlúposť funguje perfektne.
Taká vesmírna Šípková Ruženka
Či si už na začiatku hry vyberiete, že ste pred príletom do Halcyonu boli inštalatér, kontrolór výťahov, laboratórny asistent alebo úradník, ste jednoducho kolonista, ktorý mal šťastie v nešťastí. Spolu s tisícmi ďalších nadšencov ste totiž do Halcyonu prileteli na vesmírnej lodi Hope, korporácie však nemajú záujem zobudiť kolonistov, vrátane vás, z kryospánku, a tak vás nechajú desiatky rokov len tak poletovať vesmírom. Z príbehu o lodi Nádej (Hope) sa postupne stane rozprávka a mýtus, až do chvíle, kedy vás a len vás z hibernácie prebudí excentrický vedec menom Welles. Vysvetlí vám, že chemikálie potrebné k takémuto postupu sú vzácne a on ich mal len toľko, aby mohol zobudiť jediného človeka na lodi. Vašou hlavnou, aj keď zďaleka nie jedinou úlohou v The Outer Worlds teda je, aby ste Wellesovi pomohli zobudiť všetkých vašich spiacich spolucestujúcich.
Ako to už však v RPG od Obsidianu býva, vy ste sám sebe pánom, a preto môžete všadeprítomné problémy Halcyonu riešiť niekoľkými spôsobmi. V zásade však platí, že môžete svojím konaním byrokratickému vládnucemu režimu škodiť alebo pomáhať. Hoci to znie čiernobielo, nie je to úplne pravda – niekde medzi škodením a pomáhaním sú, ako medzi mlynskými kolesami, obyčajní, poctivo pracujúci ľudia. Nie sú vo svojej povahe zlí, len nepoznajú nič iné než nekonečnú prácu – určite teda nie svoju hodnotu ako ľudských bytostí.
Keďže Halcyon funguje ako jedna veľká firma, v ktorej je personál len jednou z komodít, nečudo, že na vrchole celého potravinového reťazca stoja členovia Správnej rady, ktorí fungujú lokálni lídri. Hoci sú ich praktiky bezcitným kalkulom, korporácie súčasne udržiavajú v kolónii aký-taký poriadok, bez ktorého by nastal chaos. Je na vás, či si pôjdete tvrdo za svojím a budete Správnu radu podkopávať všade, kam prídete, alebo sa na situáciu budete pozerať trochu inou, viac situačnou (a ľudskejšou) optikou.
Za seba však môžem povedať, že je ťažké akokoľvek sa stotožniť so stranou, ktorá berie ľudí ako firemný majetok (doslova), a preto na nich napríklad neváha testovať žalúdočné kyseliny raptidonov, ktoré nevedomým zamestnancom v rôznych dávkach mieša do jedla a pozoruje bolestivé, ba až fatálne reakcie. Aj s takým prípadom sa totiž v The Outer Worlds stretnete, rovnako ako so zadubeným šéfom mesta, ktorý obyvateľov núti jesť len konzervovaný organický sajrajt a odmieta si pripustiť, že takzvaný „mor“ kántriaci tamojších obyvateľov je v skutočnosti choroba spôsobená neustálym jedením rovnakej stravy. Takéto komplexné postavy, príbehy, myšlienky a situácie sú jedinečné a v mojich očiach sú tým, na čo som sa tešil najviac. Na výborne napísanú RPG. To je predsa to, čo Obsidian robí najlepšie.
Naše hodnotenie
Informácie o hre
The Outer Worlds 2019
- Platforma: PlayStation 4
- Žáner: RPG
- Výrobca: Obsidian Entertainment
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Private Division