Dnes už nie je žiadnym ternom, keď sa hráč postaví za jednu hernú divíziu a v očiach mu zažne nenávisť. Áno, mám na mysli fanboys a nie, nemám na mysli žiadnych konkrétnych. Či už zo strany modrých alebo zelených, v každom prípade ide o neopodstatnenú nenávisť a ja len dúfam, že v budúcnosti sa nájde spôsob, ako tieto emócie hnevu zameniť za pocit dobre stráveného času. Kam tým ale mierim?
Tento text je subjektívnym názorom autora a nereprezentuje názor celej redakcie, alebo webu Gamesite.sk.
Začnem trochu v minulosti. Nie preto, že by som bol dnes dáky sentimentálny, ale pretože by to bez toho nedávalo zmysel. K hraniu PC hier a k počítačom obecne som sa dostal ako malý chlapec. Mal som asi 5 rokov, keď som mal prvý krát možnosť zasadnúť za počítač. Písal sa rok 1997 a na svet vyšli pecky ako Age of Empires, Quake 2, Tomb Raider 2 a takto ďalej by som mohol pokračovať až do konca článku. Áno, to bola doba, keď vychádzali kvalitné hry a nikto si nedovolil kritizovať jedinú z nich. Našli sa medzi nimi určite aj slabšie kúsky, no boli sme vďační za každú jednu. Určite aj veľa z vás čitateľov mi dá za pravdu, že hry sme si vtedy vážili.
{embed_video //www.youtube.com/watch?v=If65aseiuIY&ab_channel=RetroGameTrailers}
Samozrejme veľa z vás si spomenie aj na čínske napodobeniny konzoly Super NESKA, do ktorého ste vkladali slávne žlté kazetky. Až ma chytá nostalgia a znova cítim ten nechápavý pohľad rodičov, ktorým som bol v priebehu asi dvoch mesiacov povedať, že potrebujem nový ovládač, znova. Navyše pocit, ktorý som cítil v autobuse, keď som si domov niesol novú kazetku z trhov, by sa dnes len ťažko dal porovnať s pocitmi, ktoré mám pri kúpe hry cez digitálny obchod.
Ako to ale vyzeralo napríklad u mojich rovesníkov? Mal som kamarátov, ktorí nemali toľko šťastia a doma nedisponovali počítačom. To ale neznamenalo, že by nemali na hranie niečo iné. Napríklad, hneď traja moji dobrí kamaráti mali doma PlayStation. Zo začiatku prvé a ako išla doba dopredu, rodičia im kúpili PlayStation 2. Pre mňa to samozrejme znamenalo, že keď nemali rodičov doma, chodilo sa hrať ku nim domov a na oplátku, oni chodili zas ku mne. U nás sa časom tiež rozrástol equipment o jeden počítač a tak sme vedeli už v tej dobe hrať cez LAN. Viem, že mladá generácia hráčov nezažila túto éru a dnes sa už všetko rieši cez internet. Malo to ale niečo do seba a ľudia sa v tej dobe vedeli akceptovať. Určite tomu dopomohlo aj to, že ak ste išli na LAN party napríklad ku spolužiakovi, po prehratej hre ste si mu nedovolili nadávať u neho doma na rodičov. Vtedy ste sa chodili hrať a tento čas ste chceli stráviť v dobrej nálade.
{embed_video //www.youtube.com/watch?v=6_-RYPKdSuw&ab_channel=IGN}
Ako išiel čas dopredu, kúpil som si aj ja konzolu a tak rôzne, no keby som to mal vysvetliť do podrobna, nedostal by som sa k pointe. Tá už bola v podstate spomenutá, no ja ju ešte rozviniem. Dnes sa stretávam na každom rohu s nenávisťou. Nenávisťou medzi gamermi. Napríklad hráči na PlayStation rozbíjajú svoje detské izby, keď sa ich obľúbená exkluzivita dostane na PC. Alebo Xbox fanboy nadáva ostatným, že on má doma najsilnejšiu konzolu. No a čo? Prečo sa z domény známej pod pojmom hranie, stala pomaly už politická kampaň? Nemôžme namiesto bojovania o exkluzivity bojovať za cross-platform tituly? Ja viem, že spoločnosti ako Sony alebo Microsoft zaujímajú iba čísla a v neposlednom rade predaje, no sme to my hráči, kto tvorí trh. Preto by som chcel zaujať postoj gamera a nie niekoho, kto patrí do rodiny Microsoftu, pretože to je jediná platforma, ktorú mám teraz doma. Ako by som vám to ale dokázal? Sú to práve moje spomienky a skúsenosti, ktoré hovoria za mňa a prisahám, že keď mi dáte do ruky hocijaký ovládač, zahrám si s rovnakou chuťou na každej platforme. A najlepšie na tom je, že pri tom nemusím nikoho urážať a tváriť sa ako spasiteľ.
Napíšte do komentárov, ako ste začínali s hraním vy a hlavne, či súhlasíte so mnou. Spravme z hrania opäť čas strávený s kamarátmi v dobrej nálade a neurážajme sa kvôli veciam, ktoré vo väčšom merítku ani neovplyvníme.
