Ešte predtým, než spustím spŕšku kritiky na Sand Land, vzdajme najprv hold slávnemu Akirovi Torijamovi, ktorý nás opustil 1. marca tohto roka. Tento umelec bol známy hlavne vďaka svojej práci na franšíze Dragon Ball či na hrách Dragon Quest, v portfóliu toho však mal omnoho viac, pričom jednou z menej známych záležitostí bola manga Sand Land. Tá vznikla pred takými 24 rokmi a rozprávala príbeh o démonovi Beelzebubovi a vyprahnutej krajine Sand Land, v ktorej sa akoby zastavil čas. Samotný Beelzebub je malý a doružova sfarbený „spratek“, ktorý sa najradšej len tak fláka, hráva videohry a prepadáva ľudí so zásobami blahodarnej pitnej tekutiny, ktorej jej nedostatok.
Príbeh hry a mangy je prakticky totožný. Hra síce dej obohacuje a rozvíja, ak však poznáte mangu, budete vedieť, čo sa v hernej verzii bude diať. V dedinke démonov sa jedného dňa objaví šerif Rao, ktorý požiada miestnych, ehm, obyvateľov o pomoc pri hľadaní bájneho zdroja vody ukrytého kdesi na juhu. Postupom času stretnete niekoľko postáv, ktorých príbehové pozadie sa začne pomaly odhaľovať a dôjde aj na nejaké tie zvraty. Príbeh je celkom fajn, nič objavné, ale dokáže zaujať a v určitých momentoch je aj láskavo vtipný. V každom prípade je to klasická práca Akira Torijamu, ktorý bol známy svojím bláznivejším štýlom.
Sand Land by som jednoducho opísal ako pokus o hru zasadenú do otvoreného sveta, ktorá ale niekedy berie hráčom voľnosť z rúk, aby ich posúvala ako po koľajniciach, z ktorých sa nedá vyjsť. Predovšetkým sa to týka začiatku. Zároveň by som ju označil ako hru, ktorá sa snaží pôsobiť ako velikáni tohto žánru, napríklad Xenoblade Chronicles, no až príliš rýchlo padá na zem z nedostatku zaujímavej výplne, uveriteľnejšieho sveta a celkovej konzistencie obsahu. Sand Land je… dobrá hra? Nie… alebo áno? Viete, sám seba sa vlastne pýtam. Hm, Sand Land je skôr horší priemer. Nie je vyložene po každej stránke zlá vec, ale je horšia než iné priemerné tituly.
Tvorcovia hru síce označujú ako akčné RPG, preto ju aj tak budem hodnotiť, ale pravda je, že je to skôr akčná adventúra s odomykateľnými skillmi. Napadlo vám volať Shadow of the Tomb Raider akčné RPG? Iste nie, a paradoxne má aj tá hra bohatšie role-playing elementy. Nehádal by som sa však, ak by mi niekto tvrdil, že ako skutočné akčné RPG bola hra spočiatku aj vyvíjaná. Veď tu máme nepriateľov v prostredí s ukazovateľom ich levelov, máme tu level scalling nepriateľov, truhlice s pokladmi a dokonca aj dungeony. V čom je teda problém?
Problém je v tom, že to tak nejak vlastne ani nefunguje. Sand Land je skôr než hrou s bohatým obsahom iba hrou s útržkami nápadov, ktoré neboli nijako rozvinuté a ničím prehĺbené. Ako inak opísať pasáže, keď sa na pár sekúnd automaticky a z ničoho nič zmení kamera do 2D pohľadu zboku a začne akási pseudoplošinovková pasáž, ktorá skončí skôr, než začala? Podobnú vec sme mohli vidieť v Batman: Arkham Asylum alebo Super Mario Odyssey, no tam to malo svoj dôvod a bolo to prepracované. V Sand Land sa to bez príčiny objaví a potom okamžite bez príčiny mizne. Pôsobí to tu nepatrične, ako keby to existovalo len tak. A rovnaký pocit mám napríklad aj z pretekárskych dráh. Svet je pustý, prázdny, bezduchý, no z nejakého dôvodu tu i tam existujú zapotrošené pretekárske dráhy, kde môžete súťažiť.
Spomenul som dungeony. Tie sú základom každého klasického RPG a poviem vám, že som bol prekvapený, keď som na mape objavil v legende položku označujúci tento herný element. Skutočnosť je však taká, že dungeony v Sand Land sú nepríliš dlhé lineárne záležitosti, ktoré sú poskladané vždy z viac-menej rovnakých blokov prostredia. Budete spoznávať totožné miestnosti, rovnaké chodby, tie isté otvory v stenách, nepriateľov na tých istých miestach. Samozrejme, nehovorím, že sú to na sto percent rovnaké mapy, objavíte aj pasáže, ktoré v iných nenájdete (aspoň taký som mal dojem), lenže všetko, čo si z nich pamätám, je len nemastná-neslaná pachuť v mojich ústach a časté zívanie. O to viac zamrzí takéto uľahčovanie vytvárania level dizajnu pri pomyslení na fakt, že tie dungeony skutočne nie sú veľmi dlhé, čiže si zaslúžili omnoho viac snahy.
Nedotiahnutou vecou sú aj melee súboje. Pôsobia totiž nezaujímavo a občas aj smiešne. Dôvod je samotný démon Beelzebub, ktorý sa s tými svojimi malými ručičkami oháňa ako nejaký démonický Bruce Lee, ktorému zakrpateli pahýle. Máte tu rýchly a pomalý úder, môžete útočiť z výskoku, môžete… Vlastne, to je tak všetko. Bojovanie za Beelzebuba vo vás veľké nadšenie nevyvolá a všetky pasáže, v ktorých nebudete môcť používať vozidlá, budete považovať len za nutné zlo, ktorým si musíte prejsť. Existuje tu aj pár špeciálnych útokov, ktoré hru ale nerobia nejako lepšou. Je úplne jednoduchá aj na najťažšej obťažnosti a tak vám napríklad možnosť hodenia veľkého balvanu na nepriateľa nepríde ako niečo extra, čo by vás dvihlo zo stoličky.
A čo stealth? V tejto hre sa skutočne môžete aj zakrádať a v niekoľkých prípadoch vás dokonca donúti stealth používať. Žiaľ, Sand Land s týmto mechanizmom ďalej vôbec nepracuje. Stealth vám predstaví, uvedie ho a vlastne na neho tak nejak hneď aj zabudne. Navyše, neexistuje dôvod, prečo by ste sa mali niekde zakrádať, keď môžete všetko jednoducho vykántriť buď päsťami, alebo ťažkotonážnymi zbraňami. Je to zábavnejšie, rýchlejšie a prípadné vyvolanie nejakého poplachu nemá vôbec žiadne konzekvencie. Na zamyslenie je aj fakt, že stealth tutoriál hráte s vedľajšou postavou, ktorá vás sprevádza príbehom. Z akého dôvodu? Že by boli pôvodne plánované viaceré hrateľné postavy, no napokon sa to z nejakej príčiny zavrhlo? To len dokazuje moje tvrdenie, že tvorcovia mali omnoho väčšie ambície, než napokon ponúkli. Takmer každá súčasť tu pôsobí nedotiahnuto a nevyužito.
Herný svet je z drvivej väčšiny len púšť a kameň, avšak pekne vyobrazená púšť a kameň. Na hru sa krásne pozerá a svojimi grafickými efektmi dokáže verne vyobraziť horúcu podstatu púšte. Len škoda, že sa toho v tom svete veľa nedeje. Nepriatelia sa objavujú stále na tých istých miestach, jaskyne sú plné stále tých istých kryštálov, ktoré zbierate, truhly obsahujú v drvivej väčšine len veci, ktoré nikdy nepoužijete, lebo už v tej chvíli máte lepšie. Navyše, načo by mi bola vec, ktorá je v určitom atribúte lepšia o 0,08 bodu než vec, ktorú práve používam? Looter shooter ad absurdum. Svet je veľký a môžete sa po ňom, ak vám to hra v tej chvíli dovolí, pohybovať krížom-krážom. Po pár hodinách to už ale nebudete robiť, lebo nebude dôvod. Efektnejšia bude proste teleportácia.
Tým najlepším tu sú jednoznačne vozidlá a ich systém kustomizácie. Postupne sa vám budú odomykať nové bojové stroje, ktoré plnia rôzne funkcie. Tank nebude disponovať veľkou rýchlosťou, ale jeho sila môže zničiť kontajnery či steny. Môj obľúbený jump-bot je skáčucou verziou tanku, s ktorým sa dostanete na inak neprístupné miesta. Motorka oplýva najväčšou rýchlosťou, vďaka čomu sa inak nepríliš záživné skúmanie otvoreného sveta stane omnoho záživnejším a pútavejším. Taktiež tu máme k dispozícii klasické auto, ktoré má vzadu pripojený kanón, ale aj svižnú buginku. Dalo by sa povedať, že vozidlá sú hlavným prvkom hrateľnosti, keďže ponúkajú najprepracovanejšie mechanizmy a strávite s nimi najviac času.
Systém upgradov je jednoduchý, ale účinný. Vozidlá si levelujete, čo následne umožňuje využívať lepšie komponenty. Tie ale nezískavajú skúsenostné body, ich štatistiky sa zvyšujú craftovaním a využívate pritom stále viac a viac raritnejších materiálov. Každé z vozidiel má hneď niekoľko komponentov, ktoré doň môžete nasadiť, ide napríklad o strelné zbrane, lepší motor a podobne. Samotné komponenty si môžete vylepšovať a dokonca aj vyrábať nové. Zároveň máte možnosť výroby nových materiálov pre upgrady. Systém je proste prepracovaný, má hĺbku a baví. Aj túto hru ale trápi neduh, ktorý nájdete hádam vo všetkých podobných tituloch. Vyrobiteľné komponenty a materiály si môžete pozrieť len priamo na mieste, kde sa dajú vyrobiť. Nemôžete si z menu skontrolovať, koľko toho potrebujete a čo vôbec potrebujete. Zbieranie surovín sa tak zmení len na obyčajné zbieranie a hádanie, či už máte všetko, čo potrebujete.
Páči sa mi však, že zmena z jedného vozidla na iné vozidlo je rýchla a nemusíte prácne vystupovať a následne nastupovať. Všetko je to dvojsekundová záležitosť. Taktiež kvitujem, že truhly sa dajú otvárať priamo z vozidla a že z neho nemusíte vystupovať ani vtedy, keď hovoríte s potulným obchodníkom. Niekedy ale musíte vystúpiť, aby ste mohli začať konverzáciu s NPC postavou.
Na druhej strane, aj keď som o vozidlách písal v pozitívnom duchu, natíska sa mi otázka, či vôbec stojí za to craftovať a vylepšovať každú jednu súčasť. Tak ako som už spomínal, Sand Land je veľmi jednoduchá hra a obyčajnou stratégiou úskokov alebo krúženia okolo nepriateľov dokážete poraziť aj zdanlivo o dosť silnejšie kúsky. Kvôli výške ich HP síce potrvá, ale s trochou šikovnosti to ide. Nechcem sa ale zasa tváriť, že high-level nepriatelia, ktorí sa potulujú po svete ako nejakí extra bossovia, vám ublížiť nedokážu, to ani náhodou, len tú výzvu musíte skutočne priamo hľadať.
Druhou najväčšou featúrkou v hre je ošarpané mestečko Spino, ktoré následkom stavu súčasného sveta upadá. Má stále čoraz menej obyvateľov a jeho budúcnosť nepôsobí ružovo. Spino sa aj napriek tomu stane vašou základňou a tú budete získavaním nových obyvateľov rozvíjať. Bude sa postupne meniť a získate nové možnosti, ako sú napríklad vyrábanie lepších surovín alebo možnosť obohatiť vaše vozidlá novým náterom či novými nálepkami. Nemá to nejako veľkú hĺbku, jednoducho splníte nejaký ten prostý side quest, nájdete postavu a odomknú sa vám nové možnosti. Je to síce priamočiare a nejde o doslovné budovanie impéria, ale prečo nie?
Inak fakt, že sa veci nemajú tak celkom k svetu, dokazujú aj používateľské nastavenia. Tak ako iné súčasti hry, aj tie sú nedotiahnuté. Na to, že tu nájdete pomerne pekne prepracovanú mapu s legendou mnohých ikoniek, ktoré si môžete vypínať a prispôsobovať si ich množstvo (Cyberpunk 2077 takúto možnosť nemal snáď celý rok od vydania), tu máte k dispozícii len tri vlastné markery, ktorými si môžete označiť miesta, ktoré chcete preskúmať neskôr. Na to, že je herný svet skutočne veľký a že sa na mnohé miesta dostanete až vtedy, keď si odomknete určitý špecifický typ vozidiel, mi tri vlastné markery pripadajú ako absurdnosť. Ostatné záujmové lokality si máme podľa tvorcov asi zapamätať.
A na to, že hra má tak pekne prepracovanú mapu a môžete si tu vypnúť minimapu či odstrániť pripnutý popis aktívnej úlohy na obrazovke, z nejakého dôvodu si tu nemôžete vypnúť quest markery. Tie vás budú neustále prenasledovať, pretože po otočení kamery preč zo smeru, v ktorom sa nachádza úloha, daný marker nezmizne, len sa začne pohybovať po okraji obrazovky. Veci môžu dôjsť až do takého absurdného stavu, že sa vám obrazovka markermi priamo zahltí. Veď si to spočítajte – hlavný quest, vedľajší quest, vlastné markery, to všetko máte neustále na očiach. Zároveň si k tomu pripočítajte ikonky označujúce dungeony, styčné body, mestá či jaskyne, ktoré vám hra zobrazuje už snáď z kilometra od nich, a máte obrazovku zahltenú zbytočným vizuálnym smogom. Sand Land je jednoducho kúsok nedotiahnutý po všetkých smeroch.
Ako dôkaz poslúži aj jeden otravný fakt. Isto si viete predstaviť hry, v ktorých skupinka dobrodruhov počas skúmania vždy niečo povie, aby reč nestála. V Sand Land je to rovnako, avšak s tým rozdielom, že tie rozhovory sú tu asi tak štyri a opakujú sa dookola s frekvenciou výskytu núl na výplatnej páske Billa Gatesa. Poviem vám, budete si trhať vlasy a prosiť všetkých bohov, aby už postavy zavreli ústa a boli aspoň na sekundu ticho.
Na záver nemôžem nespomenúť (neskritizovať) systém vylepšovania vašej postavy, resp. vašich postáv. Ide asi o najprostejší systém vôbec. Aj keď za nepriateľov získavate body, je ich minimum, čiže level si tu zvyšujete plnením questov. Za to získate dostatočné množstvo bodov, aby ste mohli dosiahnuť level a následne využiť bod na odomknutie nových schopností. Niektoré sú pasívne, niektoré aktívne a dohromady je ich veľmi málo. Vašim spoločníkom, ktorí vás budú sprevádzať, môžete odomykať schopnosti tiež. Spolubojovníkov priamo ovládať nemôžete, ale viete využívať ich pasívne skilly a dávať pokyny, aby využívali aktívne. Predstavte si Mass Effect, uberte asi 90 percent zábavy a dostanete predstavu, ako systém spoločníkov v Sand Land funguje. Nejde však len o zábavnosť, ale predovšetkým o užitočnosť. Zhrniem to tak, že ak by vaši spoločníci nemali žiadne skilly, nijako by to hre neublížilo.
Keďže som mal k dispozícii PC verziu, viem čosi povedať o jej kvalitách. Hra sa dokáže bez problémov ovládať pomocou myši a klávesnice, pričom nechýba podpora kurzora myši, čo zabezpečuje intuitívne ovládanie (predovšetkým v menu). Na staršej zostave i5 10600, RTX 3070, 8GB RAM bežala 144 fps bez problémov a to pri rozlíšení 1440p. Nechýbajú základné PC nastavenia ako tiene, kvalita textúr, motion blur alebo aj anti-aliasing, avšak pokročilejšie záležitosti typu DLSS alebo nebodaj ray-tracing nečakajte.
Naše hodnotenie
Informácie o produkte
Sand Land
- Vydavateľ hry: ILCA, Bandai Namco Entertainment
- Žáner: Akčné, Role-playing (RPG)
- Hru na recenzovanie poskytla spoločnosť: Cenega
Korekcia: Pavol Hirka
