Pohreby boli pre nich jedinou udalosťou, kedy si užili kúsok pokoja. V tábore vládlo ticho a napätá atmosféra. Skupinka šesťdesiatich štyroch preživších sa pripravovala na nastávajúci obrad lúčenia sa s padlým, počas ktorého nebolo nikomu do reči. Nevedeli, či niekde inde sa túlajú iné skupinky, no nádej na to radšej nehľadali. Každé zrnko nádeje totiž v týchto dňoch odvial vietor skôr, než by ho stihli zovrieť v dlani. Pri živote ich všetkých držal len inštinkt.
Chceli žiť ďalej, chceli znovu nájsť stratenú nádej, pevne ju chytiť a premeniť vo vyplnené priania. Ale už len pomyslenie na niečo také bolelo. A v podvečer pohrebu to bolo ešte horšie. Každému to pripomenulo ich stratu takmer všetkého. Zostali im len ich životy v honbe za legendami. Legendami, ktoré sa každým dňom stávali niečím viac.
Bol neskorý večer a na okraji zrázu stál mladý elf v červenom plášti, s kapucňou nasadenou na hlave. Díval sa do diaľav pralesa, ktorého hustý porast stromov, poskytoval táboru preživších jedinú, krehkú ochranu. V myšlienkach blúdil v posledných šiestich mesiacoch, vybavoval si momenty strávené s Ailin. Dvihol hlavu ku korunám stromov, brániacim mesačnému svitu ožiariť aspoň kúsok zeme. Nabehli mu zimomriavky pri spomienke na to, ako sa s ňou prvý krát pobozkal práve pri lezení na jeden z podobne vysokých stromov.Sedeli na konári hrubšom, než boli oni dvaja dokopy a rozprávali sa o svojich životoch pred inváziou. Ailin mu prezradila, že predtým bola dcérou šľachtického muža. Znelo to zvláštne, pretože tituly boli už úplne bezvýznamné, rovnako, ako rasa niekoho iného. Po invázii sa rozdiely medzi členmi tábora zotreli. Niektorí ich síce stále nosili vo svojich myšlienkach, no to bolo všetko. Nysl, mladý elf, jej zase povedal o svojom živote na akadémii v meste Riona. Mal pred sebou prvý rok štúdia umenia. Hovoril o tom, že už pravdepodobne nikdy nepocíti aké to je, dostávať svoje vízie skrz štetec na plátno. Vtedy nastalo ticho a uvedomili si, že si svoje životy môžu uľahčiť. Že im ich láska pomôže prekonať to kruté obdobie. Nebolo treba tieto pocity vysloviť, skrátka ich mali v očiach. A tak sa pobozkali. Začali tým niečo, čo nemohlo mať šťastný koniec.
Nysl sa pri vybavení toho momentu musel zhlboka nadýchnuť, aby potlačil všetko, čo sa dralo na povrch. Na plač bude čas. Neskôr. Pomyslel si. Otočil sa smerom k táboru. Spod kapucne mu trčal úzky, špicatý nos a jemné rysy tváre mu lemovali dlhé, blonďavé vlasy. Hnedé oči sa dívali na tichý tábor, po ktorom sa prechádzali ďalšie postavy v červených plášťoch. Červená bola farba krvi a zároveň smútku. V deň obradu až po nadchádzajúce ráno bolo zvykom nerozprávať. Aspoň nie nahlas. Ticho pripomínalo pokoj, ktorého sa im pri schovávaní a útekoch v lese veľa nedostalo. Bolo to aj uctenie pamiatky zosnulého a symbol toho, že aj vďaka nemu sa snáď dožijú dní, kedy si budú môcť skutočne vydýchnuť. Bez neustáleho sa obzerania za rameno, bez strachu, že ich netriti objavia a zmasakrujú. Zahŕňalo to aj zakotvenie táboru na celých päť dní. Väčšinou sa tábor zdržal na jednom mieste len na noc, maximálne na dve. Ak zostali na jednom mieste dlhšie, tak ich začala zžierať paranoja a strach a namiesto oddychu len nervózne postávali či sa prechádzali po okolí, aby boli na chvíľku sami. A práve to bolo nebezpečné. Drvivá väčšina netritov, celé armády sa zdržovali v nížinách a v pustých mestách, no pár osamotených jedincov sa túlalo aj zapadnutými miestami a hlbokými pralesmi. Prečo, to nikto nevedel. Nevedeli ani prečo vlastne netriti všetkých napadli, ani odkiaľ sa vzali a čo sú vlastne zač.
Neďaleko stál Uderth, postarší trpaslík s prvými šedinami na hlave aj brade. Napriek svojmu veku však stále silný bojovník, jednou rukou neustále držiaci svoju sekeru zastrčenú za pásom. Mal ju aj pod svojim smútočným červeným plášťom. Díval sa svojimi unavenými očami na Nysla a snažil sa potlačiť spomienky na to, ako ho zoznámil s Ailin. Bolo to pred šiestimi mesiacmi, no Uderth prestal sledovať čas, tak to nevedel presne. Mal sa vydať na lov spolu s Ailin, zaistiť, aby mal tábor okrem rôznych bobulí a húb aj nejaké to mäso. Divej zveri bolo v lesoch dostatok a počas jedného lovu sa dalo zaistiť dosť mäsa na hostinu pre celý tábor. Na lov sa vždy vydali dvaja ľudia, jeden starší, skúsenejší, druhý mladý. Ten sa mal lovu priučiť. Uderth vedel, že Ailin je v love dobrá a že by pokojne mohla zaučiť niekoho iného, tak pozval na lov Nysla. Toho mladého, samotárskeho a večne zamračeného elfa. Každý mal plné právo byť takým, ako on, no Uderth si zmyslel, že aj keď v zúfalej situácii, tak by sa mal snažiť zapadnúť do kolektívu tábora a aspoň s niekým sa sem-tam porozprávať. Prekvapilo ho, že keď ho pozval na lov, tak hneď súhlasil, aj keď bol veľmi hanblivý. Pri prvom stretnutí Nysla s Ailin si všimol, že si tí dvaja hneď padli do oka. Počas lovu sa navzájom podpichovali a súťažili v tom, kto získa väčšiu korisť. Ailin samozrejme vyhrala, aj keď Nysl bol s lukom prekvapivo skúsený. Uderthovi stačilo len prizerať ako sa mŕtva zver pomaly hromadí. Jedno bolo isté, toho večera zažil tábor tú najväčšiu hostinu vôbec. Na chvíľu sklopil hlavu a hneď na to sa pozrel naspäť na Nysla. Bude potrebovať veľkú oporu, aby sa z neho znovu nestal ten tichý elf krčiaci sa celý deň pri vchode svojho stanu. Tým si bol istý. Pri invázii netritov prišiel o syna a mladý elf mu kvôli tomu prirástol k srdcu, aj keď sa svoje emócie naučil potlačovať ako len vedel. Priam si ich nepripúšťal. Stále mal však chuť si so svojou sekerou do niečoho poriadne udrieť. To by bolo ale v dobe obradného ticha veľmi nevhodné a tak sa uspokojil s pretretím vlhkých očí.
Medzitým sa pri neďalekom strome zhovárala trojica postáv. Dvaja ľudia a qvert. Qverti boli obyvatelia chladného severského kontinentu Algora, miesta, odkiaľ sa z ničoho nič objavili netriti pred ôsmimi mesiacmi a kde to ich invázia zasiahla najtvrdšie. Hovorilo sa, že to tam nikto neprežil a teda, že qverti vymreli. Tento bol počas začiatku invázie v Rodrakise, krajine ľudí, no nikto netušil prečo. Jeho ľudia boli totiž veľmi uzavretým národom a svoje domovy opúšťali len výnimočne. Algora bola obkolesená oceánom a jej prirodzenými hranicami boli vysoké a chladné hory. Jediné, čo ju spájalo s Kadul’jinom, kontinentom, na ktorom žili všetky ostatné rasy, bol starodávny most Can’Tamen, jeden z najzáhadnejších divov sveta. Nikto, ani qverti nevedeli, kto ten most postavil. Bol starý tisícky rokov a aj v ich legendách sa spomína len to, že ani ich starodávni predkovia netušili, odkiaľ sa ten most vzal. Povrávalo sa, že bol postavený pomocou silnej mágie. Mágia už v dnešnom svete prakticky neexistovala, posledné zmienky o nej pochádzali spred približne tisícdvesto rokov a od tej doby sa narodenie mága považovalo za zázrak. Jediný známy mág za posledných desať rokov žil v severnom Laiytase, krajine elfov a nikto si ani len nachvíľu netrúfol namýšľať, že to prežil.
„Chudák Nysl. Bol na ňu úplne naviazaný. Takmer nikdy ich nebolo vidieť oddelených,“ povedal čiernovlasý muž s malou jazvou pod ľavým kútikom úst, zatiaľ čo sa všetci traja dívali na chrbát mladého elfa.
„A práve keď neboli spolu, tak sa jej to stalo,“ zareagoval na to druhý muž.
„Sú spojený putom, ktoré nedokáže rozdeliť ani smrť. Jedného dňa sa znovu stretnú. Snáď len jeho odchod nebude tak… násilný ako ten jej,“ dodal qvert. Qvert bolo zároveň aj jeho meno. Nechcel nikomu prezradiť, ako sa volá naozaj. Malo to niečo s tým, že je možno posledným zo svojej rasy. S niečím takým by sa nikto nedokázal len tak vyrovnať. To, že nechal ostatných aby ho oslovovali menom jeho rasy bol asi jeden zo spôsobov, ktoré mu pomáhali akceptovať tento krutý fakt. Qverti sa od ľudí líšili vysokým vzrastom, bledou pokožkou a červenými vlasmi.
„To je pekné. Škoda, že ľudia na podobné rozprávky neveria“ povedal druhý muž s hnedými vlasmi.
„Ako si ju vlastne našiel?“ spýtal sa čiernovlasý muž.
„Bol som hľadať nejaké huby. No a našiel som ju. Asi päťdesiat metrov od tábora. Nebyť jej rodového plášťu, tak ju ani nespoznám…tvár mala celú dosekanú a všade bola krv… osobne som ju nepoznal, no aj tak som tam bez slova stál asi päť minút. Úplne v šoku. Hlavne aj preto, lebo jej zranenia boli spôsobené nejakým netritom, to bolo jasné z kusu ľadu v jej bruchu…“ zastavil svoju reč a zhlboka sa nadýchol. Qvert mu položil ruku na rameno a povedal „Je preč. Určite to bol len jeden z tých samotárov, túlajúcich sa lesmi. Tábor sme presťahovali a už sa nevráti,“.
„Ja viem, ale…“ začal muž, no nechal to tak a len kývol hlavou. Strach zo stretnutia s nejakým netritom bol u každého veľký. V tábore boli len traja, ktorí im čelili zoči-voči a prežili. Jedným z nich bol jeho verný priateľ Bryn, ktorý práve pri ňom stál. Druhým bol Qvert, ktorý od neho práve odchádzal.
„Kam ideš?“ spýtal sa Bryn.
„Po husle. Obrad už čoskoro začne,“ odpovedal mu a namieril si to do svojho stanu. Bryn sledoval, ako dvojmetrový Qvert zatáča za roh, kde ho už nebolo vidieť a otočil sa k Zianovi.
„Nemám slov, ktorými by som to celé uľahčil,“ povedal. Zian sa mu pozrel do očí a smutne vydýchol.
„To nikto, Bryn. Nikto,“
Obaja si všimli, ako k Nyslovi pomaly kráča akási postava. Bol to ten tretí človek, ktorý netritovi čelil. Preos. Vodca tábora, aj keď o to nikdy nestál, no keďže Bryn bol na vodcovstvo ešte mladý a Qvert sa na to skrátka nehodil, tak to zostalo na ňom. Vodcom sa nemohol stať niekto, kto netritovi nečelil v boji tvárou v tvár. Preos pristúpil k Nyslovi, chytil ho za plece a povedal „Je čas,“. Ten len kývol hlavou a vyhýbal sa jeho pohľadu. Začala noc, obloha bola práve vo svojej najtmavšej fáze, ktorá mala ešte pár hodín trvať a obyvatelia tábora pomaly pristupovali na malú planinu, uprostred ktorej vyčnievala hromada dreva. Na nej ležalo ženské telo v nádherných, tmavozelených šatách a so šatkou, zakrývajúcou jej zohavenú tvár. Keď sa okolo už nazhromaždil celý tábor, zavládlo hlboké ticho. To trvalo niekoľko minút. Väčšina v tej chvíli premýšľala nad zosnulou a tí čo ju nepoznali nad tým, ako takto pochovávali niekoho iného. Prípadne ako na to ani nedostali príležitosť. Po asi troch minútach ticha vystúpil Preos z davu a vydal sa do stredu kruhu, k mŕtvej Ailin a chvíľu sa na ňu len tak díval. Okrem Nysla to nikto nevedel, no Ailin bola Preosova nevlastná sestra. Otca nikdy nepoznal a keď mu mama zomrela v jeho troch rokoch na akúsi chorobu, tak si ho Ailinin otec, miestny šľachtic zobral pod svoje krídla a vychovával ho ako vlastného. Ailin sa narodila, keď mal sedem rokov a tak bol pre ňu ako vlastný brat. V tajnosti to pred táborom držali z viacerých dôvodov. Dal si dole kapucňu, čím odhalil svoje dlhé čierne vlasy, ťahajúce sa až po ramená. Rukou si prešiel po zarastenej brade a otočil sa k ostatným.
„Pred niekoľkými mesiacmi, nás stretla ničivá invázia. Zo všetkých rás, nás zostalo len pár. Nevieme, či sa ešte niekde inde v týchto obrovských pralesoch schovávajú aj iní, no to teraz nie je dôležité. Je nás o jedného menej. A môžu za to netriti. To tí bez akéhokoľvek varovania zaútočili. To tým nestačí, že sme museli utiecť a že čelíme vyhubeniu. Napriek tomu nás pripravili o ďalšieho z nás. Ailin bola dobrou lovkyňou, milou priateľkou. Pre niektorých z nás aj niečím viac. A čo s tým môžeme urobiť? Teraz, keď tu takto leží? Môžeme sa už len rozlúčiť a sľúbiť jej, že budeme pokračovať ďalej. Nevzdáme sa hľadania Netritského prístavu. Pretože ona by to nikdy neurobila. Vždy pevne verila, že prístav nie je len stará, vymyslená legenda. Už len samotná existencia netritov to potvrdzuje. A tak, na jej pamiatku si sľúbme, že v sebe budeme živiť plamienok nádeje ďalej. A že príde deň, kedy budeme slobodní. Svoju starú zem, životy a priateľov už späť nezískame, no nadíde deň, kedy si spoločne sadneme k táborovému ohňu a budeme sa smiať. Smiať sa, lebo to bude za nami a mi si budeme môcť vydýchnuť. Preto vzdajme Ailin túto poslednú poctu a živme v sebe duch života aj naďalej. Je to presne to, čo by si priala…“ dohovoril a kývol smerom ku Qvertovi, ktorý urobil päť krokov vpred. Preos si nasadil kapucňu späť na hlavu, aby mu nebolo vidieť do tváre, zapálil fakľu opretú neďaleko a podpálil drevenú kopu aj s Ailininym telom. Qvert začal hrať smútočnú pieseň na svojich husliach. Bola to priam čarovná melódia s melancholickým nádychom, vystihujúcom daný moment. Pohreby boli jedinou udalosťou, kedy Qvert hral na husliach, v iných prípadoch to odmietal. Nikto nevedel prečo. O to bol však tento moment výnimočnejší a smutnejší. Trvalo to desať minút, kým zaznel posledný tón qvertskej smútočnej piesne. Qvert sklopil husle a uklonil sa horiacej hromade dreva s Ailininým telom. To po ňom zopakovali aj ostatní a o chvíľu na to sa dav začal odoberať do svojich stanov. Zostal tam stáť len Nysl. Celý čas odolával nátlaku emócií. Preos k nemu prišiel a videl jeho trasúce sa telo a tvár. Nysl mu len kývol na znamenie toho, že chcel byť sám a tak odkráčal o niekoľko metrov ďalej. Otočil sa a videl ako Nysl spravil pár krokov k horiacej Ailin a ako padá na kolená. Jeho nárek sa nedal prepočuť, určite sa rozliehal celým táborom a dohnal k slzám aj Preosa, ktorý už odchádzal do svojho stanu, kde jeho žiaľ vyjde na povrch. Tábor teraz čakali ďalšie štyri dni po-obradného pokoja pred vydaním sa na pokračovanie ich dlhej cesty za najstaršou legendou, akú poznali. Legendou o Netritskom prístave.
