Ani zombíci, ani banditi a ani vraky áut na cestách pre vás nebudú pri zbesilej jazde diaľnicami postapokalyptického Oregonu tými najväčšími prekážkami.
Pri všetkých „zombie tituloch“ – a odpustite mi takúto primitívnu kategorizáciu – platí jednoduché pravidlo; hra je len natoľko dobrá ako jej ľudožrúti. V Days Gone však nebojujete proti nemŕtvym, aj keď je mantra o zombíkoch pri novinke od štúdia Bend Studio takmer všade. Hmyzáci, ako znie český preklad pôvodného anglického pomenovania „Freakers“, nie sú oživenými mŕtvolami, čo nám pred mesiacom a pol osobne potvrdil aj jeden z vývojárov Emmanuel Roth.
Hlavným protagonistom hry je Deacon St. John, motorkár, tulák a lovec odmien.
Pôvod hmyzákov je, aspoň na začiatku hry, zahalený tajomstvom, ktoré odhaľujete postupne. Po apokalypse sa však títo infikovaní jedinci stali novým vrcholom potravinového reťazca. Noví páni Zeme človeka katapultovali na úroveň vlkov či medveďov, zmutovaných aj obyčajných, s ktorými budete v divočine amerického Oregonu zápasiť často. Až na lúpežníkov, fanatických „Ripperov“, ktorí vnímajú hmyzákov ako božstvo a uctievajú ich, a potulných smoliarov, ktorých budete musieť zachrániť z obkľúčenia či zajatia, sú posledné zvyšky ľudskej populácie koncentrované v táboroch. Tieto posledné bašty ľudstva sa stali novými centrami civilizácie, miestami, kde si môžete kúpiť za tzv. táborové kredity vylepšenia pre motorku, nové zbrane či muníciu, alebo, naopak, predať nájdené rastliny, získané mäso či trofeje v podobe hmyzáckych uší.
Pokiaľ ide o Deaconov motocykel, upravovať môžete nielen jeho výkon, napríklad vylepšovaním motora či benzínovej nádrže, ale aj výzor – farbu, nálepky, pneumatiky a ďalšie.
Tábory sú tiež miestom, kde tuláci a lovci odmien ako vy získavajú platenú prácu. Zarovno s už spomínanými táborovými kreditmi, novou postapokalyptickou menou, získavate aj body dôvery. Práve jej úroveň totiž ovplyvňuje to, aké motorkárske vylepšenia vám ponúknu miestni mechanici či ako kvalitné zbrane budete mať v ponuke obchodníkov. Dôveru a aj peniaze si budete musieť vydobyť v každom tábore zvlášť, a to plnením rôznych úloh – raz príbehových a jedinečných, inokedy sa opakujúcich, ako napríklad vyčistenie nepriateľského tábora, zničenie hmyzáckych hniezd či dolapenie odpadlíckeho motorkára a vraha.
Days Gone je však skrz-naskrz príbehovou hrou a vyslovene generické „questy“ v nej, našťastie, nenájdete. Obsahová stránka je delená do jednotlivých tematických príbehov, ktoré sa točia okolo zaujímavých osôb či miest v živote Deacona St. Johna, motorkára, ktorý v ranej fáze apokalypsy prišiel o manželku Sarah. Potetovaný tulák síce pôsobí drsne a cynicky, no v jadre ide o dobráka, ktorému záleží na ostatných. Jeho osobnou misiou preto je nielen ochrana najlepšieho – a v podstate jediného – priateľa, ktorý mu zostal, či dievčatka, ktoré mu pripomína „mladšiu sestru Sarah“, ale aj likvidovanie nepriateľských kempov ohrozujúcich nevinných preživších.
Hmyzáci vyliezajú najmä v noci, po zotmení sa teda majte na pozore. Cez deň však na cestách hliadkujú banditi a iná háveď…
Deaconova tvár vám možno bude povedomá: objavila sa totiž aj v titule Star Wars: Force Unleashed, kde herec Sam Witwer stvárnil hlavnú postavu učedníka Dartha Vadera Galena Mareka. Práve Witwer perfektným dabingom prepožičal hlas aj podobu bývalému členovi motorkárskeho gangu Deaconovi St. Johnovi, mužovi, ktorý sa v post-apokalypse vyrovnáva s bolesťou zo straty milovanej manželky a rovnako ako ostatní, bojuje o prežitie… fyzické a metaforicky aj duševné. Deaconova láska k Sarah, jeho spomienky na ňu a záhada točiaca sa okolo jej smrti patria medzi ústredné dejové motívy hry. Retrospektívne pasáže o tom, ako sa dvojica zoznámila, sú síce ojedinelé, no viažu sa k Deaconovej krutej realite – napríklad hľadanie bylinného lieku na popáleniny a spomienky na to, ako ste so Sarah takéto rastliny pred rokmi zbierali. Tieto momenty by síce mohli byť spracované aj emotívnejšie, no stále ide o vítané spestrenie, kontrast, keď sa na pár minút preniesete z ošumelej, krvou nasiaknutej prítomnosti do čias, kedy bolo ešte všetko v poriadku.
Sarah je v Days Gone veľmi zaujímavou postavou: v hre v podstate figuruje len ako spomienka, no jej pomyselnú prítomnosť budete cítiť často. Deacon navštevuje jej náhrobok a snaží sa zistiť, čo sa s ňou vlastne v posledných momentoch jej života dialo. Sarah nie je len akýmsi charakterovo-príbehovým „podmazom“: motív bolesti zo straty milovaného človeka je v Days Gone rovnako reálny ako všadeprítomné utrpenie vyplývajúce z rozkladu civilizácie. Days Gone, ako už názov napovedá (vo voľnom preklade „Dni, ktoré sa pominuli“), je nielen o tvrdom a neúprosnom boji s realitou plnou smrti, ale aj o vyrovnávaní sa s minulosťou. A tá Deaconovi šliape na päty rovnako ako stádo hmyzákov, ktoré vás začne pri jazde pustatinou naháňať so zbesilým škriekaním.
Keď som pred mesiacom a pol prvýkrát Days Gone vyskúšal, nebol som z toho, čo som videl, úplne nadšený. Priveľa cut-scén v tesnom slede, a teda dosť „potrhaný“ gameplay zážitok, dlhé načítavacie obrazovky či absencia skutočne otvoreného herného sveta bez jasne viditeľného obsahu boli hlavnými faktormi, pre ktoré som bol pri písaní preview skeptický. Počas vyše 30 hodín hrania som však väčšinu týchto obáv zo seba striasol.
Misie sú síce striktne naskriptované, a teda akékoľvek odbočenie od vymedzenej oblasti hra trestá reštartom od posledného záchytného bodu, no inak – pri presúvaní sa z miesta na miesto – máte Oregon ako na dlani. Mapa nepatrí medzi najväčšie a neraz som sa pristihol pri tom, že niektoré jej časti vnímam familiárne, keďže nimi prechádzam často a pravidelne, na strane druhej som necítil potrebu mať „väčšie ihrisko“. Hra ponúka dostatok aktivít na to, aby ste nemali pocit, že nemáte čo robiť, a to aj napriek silnej lineárnosti, ktorá v Days Gone sprevádza väčšinu príbehových prvkov. Hoci je len na vás, ako sa vysporiadate s hordami hmyzákov, obrovskými skupinami s desiatkami ľudožrútov, ktoré vzbudzujú strach aj rešpekt, pokiaľ ide o príbeh a jeho ovplyvňovanie, nemáte voľnú ruku. Misie, príbehové aj vedľajšie, vám pribúdajú postupne, jedna v závislosti od druhej. Niekedy vám vysielačka „zazvoní“ raz a pokiaľ nesplníte úlohu, budete sa len tak motať, inokedy dostanete behom niekoľkých minút hneď tri nové misie a môžete si vyberať. Otvorený svet Days Gone tak nie je, aspoň z hľadiska obsahu, celkom otvorený, stále však v ňom máte viac voľnosti než v nalinajkovanom príbehu a dialógoch. Je to však takto zle? Určite nie. Až na určité (a, chvalabohu, ojedinelé) opakujúce sa prvky, najmä náhodné zachraňovanie preživších pred hmyzákmi, pôsobia všetky aktivity v Days Gone originálne a jedinečne. Ako niečo z uveriteľného sveta, ktorý skutočne žije.
Z rádových hrdlorezov vyčnieva frakcia tzv. „Ripperov“, fanatikov, ktorí uctievajú hmyzákov ako božstvo.
Nikdy neviete, kedy vás pri jazde pustinou prepadnú banditi; natiahnutým drátom na ceste vás zhodia motorky a vy sa bolestivo kotúľate jedným smerom, zatiaľ čo motorka letí opačným. Potom sa na vás vrhne partia piatich lúpežníkov a vy tasíte zbraň, zvuk streľby však priláka neďalekých mutantov a odrazu sa z prepadnutia stáva boj o život nielen pre vás, ale aj pre banditov. K dispozícii máte zbrane nablízko aj nadiaľku, no náboje sú cennou komoditou a najmä pri vcelku rýchlych „freakeroch“ je umenie trafiť oponenta do hlavy, aby padol jedinou ranou. Čo ma trochu zarážalo, bol počet rán, ktoré boli potrebné na usmrtenie ľudských nepriateľov – pochopím totiž, že zmutovaný zombie organizmus necíti bolesť a vydrží veľa, no regulérni banditi? Ak ich trafíte do nohy, spadnú a chvíľu ležia, no potom sa postavia, aby ste ich ešte tri či štyrikrát trafili do brucha, kým konečne zomrú. Zbrane nablízko, ako mačety, bejzbalky – najmä, ak ich vylepšíte pribitými klincami –, alebo hoc aj obyčajné dosky alebo nohy zo stoličky sú v Days Gone často šikovnejšími zbraňami než pištole a pušky.
K dispozícii máte, okrem strelných zbraní, aj tie pre boj zblízka. Deaconov nôž je nerozbitný, ale na rozdiel od iných predmetov spôsobuje mizerné poškodenie.
Najmä v začiatkoch hry budete mať prístup len k základnym typom paľných zbraní, tie silnejšie a lepšie si budete môcť „odomknúť“ až po získaní dostatočnej dôvery v táboroch. Recepty na kraftovanie vlastných, vylepšených zbraní nablízko sú, podľa mojich skúseností, zväčša viazané na konkrétne misie, a teda sa vám odomknú až v určitej fáze hry. Nevýhodou sekier, kladív a všetkého, čím sa dá do hmyzákov udierať a sekať, je však životnosť – každá zbraň nablízko sa vám postupne rozpadáva, až vám z nej nezostane nič. Buď si nájdete novú, alebo si v strome schopností kúpite za bod získaný prechodom na vyššiu úroveň schopnosť opravovať zbrane nájdeným šrotom. V hre tak nevylepšujete len motorku a zbrane, ale aj Deacona samotného. K dispozícii máte taktiež používanie obväzov, lekárničiek či koktejlov výdrže, vďaka ktorým vydržíte dlhšie šprintovať. Všetky tieto predmety nemusíte len hľadať, ale aj si ich sami vytvárať – na to však potrebujete už spomínaný recept.
Ak zo súboja vyjdete ako víťaz, čaká vás neraz oprava motorky – a ak nemáte potrebný šrot a nikde naokolo sa nenachádzajú staré autá, z ktorých by ste ho mohli vytiahnuť, budete musieť nájsť potrebné súčiastky napešo. Days Gone hráčom ponúka pôsobivý svet, ktorý je radosť objavovať nielen z chrbta motorky, ale aj po vlastných. Niekedy stojí za to svojho dvojkolesového tátoša len tak odparkovať pri ceste a rozbehnúť sa naprieč mapou. Zvuky lesa sa miešajú s naozaj perfektne spracovaným škrekotom infikovaných a vy sa začnete obzerať, kde na vás číhajú. Atmosféra je jedným slovom úžasná. A potom, po hodine prehľadávania opustených domov, ktoré vás však zrejme prestane po chvíle baviť, lebo až na šrot či súčiastky pre kraftovanie zbraní v nich zväčša nič zaujímavé nenájdete, narazíte na hordu. Tieto masívne zoskupenia desiatok hmyzákov spoznáte podľa zvuku okamžite už z diaľky, len máločo sa však vyrovná pocitu, keď sa pozriete von oknom a kúsok od vás sa tiahne „karávana smrti“ a vy ste si predtým nevšimli, ako sa blíži.
Ak vás horda infikovaných postrehne, najlepšou stratégiou je útek. Ak však máte motorku ďaleko, najlepšie, čo môžete spraviť, je vyliezť niekam po rebríku a čakať, kým nebezpečenstvo prehrmí. Hmyzáci, našťastie, nevedia liezť a pokiaľ ste na hordu nepripravení, neporadíte si s ňou. Víťazný pocit, keď ju napokon zdoláte po naplánovaní postupu, však stojí za to, rovnako tak aj samotná akcia. Utekať pred masou hmyzákov je skutočným adrenalínom a bojom o prežitie, a tento pocit vám veru každá „survival“ hra nedokáže sprostredkovať. Len pozorovať hordu hmyzákov ďalekohľadom je impozantné a keby vás pri pohľade na kolónu infikovaných razom prešla odvaha, nikto by sa vám nečudoval. Hordy sú v Days Gone tým najsmrtonosnejším nepriateľom. Ak teda prídete do niektorej z bývalých armádnych karanténnych zón a neďaleko uvidíte masový hrob, majte sa na pozore. Práve takáto hostina totiž hordy priťahuje.
Opustené dedinky, najmä po zotmení, dýchajú temnou a hrozivou atmosférou. Pre Days Gone to však platí vo všeobecnosti.
Days Gone je – alebo aspoň má byť – skrz-naskrz príbehovým potešením, aj keď z toho, čo som písal vyššie, je jasné, že hrateľnosť je na vysokej úrovni. Čo sa týka dejovej línie, autori odviedli solídnu prácu, no hre chýbajú silné emotívne chvíle či nepredvídateľné zvraty. Scenár je dostatočne dobrý na to, aby vás motivoval k napredovaniu, no príbeh vo mne nezanechal takú stopu ako iné singleplayerové exkluzivity od Sony – Last of Us či God of War, napríklad. Deacon je sympatický, postavy rozmanité a uveriteľné, no z takéhoto typu hry sa dalo jednoznačne vyžmýkať viac sĺz, viac otvorených úst od údivu a celkovo viac emócií. Do istej miery snahu scenáristov sabotuje technické spracovanie. Krátka filmová scéna a dlhý loading nie je práve dvakrát lákavý recept.
Cut-scény sú síce dôležitou a nemalou časťou hry, no miestami umelé, nie celkom podarené animácie postáv sú rovnako ľadovou sprchou ako cibuľa s klobásou pred prvým rande. Horšia je už len kombinácia cut-scén, načítavacích obrazoviek a gameplay. Rovnako ako ničia poklesy v snímkovaní zážitok z jazdy, aj dlhé „loadingy“ pri filmových scénach dokážu zmariť autormi zamýšľanú a očakávanú emotívnu reakciu hráča. Pri Days Gone by práve emócie mali byť všetkým – radosť a smútok z príbehu, obdiv z atmosféry prostredia. To druhé funguje veľmi dobre, zvyšok ujde, no neohúri.
„Keď to nie sú hmyzáci, musí to byť ten pos*aný dážď!“
Deacon St. John
Zďaleka najhorším nepriateľom plynulého motorkárskeho zážitku nie sú nepriatelia ani vraky áut, ale technický stav – poklesy v snímkovaní rovnako brutálne ako roztrhaná mŕtvola na asfaltke. Obzvlášť rušivé boli momenty, kedy sa poľné cesty menili na blato fŕkajúce spod kolies všade naokolo. Nie pre samotný efekt, ale dôsledok, aký mal na plynulosť hry. Zatiaľ čo autori do Days Gone zámerne zakomponovali dopad počasia na šmykľavosť vozovky či množstvo „hmyzákov“ ako pôsobivé fíčurky, nežiadúci vedľajších efekt v podobe nižších fps budú musieť riešiť v ďalších aktualizáciách. Je to veľká škoda, nie je totiž veľa hier, ktoré v sebe kombinujú silné, atmosférou nabité prostredie, ktoré si vychutnávate v rýchlosti 80 km za hodinu „zo sedla“ motorky.
Treba však uznať, že spracovanie Days Gone je pre PS4 Pro, na ktorej som hru recenzoval, skutočne veľkým sústom. Obrovské množstvo vegetácie, časticové efekty ako prach, blato či kvapky dažďa, dynamické počasie a veľmi dobré grafické spracovanie (aj napriek miestami zbabraným, neprirodzene pôsobiacim a odfláknutým animáciám ľudí v cut-scénach), podpora HDR – to všetko bolo potrebné narvať do dnes už obstarožného hardvéru. Výsledok je však, po vizuálnej stránke, veľmi pôsobivý – západ slnka a prichádzajúca noc patria k vôbec najkrajším, aké som v hrách videl. Prekonáva to v mojich očiach len Zaklínač 3 či poriadne namodovaný Skyrim. Okrem poklesov v snímkovaní je značne rušivé aj načítavanie textúr a modelov, ktoré vám často vyslovene skáču pred očami. Tento problém je však na konzolách, vzhľadom na ich hardvérové limitácie, častý a rozhodne sa netýka len Days Gone.Za spomenutie stoja aj občasné chyby, resp. „bugy“ – a tam už výhovorka neexistuje.